STRANGER THINGS 5 (EPIZÓDY 5-8)

Dráma The Wrestler z roku 2008 obsahuje jeden veľmi zaujímavý dialóg, kde Randy a Pam rozoberajú 80. roky a aké boli super. Potom ale prišli 90tky a všetko sa pokazilo. Vnímanie 80. rokov v spoločnosti je naozaj zaujímavé. Ich estetika ovplyvnila mnohých súčasných tvorcov, či už vizuálna alebo aj hudobná. Dokonca existuje psychologický pojem anemoia, ktorý popisuje pocit nostalgie k niečomu, čo človek nikdy nezažil. Takto sa aj 80. roky tešia obľube a nostalgii medzi ľuďmi, ktorí ich nikdy nezažili. Alebo zažili tie naše, ktoré majú ďaleko od obrazu prezentovaného západnou popkultúrou. Ale aj tak to funguje. A vďaka tomu fungujú aj veci ako Stranger Things.

Je to fenomén, nie iba seriál. Nič väčšie Netflix nevytvoril a možno ani tak skoro nevytvorí. A nakoniec to potvrdila aj posledná, piata séria. Tá bola rozdelená na tri bloky, ktoré Netflix vydával postupne a v prvý deň nového roka sme sa aj my dočkali veľkolepého finále. Viac ako epizóda je to skutočná filmová udalosť s dĺžkou cez 2 hodiny. Aj preto nie je prekvapením, že sa finále dostali aj tiež do vybraných kín. Pre Netflix samotný robí lepšiu službu ako taký Electric State, navyše za menej peňazí. Ale nie je to len o finále, ale celej ceste k nemu.

Piata séria Stranger Things je práve o tej ceste. Často sa vracia k začiatkom, ale aj tomu všetkému, čo prišlo neskôr. Nebezpečenstvá, vzťahy a tiež straty. Toho všetkého nebolo málo. Teraz je ale pred partiou deciek z mestečka Hawkins najväčšia úloha. Musia nielen poraziť zloducha, ale aj zachrániť svet ako taký. Proti nim však nestojí len nejaké tajomné fantasy zlo, ale tiež americká armáda s vlastnou agendou, ktorá vo všetkom vidí prostriedok k zisku moci.

Seriál od začiatku divákov bavil nielen osemdesiatkovou estetikou, ale celkovo atmosférou, kombináciou bezstarostného detstva s takmer kingovským hororom. Niečo z toho pretrváva, ale ako vo vzduchu cítiť pomaly sa blížiace 90. roky, aj tá bezstarostnosť a akási radosť je fuč. Ale ani deti z Hawkinsu už nie sú deti. Pomaly končia školu, niektorí už z nej aj vyšli. Piata séria je viac ťaživá, temnejšia, menej radostná. Vo veľkej časti neponúka ani toľko popkultúrnych odkazov. Sčasti kvôli tomu, že mesto je v obkľúčení armády. No tiež preto, aby sa zvýraznila osudovosť toho všetkého, čo postavy zažili a čo je ešte pred nimi.

A že tých postáv za 5 sérií je. Každá séria pridala niekoho nového, koho si diváci obľúbili až tak, že postupne postavy dostávali viac priestoru aj dôležitejšie či dokonca osobnejšie príbehové línie. Napríklad Maya Hawke a jej Robin, ktorá sa zo sidekicka stala plnohodnotnou súčasťou. Dufferovcov tak s poslednou sériou čakala neľahká úloha žonglovať s mnohými starými a aj novými postavami, aby im dali zmysluplný priestor. A musím povedať, že sa to z veľkej časti podarilo. Taký Dustin (Gaten Matarazzo) síce sprvu pôsobí trochu silene tlačený do polohy, ktorá neladí s predchádzajúcimi 4 sériami, ale nakoniec zapadne ako kúsok skladačky do puzzle.

Hlavne oceňujem, že konečne scenáristi našli miesto Willovi (Noah Schnapp). Chlapec, ktorý to vlastne celé v roku 2016 odštartoval, mal v ďalších sériách dosť podivnú pozíciu a akoby úplne nevedeli, čo s ním. Teraz sa konečne našiel, presne zapadá do príbehu a dokonca aj jeho osobná línia sa rozvíja zmysluplným spôsobom. Trochu očakávaným, keďže to už seriál v minulosti naznačil, ale aj tak kvitujem, ako to seriál spracoval, keďže to nie je až taká ľahká téma, vzhľadom aj na dobový kontext.

No a okrem armády vracajúcich sa dospelých či tínedžerských postáv tu je tiež kopa nových deciek. Niekto predsa musí prebrať štafetu, keď už sa hlavné osadenstvo musí holiť. Prostredníctvom nových deciek seriál rozvíja príbeh paralelnej dimenzie a aj sveta Upside Down, zároveň pridáva aj niekoľko nových vtipných momentov. Zvlášť jedna z nových postáv vám bude pripomínať Cartmana zo South Parku. Respektíve akúsi jeho verziu pre mladších divákov, takže bez vulgarizmov, ale s podobnou náturou.

Po toľkých rokoch sa ukazuje, ako skvele bol seriál obsadený. Pôvodné detskí herci vyrástli so svojimi úlohami a stále sú v nich skvelí. Teraz dávajú už aj temnejšie či dojemnejšie scény. Hrajú uveriteľne aj v tomto neuveriteľnom svete. Veľmi pekne ich dopĺňajú nové mladé tváre, kde sa ukazuje, že to pred 10 rokmi nebola náhoda a Dufferovci si vedia vybrať. Práca s detskými hercami nie je jednoduchá, no tento seriál ukazuje, že sa to dá a môže to fungovať aj v dosť širokom časovom rozpätí. To je snáď až zázrak.

Mnohí diváci mali pred uvedením piatej série nádej, že sa konečne hlbšie rozvinie príbeh toho všetkého, čo sa vlastne na pozadí deje. Čo je vlastne Upside Down? Ako Henry získal svoje schopnosti? Čiastočne to piata séria zodpovie a rozvinie a pokryje veľkú časť medzier v príbehu. Ale nie všetky dôležité. Stále sa tak oplatí poznať príbeh divadelnej hry Stranger Things: The First Shadow, aby ste vedeli, kto to bol ten Henry Creel. Ale páči sa mi, ako seriál veci začne vysvetľovať postupným vsúvaním fyzikálnych sci-fi teórií do vlastne fantasy sveta.

Produkcia poslednej série zožrala viac ako 400 miliónov a je to aj badať hlavne na vizuálnej stránke. Niektoré scény pred zeleným plátnom vo finále síce trochu kričia, ale okrem toho vyzerá piata séria famózne. Okrem toho sa seriál odohráva v pekných lokalitách. Fiktívne mestečko Hawkins občas môže pôsobiť ako peklo na zemi, ale je tam fakt pekne. Stranger Things má okrem ikonického vizuálneho štýlu aj špecifický soundtrack. Tu ale veľmi nečakajte nejaké výrazné hudobné čísla ako v minulosti Neverending Story, Running Up That Hill alebo Master of Puppets. Je to trochu škoda, ale aspoň si chvíľu prídu na svoje fanúšikovia Iron Maiden.

Piata séria nie je tou najlepšou. Dočkali sme sa predtým aj lepších, respektíve skôr silnejších. Síce má dokopy najdlhšiu minutáž, ale zároveň veľa postáv a veľa rozbehnutých línií. Aby sa čo najviac z toho všetkého nejako vyriešilo, príbeh je občas scenáristami vedený cez rôzne skratky, dejové náhody a vysvetľovanie. Výsledkom môžu byť aj situácie, ktoré pôsobia nekonzistentne. Nie je toho veľa, ale je to tu a to prakticky asi od polovice série, keď sa veci pomaly začnú uzatvárať. Nie je to až také negatívum, budete sa baviť, ale má to aj isté nevýhody.

Napríklad budete mať dojem, že to piata séria hrá príliš na istotu. V dnešnej dobe okamžitých fanúšikovských reakcií a neraz prehnaných je ťažké vyhovieť každému, takže sa tvorcovia neraz vydávajú cestou najmenšieho odporu. To je ale aj cesta najmenších prekvapení, preto budete mať dojem, že toto je naozaj koniec zahraný na istotu, aby sa zapáčil čo najviac divákom a vyvolal čo najmenšie vášne. Ani finále nie je zlé a má silný emocionálny náboj, trochu mi pripomínalo samotný koniec (alebo skôr konce?) Návratu kráľa. Len ja som skôr z tých divákov, ktorí chcú, aby nimi niektoré momenty naozaj otriasli.

Po desiatich rokoch strávených v mestečku Hawkins je jasné, že Stranger Things nebola len ďalšia seriálová značka, ale udalosť, aká sa objaví len výnimočne. Možno nikdy nešlo o úplne originálny seriál – no Dufferovci dokázali brilantne ťažiť z inšpirácií Stephena Kinga, Spielberga, osemdesiatkovej popkultúry a celého vagóna Dungeons & Dragons, ktoré miešali s hororom, sci-fi aj rodinnou drámou do fungujúceho celku.

Piata séria je dôstojným, technicky veľkolepým a emocionálne silným zakončením tejto cesty. Finále funguje, dokáže dojať a uzavrie osudy postáv, na ktorých nám za tie roky záležalo. Zároveň však pôsobí trochu príliš bezpečne – ako koniec, ktorý nechce riskovať a nechce šokovať. Stranger Things sa tak lúči spôsobom, ktorý uspokojí asi väčšinu divákov, aj keď niektorých mohol zasiahnuť ešte silnejšie a prekvapivejšie. Napriek tomu ide o výnimočný seriálový fenomén, na ktorý sa bude spomínať ešte veľmi dlho.