NOSFERATU

Ako je všeobecne známe, nemá klasika z roku 1922 uvedená ako Upír Nosferatu: Symfónia hrôzy, je neoficiálnou adaptáciou slávneho románu Brama Stokera Drakula. Expresionistický režisér Fridrich Wilhelm Murnau nezískal autorské práva, a tak zmenil mená a mierne upravil dej, aby ho dediči britského spisovateľa nemohli žalovať, no každému bolo zrejmé, že sa díva na prvú dôležitú „drakulovskú“ adaptáciu, keďže dej korešpondoval pomerne verne so svojim knižným predchodcom.

Neskorší remake nemeckého režiséra Wernera Herzoga, s mierne upraveným názvom (respektíve podtitulom) Nosferatu: Phantom der Nacht, mal byť akousi poctou slávnej nemej klasike, pričom však Herzog, ako výrazne individualistický režisér, poňal látku po svojom a filmu vtlačil svoju výraznú režisérsku pečať, vrátane dvorného herca Klausa Kinskeho. Robert Eggers sa vo svojom najnovšom filme pokúša o niečo podobné, pričom inšpiračnými zdrojmi sú obe kamuflované drakulovské adaptácie.

Eggers, ako výrazne vizuálne zameraný režisér s vlastným netradičným rukopisom, je aj na základe svojich predchádzajúcich filmov vhodným Herzogovým nasledovníkom, a dalo sa teda očakávať, že skôr ako klasický komerčný produkt dostane divák netradičnú „žánrovku“, v ktorej bude dôležitejšia atmosféra, než prvoplánové „ľakačky“ a priamočiary dej, ktorý by slepo kopíroval dej románu alebo predchádzajúcich filmových verzií.

V notoricky známom príbehu je Thomas Hutter vyslaný do rumunskej Transylvánie, aby podpísal zmluvu s tajomným grófom Orlokom, ktorý má záujem zakúpiť nehnuteľnosť v Londýne. Obýva veľký opustený hrad a ako už všetci vieme, živí sa ľudskou krvou. O tejto skutočnosti, pochopiteľne, nie je informovaný Thomas Hutter, no pobyt v hradných miestnostiach, ho presvedčí, že s majiteľom čosi nie je v poriadku. Je však už neskoro, zmluva je podpísaná a Orlok je na svojej ceste do Londýna. Navyše sa snaží získať na svoju temnú stranu aj Hutterovu milenku Ellen. Tá sa vzápätí ocitá v osídlach tohto desivého monštra.

V prvej polovici nasleduje Eggers príbeh prekvapivo verne, a až na úchvatnú vizuálnu stránku a menšie detaily, nie je jeho verzia Nosferatu výrazne odlišná od Drakulu či starších Nosferatu filmov. Práve vizuálna podoba, ktorá nás krátko po úvode prenesie do transylvánskych Álp či dobového Londýna, je najsilnejšou stránkou filmu a v spojení so sugestívnou a intenzívnou kamerou Jarina Blaschkeho dokáže diváka skutočne pohltiť. Treba však poznamenať, že prostredie je silno štylizované a prevládanie čiernej a bielej farby celkom zreteľne odkazuje k pôvodnej expresionistickej snímke z roku 1922. Aj tá je známa, ako napokon aj celé expresionistické hnutie, svojou výraznou štylizáciou, ktorú ešte umocňuje démonický Max Schreck v úlohe ústredného upíra.

Bill Skarsgård, ktorý stvárnil grófa Orloka v Eggersovej verzii, pôsobí o niečo civilnejšie ako Schreck či Klaus Kinski (Nosferatu v remaku Wernera Herzoga), ktorí mali svojou vizážou pripodobňovať potkanov a predstavovať tak akúsi predzvesť moru zasahujúceho mesto po príchode Orloka do Londýna. V prípade Eggersovho filmu sa tvorcovia inšpirovali vzhľadom skutočného Vlada Tepeša – krutého rumunského vládcu, ktorý bol pre Brama Stokera predobrazom upíra Drakulu.

Skarsgård je zmenený na nepoznanie a ukazuje svoje schopnosti hereckého chameleóna v ďalšej zo svojich polôh. Je desivý, temný a pomerne verný svojmu historickému predobrazu. Za pozornosť stojí aj herecký výkon Lily-Rose Depp v úlohe partnerky Thomasa Huttera, ale aj nežnej ženy prepadajúcej strane temna. Vytknúť by sa dala skutočnosť, že dialógy v niektorých momentoch pôsobia príliš teatrálne, čo však pravdepodobne súvisí s filmovou štylizáciou, ktorá sa snaží pripodobniť uhladenému jazyku viktoriánskych románov.

Atmosféra sa výrazne mení v druhej polovici filmu, kedy sa z gotického hororu stáva skôr psychologický horor s ľahko erotickým nábojom. V tejto časti sledujeme Ellen snažiacu sa vymaniť z područia diabolského grófa, pričom je zároveň svetom temnoty akýmsi perverzným spôsobom priťahovaná. Práve v tejto londýnskej časti chýba filmu potrebná pestrosť a dynamika, ktorou disponovali práve transylvánske sekvencie.

Tempo rozprávania sa teda spomalí a film sa sústredí predovšetkým na vzťah upíra a Ellen. Ostatné motívy postupne odchádzajú do úzadia, no dej sa napokon podarí oživiť profesorovi von Franzovi (akási alternatívna verzia Abrahama van Helsinga z románu Dracula) s tvárou Willema Defoa, ktorý sa ako jeden z mála rozhodne temnému svetu postaviť. Na Defoa sa ako vždy dobre pozerá a úloha mu sedí, von Franz však ostáva v Eggersovej verzii skôr v úzadí, aby lepšie vyvstal onen milostný motív, ktorý sa vinie poslednou tretinou filmu.

S poslednou časťou súvisí aj Eggersova túžba vymaniť sa z pút tradičného žánrového filmu, čo azda ocenia jeho fanúšikovia, no nie už tak bežný divák čakajúci od Nosferatu klasický upírsky horor. Nový Nosferatu teda ponúka známy draculovský príbeh obohatený o psychologicky-erotický motív, ktorého nuansy ocenia najmä filmoví kritici. I keď tento rozkol medzi prvou a druhou polovicou nebude vyhovovať každému, dá sa predpokladať, že väčšina divákov si nájde vo filme Nosferatu to svoje.

Niekto ocení atraktívnu vizuálnu stránku, niekto temnú chladne pôsobiacu atmosféru, a hŕstka divákov azda dôkladne rozanalyzuje smrtonosný vzťah medzi krehkou Ellen a mŕtvolne pôsobiacim Orlokom. To nič nemení na tom, že je Eggersov Nosferatu dôstojnou poctou pôvodnému filmu, pričom novými prvkami si dokáže získať aj moderného diváka, ktorý sa doposiaľ o toto zásadné dielo filmového expresionizmu nezaujímal.

Nosferatu (USA, 2024, 132 min.)
Réžia: Robert Eggers. Scenár: Robert Eggers, Henrik Galeen, Bram Stoker. Hrajú: Lily-Rose Depp, Nicholas Hoult, Bill Skarsgård, Aaron Taylor-Johnson, Willem Dafoe, Emma Corrin, Ralph Ineson, Simon McBurney ...