KRONIKA VEČNÝCH SNÍLKOV

Režisér Rasťo Boroš po regionálnej írečitej gangsterke Čierne na bielom koni oprášil povinné čítanie Ťapákovci Boženy Slančíkovej Timravy a pretavil ho do delirickej jazdy Kronika večných snílkov.

Vzal ústrednú tému „typickej slovenskej rodiny“ a vystrelil ju do reálií moderného Slovenska deformovaného konšpiračnými teóriami, hoaxermi, toxickou maskulinitou, stereotypnými obrazmi rurálneho života na dedine, prežitého patriarchátu, neo a pseudo marxistickými bludmi a naivného a hlúpeho chlapáctva.

Dedina so štipkou magického realizmu a toxicity

Boroš síce hovorí príbeh o trojici bratov, ktorých navštevujú duchovia vrátane ich marxistického otca, kľúčový priestor si pre seba ukradli vedľajšie ženské postavy. Trio rozháraných bratov zahraných Milanom Mikulčíkom, Milanom Ondríkom a Samuelom Teicherom sa na prvý pohľad zasekli v dobovom bezčasí dedinského sídla na konci sveta.

V skutočnosti ide o režisérovu ambíciu skúmať typické slovenské stereotypy v laboratórnych podmienkach deformovanej reality okorenenej magickým realizmom na ťažkých psychedelikách. Každý z tria bratov predstavuje jeden vzorec správania, s ktorým sa denne v spoločnosti stretávame a každý z nich sa zrkadlí v jednej zo ženských postáv.

Silné ženské postavy

Domovinu takej „normálnej slovenskej rodinky“ v polčase rozpadu navštevuje skupinka hrdiniek herecky na čele s Évou Bandor, Kristínou Spáčovou a Anežkou Petrovou. Reflektory na seba bezprecedentne otáča najmä postava matky zahranej Janou Oľhovou, ktorej bizarná postavička sa nesnaží len nudne šokovať, ale režisér ju až nečakane trefne pointuje.

Každá zo ženských vedľajších postáv, ktoré výrazom a aj témou v kdečom zatieňujú mužských protagonistov riešia jeden aspekt bytia a žitia za druhým. Ukazujú na problémy moderného Slovenska a na základe čítankovej klasiky reflektujú univerzálnosť ľudských strachov.

Tie tak nie sú priklincované časom a priestorom k danému obdobiu, ale Boroš kričí na diváka skrz objektív: naše slovenské bôle sa prenášajú nielen vzduchom, ale aj frustrovanými generáciami. Jatrenie kolektívnych rán je akousi medziriadkovou obsesiou moderných Ťapákovcov. Leitmotívom snímky je kriesenie historickej pamäte, ktorá máva tendenciu v tatranskodunajskej lokácii k situačnej amnézii.

Všetko, všade, naraz a dokola a dokola

Boroš tak priťahuje formou a technicky a remeselne sa kronike nedá nič vytknúť. Film ale časom koroduje práve pod tlakom syndrómu „všetko, všade, naraz“ a skrátka diváka zahltí senzorickým infernom.

Z každej strany tak Boroš odvíja novú a šialenejšiu linku, ktorú rád a s umom podčiarkne sympaticky šialenou kamerovou jazdou či okázalým švenkom, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani raný Sam Raimi. Kronika síce šokuje vizuálom a zvládnutým remeslom, no postupne zahlcuje a naťahuje jednotlivé motívy. Boroš sa tak občas začína cykliť a točiť v kruhu, čo môže byť aj žiadanou tvorivou metódou. Celovečerný formát ale začne postupne ubíjať a dokonca až nudiť.

Boroš zaujal hedonistickou filmovou básňou, ktorou sa snaží reflektovať moderné neduhy Slovenska a slovenskej spoločnosti, a do budúcnosti si musí len ustrážiť tempo a motívy. Po formálnej stránke ale režisér poľahky zatieňuje posledné dve dekády tvorby Juraja Jakubiska a doťahuje sa na novovlnistickú legendu Ela Havettu a jeho magickorealistický diptych Ľalie poľné a Slávnosť v botanickej záhrade.

Kronika večných snílkov (SR, 2025, 89 min.)
Réžia: Rasťo Boroš. Scenár: Rasťo Boroš. Hrajú: Samuel Teicher, Milan Ondrík, Milan Mikulčík, Anežka Petrová, Kristína Spáčová, Anna Gajdziková, Jana Oľhová, Éva Bandor, Peter Oszlík