TRALALA

Filmový muzikál vďaka svojmu komerčnému potenciálu predstavoval jednu z najpríznačnejších atrakcií klasického Hollywoodu, a to krátko po príchode zvuku do kinematografie v 30. rokoch. Svojbytnou cestou sa v tej dobe vydala francúzska filmová tvorba, ktorá usilovala o ozvláštňujúce použitie zvuku. René Clair vo svojich filmoch – predovšetkým v jeho muzikálovom Nech žije sloboda (1931) – učinil z hudby prominentnú zložku a nebránil sa experimentálnemu použitiu zvuku.

Niet divu, že tradícia v hľadaní alternatívy voči Hollywoodu pretrvala vo francúzskom muzikály dodnes. Svedčí o tom autorský počin Leos Caraxa Annette, uvedený minulý rok na festivale v Cannes. Metalová Johanka Superstar (2017) Bruno Dumonta, ktorá nás privádza do detského obdobia známej svätice, je príkladom kreatívneho prepojenia muzikálu, experimentu a náboženstva. Z tradície mariánskych zjavení čerpá iný muzikálový novotvar – Tralala. Snímok, ktorým sa režisérske duo bratov Arnauda a Jean-Marie Larrieuovcov vrátilo do svojich rodných Lúrd.

Tralala je novodobý trubadúr na pokraji životného krachu. S gitarou a zosilňovačom sa zúfalo potĺka ulicami Paríža a bez úspechu predvádza svoje gýčové piesne. Až nečakané zjavenie tajomnej Virginie (Galatéa Bellugi) – mladej ženy v modrej mikine – v ňom prebudí túžbu po stratenom raji. Predtým, ako sa táto tajomná múza vytratí, zanechá skrachovanému hudobníkovi zapaľovač z pútnických Lúrd a životnú radu: „Hlavne nebuď sám sebou.“ Tralala je presvedčený, že len ona mu môže priniesť spásu. S nádejou nájdenia tajomnej panny sa vydá na cestu do pútnického mesta.

Postupne viac a viac prepadajúci nepriazni osudu, bezdomovec Tralala nájde útočisko v neďalekom hoteli. Ráno ho čaká ďalšie zjavenie, tentoraz majiteľky hotelu, ktorá si skrachovaného pútnika zamení so svojím dávno strateným synom Patom. Tralala rolu zo záhrobia navráteného syna príjme a vzápätí nájde nových či starých príbuzných. Pochybnostiam o „zmŕtvychvstalom“ sa neubráni brat Seb, ktorého stvárnil gitarista Bertrand Belin. Naopak valnú priazeň obdrží od Patových bývalých mileniek Jeannie (Mélanie Thierry) a Barbary (Maïwenn).

Pre poetiku snímku bratov Larrieuovcov je charakteristické prepojenie rôznych moderných aj nostalgických hudobných štýlov, ktoré na scénu prichádzajú a odchádzajú s jednotlivými postavami. Najimpozantnejší dojem zanechá retro sekvencia na diskotéke, v ktorej sa hrdina definitívne presvedčí o tom, že stráca a zároveň nachádza samého seba.

Tvorcovia sa nesnažia diváka upútať dynamikou tanečných scén. V tomto ohľade by statický Tralala kritériami klasického ani súčasného hollywoodskeho muzikálu neprešiel. Ten je totiž definovaný nie len hudbou, ale aj pohybom. Vo francúzskom snímku tanec v mnohých prípadoch ustupuje do pozadia a ani kamera tempo hudobných scén neznásobí. Pre niektorých divákov bude možno pútavejšie herectvo Mathieu Almarica – ktorého Tralala stojí predovšetkým na mimike tváre – než samotné hudobno-tanečné čísla.

Prednosťou tejto hudobnej komédie je skôr úsmevná bitka dvoch sokov než dynamika tancu. V prípade Tralalu je totiž krása muzikálu podrytá v prospech absurdity. V Tralalových gýčových textoch, v ktorých sa umelecký subjekt stotožňuje s osamoteným elektrónom, vynikne bizarnosť par excellence. Absurdný príbeh o tom „ako nebiť samým sebou“ je v skutočnosti existenciálnou cestou o hľadaní pravého životného prameňa vo svete, v ktorom žiadna dogma nie je nespochybniteľná.

V ďalších rovinách tvorcovia zdôrazňujú náboženskú symboliku. Modrá farba je konvenčným atribútom Panny Márie a návrat preživšieho syna je hrou na biblické zmŕtvychvstanie. Točité schodisko hotelu s vykupiteľským názvom „Útecha“ pripomenie architektúru sakrálnych stavieb siahajúcich do nebies. Tralala je bizarnou variáciou na katolícke mystérium o pevcovi lásky, ktorý bez váhania vykročí za volaním svätej Panny. Je atypickým príbehom o „zázračnom“ zmŕtvychvstaní nezvestného syna, o stratení a zároveň nájdení seba samého.

Zároveň je aj úsmevným stelesnením ľudovej zbožnosti, povrchnosti lurdského sveta a biznisu s gýčovitým náboženským tovarom. V tomto zmysle je film neurážajúcou paródiou a zároveň priateľským priblížením k naivnej zbožnosti. Bizarnosť príbehu nás môže naučiť vidieť smiešnosť sveta mystiky a o to čerstvejšie, uvoľnenejšie a bez rigidných prekážok preniknúť do spásonosnej cesty hrdinu.

Táto hudobná komédia rozhodne nie je klasickým muzikálom ani konvenčným náboženským príbehom. Tralala nás svojou odtrhnutosťou môže oslobodiť od očakávaní spojených so žánrovými konvenciami. Zároveň sa však nedá ubrániť dojmu, že zaostáva za inými umeleckými muzikálmi – Tanečnica v tme (Lars von Trier, 2000) alebo zmienená Annette sú nepochybne ambicióznejšie diela. Na svojom poli tak Tralala zaujíma len priemerné postavenie.

Tralala (Francúzsko, 2021, 103 min.)
Réžia: Arnaud Larrieu, Jean-Marie Larrieu. Scenár: Arnaud Larrieu, Jean-Marie Larrieu. Hudba: Dominique A., Bertrand Belin, Joseph Brisset, Jeanne Cherhal, Étienne Daho, Balthazar Gibert, Philippe Katerine, Renaud Letang. Hrajú: Mathieu Amalric, Josiane Balasko, Mélanie Thierry, Maiwenn ...