NÁVRATY: ĽALIE POĽNÉ

NÁVRATY: ĽALIE POĽNÉ

článok



Druhý a posledný celovečerný film režiséra Ela Havettu Ľalie poľné (1972) vyrastá z myšlienkovej atmosféry novely Vincenta Šikulu - Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) charakteristickej prekračovaním literárnych konvencií, predstavujúcej experimentálnu líniu slovenskej prózy. Spoločným východiskom filmu a predlohy je fenomén rozprávačstva ako spôsobu humanizácie sveta, zdroja zážitkov vo svojej subjektivite autentických, uchovaných v ústnej tradícii a pamäti účastníkov prvej svetovej vojny. Jedným z nich je potulný rečník a žobrák Krujbel. „Pozrite, vtáctvo nebeské, ani neseje, ani nežne a predsa má čo jesť. Ľalie poľné sa nestarajú, čím sa šatiť a aký krásny majú šat. Ľudia sa boha spustili a diabla chytili.“ Ľaliami poľnými sú vo filme vojnoví vyslúžilci, ktorí dlho po skončení vojny bezprízorne putujú krajom ako tuláci alebo žobráci, ich cieľom sú púte, jarmoky, procesie. Sústredení pred kostolom hudbou a slovom obveseľujú okoloidúcich alebo len tak postávajúc čakajú na nejaký impulz, ktorý by ich prinútil pohnúť sa z miesta. Vojna ich pripravila nielen o končatiny ale aj o domov, miesto v živote, spoločensky prijateľnú existenciu. V týchto bizarných, sociálne neetablovaných postavách nachádza Havetta uskutočnenie svojho ideálu celistvosti a plnosti, jednoty človeka so sebou samým a svetom.

Voľný, tulácky život a proti nemu stojaca túžba zastrešiť sa niečím pevným a stálym – ich groteskné a veselé miešanie v Slávnosti v botanickej záhrade tu nadobúda bolestnejšie a existenciálnejšie črty. Aktivita postáv je motivovaná tragickým pocitom spoločenskej zbytočnosti. Týmto rozporom je determinovaný Matej Hejgeš, aristokrat medzi tulákmi, napriek telesnej úplnosti muž ponevierajúci sa krajinou s klarinetom v ruke. Jeho tragédia spočíva v tom, že je vydedencom, nedokáže si nájsť svoje miesto ani ako tulák ani ako usadlík. Túži po domove a láske, ale zároveň je presvedčený o pominuteľnosti toho všetkého. Ani jeho dočasné spolužitie s vdovou Paulou ho nevyviaže z bludnej nestálosti, do ktorej ho uvrhla vojna.  

Návraty: Ľalie poľné

Jeho občasný súpútnik Krujbel je so svojím vydedenectvom zmierený, východisko z nezmyselnosti tohto údelu nachádza v oduševnenom rozprávačstve často prerastajúcom do rečníckeho delíria, ktoré je zmesou biblickej pravdy a jednoduchej životnej poézie. „Jeho tragigroteskné kazateľstvo sa dá považovať za gesto autorskej irónie a zároveň sebairónie voči rojkovstvu, ktoré sa usiluje zapôsobiť na svet rozprávaním, umením.“ (MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta, 1997, s.372.) Krujbelova nespútanosť predstavuje obranu voči žiaľu z opustenosti a samoty, do ktorého často aj tak napokon ústia jeho plamenné monológy „Ja tu nemusím byť... ani nikde na svete.“ Predstavujúc Hejgešovu minulosť a nepotlačiteľnú prirodzenosť sa stáva nástrojom deštrukcie jeho súžitia s Paulou v scéne s ukradnutím voza a znovunájdením nevyhnutnej, aj keď tragickej slobody. Jeho záverečná kázeň o pokore sa v zápale blúznenia končí symbolickým pádom z kostolnej veže meniacim sa na slobodný let krajinou a ním rozprávaný príbeh Mateja Hejgeša sa napokon stáva súčasťou množstva iných tuláckych legiend. Krujbelov let je citáciou z prológu Tarkovského filmu Andrej Rubľov tematizujúceho posadnutosť umelca myšlienkou, hľadaním pravdy, rozplynutím sa vo vlastnom diele. 

Z hľadiska kontinuity diela Havetta nadväzuje na nespútanú tvorivosť a oduševnelé bláznovstvo postáv v Slávnosti v botanickej záhrade. Možno tu však pozorovať odklon od nervnej, rušnej, tempom zahlcujúcej poetiky ku skôr kľudnému, nenútenému lyrizmu trávnatých priestranstiev rytmicky akcentovanému uvravenými, pulzujúcimi ľudskými zhromaždeniami. Aj vo výstavbe sujetu sú zjavné určité rozdiely. Čiastočné sústredenie sa na vzťah Mateja a Pauly predstavuje, aj keď len do určitej miery návrat k tradičnejšej epickej štruktúre. Avšak ľúbostný motív tvorí len jeden element vo voľnej koláži epizód.

Havettova osobnosť a tvorivý štýl je determinovaný fantáziou, imagináciou a nespútanosťou vlastnou jeho svojráznym postavám. Nezaujíma ho vecné stvárnenie ale bizarná rovina reality a jej hyperbolizácia. Vyjadruje sa prostredníctvom poézie bezvýznamného, v jeho diele žijú aj tie najelementárnejšie situácie čarovným životom. Kamera z veľkej blízkosti zachytáva autentické výrazy tvárí rozličných dedinských postavičiek vyskytnuvších sa na uliciach, púťach, jarmokoch. Odmieta však pseudoľudovosť a falošnosť oficiálneho folklóru, dôležitou je pre ňho ľudská existencia. „Elo bol vždy fascinovaný komplikovanosťou nevyslovených, zdanlivo jednoduchých, skoro primitívnych charakterov a udalostí. Odtiaľto pochádza jeho láska k folklóru, ktorý ale videl inak, než mnohé papundeklové hlavy okolo nás a v amatérskej tvorbe. Obidvaja sme vedeli, že len rafinovaná profesionalita nám umožní prísť na jadro veci, objaviť jej fascináciu aj pre toho, kto si s tým hlavu neláme.“ (DOHNAL, Lubor. In: MACEK, Václav. Elo Havetta (1938-1975). Bratislava : SFÚ 1990, s.32)

Je mu vlastné lyrizované videnie sveta, čomu zodpovedá štylizovaný prejav, ktorý docieľuje prostredníctvom zrýchleného pohybu, farebného tónovania, oživených dobových fotografií v oválnych paspartách, čím odhaľuje svoj obdiv k nemej éru filmu a americkým groteskám. V propagačnom liste k filmu hovorí o vplyve fotografií starých otcov, ktoré v detstve vídal vyťahovať z drevených vojenských kufríkov na obrazovú atmosféru filmu. Príbeh vyrozpráva v nostalgickom tóne starých zahnedlých fotografií s olámanými rožkami. Farebné tónovanie  je vizuálnym riešením prechodu z jedného časového pásma do druhého, z prítomnosti do minulosti (modrá – minulosť, hnedozelená – evokuje staré fotografie) ale aj striedania emócií (červená – láska), ktoré je trochu naivné, pripomína postupy zo začiatkov kinematografie ako púťovej atrakcie, zodpovedá však naivnosti mileneckých vášní. Záver filmu sa odohráva v reálnych farbách, pretože všetky farby sa tu zliali ako pri symfónii.

Návraty: Ľalie poľné

Ďalší emocionálny rozmer dodáva Ľaliám poľným hudba – prelínajú sa v nej cirkevné spevy, jarmočné odrhovačky a vojenské pochody. V závere splýva do akejsi nesúrodnej súrodnosti symbolizujúc rozmanitosť skutočnosti. Vplyv hudby sa prejavuje aj vo výstavbe filmu ako celku. „Havetta preniesol na plátno Šikulov experiment inšpirovaný voľnosťou hudobnej kompozície. Celý tvar je založený na princípe polyfónnej hudobnej skladby a to nielen z hľadiska formy, ale i celej dramaturgickej osnovy. Sú v ňom motívy, ktoré sú sólové a rozvíjajú sa, aby nakoniec splynuli v symfónii, leitmotívy a refrény ako invalid, ktorý vždy opakuje jednu vetu, autobus, ktorý pravidelne prichádza do dediny a legionár, ktorý ho vždy zmešká a babka s modlitebnými knižkami.“ (JAREMKOVÁ, Mariana. Literárne adaptácie v slovenskom filme. Kultúrny život. 2001, č.27, s.12-13.)

Havettov talent spočíval aj vo vynikajúcom výbere všetkých protagonistov vkladajúcich dušu svojim postavám, ako sa to udialo napríklad v prípade dvoch znudených, záškodníckych, polointeligentných a predsa sympatických zjavoch pehavého a zavalitého. Brilantné spojenie hereckých osobností a nehercov a ich presvedčivé včlenenia do organického dedinského sveta umožnilo sprostredkovať spolupôsobenie životného pocitu márnosti a napriek tomu šťastia v obyčajných okamihoch ľudskej solidarity.

Po pozitívnom ohlase na Benátskom festivale nasledovalo negatívne hodnotenie nového riaditeľa Štúdia hraného filmu dr. Malíčka: „Nič to celé nehovorí ani o nás ani u nás. Nie je to ani ironické, ani poetické, ani lyrické... Namiesto polohy zvláštneho v Havettovi prevláda poloha nezmyselného... Vo filme dominuje parazitizmus, nemorálnosť, nezmyselnosť a ošklivosť... Takéto vyznenie filmu je nielen režijným neúspechom, ale vonkoncom neprijateľné, problematické a dá sa povedať, že vyznieva do prázdna, nepotrebne.“ (In: MACEK, Václav. Elo Havetta (1938-1975). Bratislava : SFÚ 1990. s.44.) Ľalie poľné boli spolu s Hanákovými Obrazmi starého sveta spoločensky zatratené a uzamknuté v trezore. Rehabilitácia Havettu a jeho diela sa dostavila až v roku 1990, kedy bola v rámci Dní československého filmu Jozefovi Šimončičovi udelená cena za kameru v kategórii trezorových filmov (spolu so Slávnosťou v botanickej záhrade) a samotnému režisérovi in memoriam osobitná cena poroty za celoživotné dielo ako aj cena Vladislava Vančuru na 41.ročníku Filmového festivalu pracujúcich.

Text vznikol ako seminárna práca VŠMU

Použitá literatúra

MACEK, Václav. Elo Havetta (1938-1975). Bratislava : SFÚ 1990
MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta, 1997
JAREMKOVÁ, Mariana. Literárne adaptácie v slovenskom filme. Kultúrny život. 2001, č.27

Ľalie Poľné (1972, 80 min.)
Réžia: Elo Havetta. Námet a scenár: Vincent Šikula. Kamera: Jozef Šimončič. Hudba: Zdeněk Liška. Hrajú: Lotar Radványi, Vladimír Kostovič, Žofia Martišová, Ivan Krivosudský, Emil Tomaščík, Marián Filadelfi, Ján Melkovič


autor Dominika Šimonová 6.3.2006
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 6379
02 |
návšt. 3868
03 |
návšt. 3865
04 |
návšt. 3518
05 |
návšt. 2098
06 |
návšt. 1798
07 |
návšt. 2057
08 |
návšt. 1557
09 |
návšt. 764
10 |
návšt. 551
REBRÍČEK US
01 |
$80,0 mil.
02 |
$16,0 mil.
03 |
$11,0 mil.
04 |
$10,0 mil.
05 |
$3,3 mil.
06 |
$2,4 mil.
07 |
$2,2 mil.
08 |
$1,9 mil.
09 |
$1,5 mil.
10 |
$1,4 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.