TÉMA - LEGENDÁRNE MONŠTRÁ ŠTÚDIA UNIVERSAL

TÉMA - LEGENDÁRNE MONŠTRÁ ŠTÚDIA UNIVERSAL

článok



Písal sa rok 1931. Štúdio Universal nebolo v úplne dobrej situácii. Do vedenia sa v tomto stave dostal Carl Laemmle jr., syn jedného zo zakladateľov. A narazil na zlatú žilu, ktorá nielenže zachránila štúdio, ale i zmenila a formovala hororový žáner pre ďalšie generácie. Zrodili sa obrovské finančné úspechy, nové filmárske cestičky, žánrové ikony a okrem iného aj prepojené filmové univerzum (mnoho dekád pred Marvelom).

Budúci filmový gigant sa žánru desu venoval už v nemej ére. A minimálne Zvonár u Matky Božej (The Hunchback of Notre Dame, 1923) a Fantóm opery (The Phantom of the Opera, 1925) sa radia k povinným jazdám filmových fanúšikov. Zažiarila v nich jedna z prvých hororových hviezd Lon Chaney a obe pracovali s tematikou ľudskej inakosti a znetvorenia tela inšpirovaného veteránmi 1. svetovej vojny. Na svoju dobu išlo o tematicky aj realizačne veľmi ambiciózne projekty. Práve oni sú praotcami série, ktorej sa budeme venovať.

Reč je samozrejme o legendárnych monštrách štúdia Universal. Tie začali svoju púť striebornými plátnami presne pred 90. rokmi. Na Valentína v roku 1931 totiž do kín s veľkým úspechom zavítal Dracula. Najslávnejší upír pochádza z rovnomenného románu Brama Stokera. Prvou sfilmovanou adaptáciou je majstrovské dielo nemeckého expresionizmu a celej nemej éry kinematografie Upír Nosferatu (Nosferatu, eine Symphonie des Grauens, 1922). Režisér F.W. Murnau mal problémy s autorskými právami, tak bol nútený všetky postavy premenovať. Tento aj na Slovensku, konkrétne na Oravskom zámku, nakrúcaný klenot sa tak nemohol stať prvou oficiálnou filmovou verziou populárneho románu. Problémy so Stokerovou manželkou zadržiavajúcou práva sa vyriešili až v roku 1924, keď vznikla Broadwayská adaptácia. A práve z nej vychádza aj štart tejto legendárnej horovovej kapitoly.

Hlavnú úlohu si mal zahrať Lon Chaney, no jeho životnú púť ukončila rakovina. Titulného “hrdinu” sa nakoniec zhostil maďarský imigrant Bela Lugosi. A práve pre neho sa postava stala osudnou. Nemŕtvu bytosť stelesnil už v divadle a nikdy sa mu nepodarilo zbaviť aury svojej najslávnejšej postavy. V rámci univerza sa objavoval aj v iných rolách, no najviac mu prischla práve táto. Najmä jeho prejavu (a silnému prízvuku) sa pripisuje značná časť mimoriadneho úspechu, ktorý zachránil štúdio pred krachom. Kvalitatívne to ešte nebolo to pravé orechové. Režisérovi Todovi Browningovi (Freaks, The Unknown) sa úplne nepodarilo odpútať z dosiek, ktoré znamenajú svet. Zaujímavejšia je tak alternatívna podoba filmu. Zároveň s touto klasikou sa totiž po nociach natáčala v rovnakých kulisách aj španielska verzia.

Režiséri George Melford, Enrique Tovar Ávalos mali prístup k denným materiálom a snažili sa stoj čo stoj americkú verziu prekonať. A takmer sa to podarilo. Polhodinka navyše prospela deju aj atmosfére, to čo fungovalo predtým ostalo aj tu a problematické miesta sa vylepšili. Najvýraznejšou zmenou bola práca s kamerou. Statické americké kompozície sa kreatívne rozpohybovali a pôsobili omnoho dynamickejšie. Problémom však bola absencia Lugosiho. Carlos Villarias nemal jeho potrebnú charizmu ani talent. Najmä kvôli tomu film prišiel o svoju nesmrteľnosť. Každopádne vznikol mimoriadne zaujímavý projekt, ktorému chýbalo málo, aby svojmu vzoru prevzal miesto klasiky. V roku 1999 sa dočkal Browningov počin reštaurovanej podoby s novou hudbou od Phillipa Glassa. V tej pôvodnej boli použité úryvky z Čajkovského Labutieho jazera. To ale už predbiehame.

V rovnakom roku sa Universalu podarilo natočiť aj ďalší film zo série a až tu sa strelilo skutočne do čierneho. Divákov začal strašiť Frankenstein (1931) so svojim monštrom. Tomu prepožičal svoju tvár britský divadelný herec William Henry Pratt. To meno vám nič nehovorí? Tak ho určite budete poznať pod jeho pseudonymom Boris Karloff. Jeho stvárnenie monštra bolo tak pôsobivé, že mnoho divákov mu dokonca paradoxne prisudzuje meno jeho stvoriteľa. Rovnaký podiel na úspechu ako Karloff má takisto maskérska legenda Jack Pierce. Jeho komplikovaná maska sa nanášala na herca približne 4 hodiny. Hlavnou hviezdou tu ale je um režiséra Jamesa Whalea. O jednom z prvých priznaných homosexuálov v továrni na sny si môžete pozrieť výborný kúsok Bohovia a monštrá (Gods and Monsters, 1998), kde ho stvárnil Ian McKellen. Ale späť k Frankensteinovi. Príbeh pochádza z predlohy Mary Shelley. Tá ho stvorila ako reakciu na stávku o tom, že žena nedokáže napísať strašidelný príbeh (variácie tejto udalosti sa publikum dočkalo v úvode pokračovania Frankensteinova nevesta, o ktorej ešte bude reč). S populárnou literárnou predlohou však tento kúsok nemá veľa spoločného. Rovnako ako Dracula aj toto dielo je inšpirované divadelnou hrou.

Na rozdiel od Browninga našiel Whale vizuálnu inšpiráciu v dielach svojho obľúbeného nemeckého expresionizmu. Jeho počin teda funguje výnimočne aj po vizuálnej stránke. Výrazné svietenie, kamerové jazdy a práca s napätím nemala v tej dobe konkurenciu. Dobových divákov sa mu podarilo vystrašiť dokonale. Ľudia odpadávali a vydesení utekali z kín. Po testovacích projekciách bol dokonca dotočený optimistický záver, pred samostatnú snímku bol pristrihnutý úvod, v ktorom predstaviteľ Frankensteinovho mentora Edward Van Sloane varuje publikum pred tým, čo ich čaká a zaviedla sa kvôli nemu nová kategória prístupnosti s označením H - Horrific. Výnimočný, doteraz citovaný film Frankenstein sa stal ešte väčším hitom než Dracula a Universal pokračoval v krasojazde.

Po dvoch overených “značkách” pochádzajúcich z literárneho/divadelného sveta sa rozhodli producenti vstúpiť na neprebádané územie. Vytvorili si vlastné monštrum. Kvôli zvýšenému dobovému záujmu o egyptológiu ním bola Múmia (The Mummy, 1932). Do jej obväzov sa nechal zamotať opäť Boris Karloff. V maskérni trávil dvojnásobok času ako pri predchádzajúcom projekte štúdia a hlavne jeho výkon je hlavnou devízou výsledných kvalít. Režisérsky debutant Carl Freund (kameraman filmov Metropolis a Dracula) stavil viac na tragickú romancu, než des. Možno aj preto sa titul nedočkal tak obrovskej popularity, ako predchádzajúce kúsky. Dejovo sa kopíroval Dracula a navyše pokračovania (už bez hlavnej hviezdy) patria k tomu úplne najhoršiemu z tejto série. Úspech to bol ale značný.

Úspechy “monster movies” neostali bez povšimnutia ani pri konkurencii. Voskové múzeum / Mystery of the Wax Museum (Warner Bros.,1933) alebo adaptácia Ostrova Dr. Moreaua pod názvom Ostrov stratených duší / Island of Lost Souls (Paramount, 1932) boli vynikajúce kúsky. Najviac slávy od konkurencie ale zožali iné majstrovské diela. Oscarom za hlavnú hereckú úlohu pre Frederica Marcha ovenčený Fantóm Londýna / Dr. Jekyll and Mr. Hyde (Paramount, 1933) a najmä King Kong (RKO, 1933) sú skutočnými legendami, formujúcimi kinematografiu po technickej aj rozprávačskej stránke. V Universali sa medzitým začali točiť horory aj bez monštier. Medzi najznámejšie patria Whalov Old Dark House (1932) alebo Čierna mačka (Black Cat, 1934), kde sa prvýkrát spolu objavili bok po boku Karloff s Lugosim.

Medzitým samozrejme pokračovala aj “hlavná línia”. Po experimente s pôvodným príbehom v Múmii sa štúdio uchýlilo k overeným postupom. Neviditeľný muž (The Invisible man, 1933) mal predobraz v predlohe jedného z otcov sci-fi H.G. Wellsovi (okrem iného napísal aj Vojnu svetov). Réžia prischla opäť Jamesovi Whaleovi. Producenti chceli znova obsadiť Karloffa, no ten už bol príliš veľkou hviezdou, aby neukázal počas filmu (s výnimkou pár sekúnd v závere) svoju tvár. Lugosi nepripadal kvôli silnému prízvuku do úvahy, tak sa rozbehlo castingové hľadanie náhradníka s hlasom schopným dostatočne upútať pozornosť obecenstva. V hlavnej úlohe tak debutoval Claude Rains (Casablanca). Jeho priateľku si zahrala Gloria Stuart, ktorú všetci poznáte ako storočnú Rose z Cameronovho Titanicu. Vtipné, strhujúce, nápadité a nielen na svoju dobu úchvatne otrikované dielo patrí k vrcholom univerza. Zrodil sa totiž jeden z kúskov schopný vyvolať záujem o čiernobielu tvorbu aj u súčasného diváka. Je úžasné pozerať ako po toľkých rokoch film funguje po trikovej stránke. No to by bolo nanič, keby nebolo toto majstrovské dielo obohatené aj strhujúcim príbehom.To úplne najlepšie ale malo prísť až teraz.

Frankensteinova nevesta (Bride of Frankenstein, 1935) je považovaná za vrchol. Režisér pôvodného filmu súhlasil s natáčaním pod podmienkou voľnej ruky. Dravejší, podvratnejší aj emotívnejší sequel sa príbehovo priblížil k predlohe a urobil dobre. Scény ako stretnutie so slepcom alebo úžasné finále s titulnou postavou (Elsa Lanchester) sa už dávno stali legendami a patria k najslávnejším momentom nielen samotného žánru. Karloffovo monštrum získalo charakter aj priestor na nejaký ten spoločenský presah. Proste úžasný posun a šok pre divákov, ktorí neboli v tom čase zvyknutí, že by pokračovanie prekonalo originál. Režisérova podvratnosť prejavujúca sa v práci s kresťanskou tematikou dodávala mimožánrovú nadstavbu a jemný humor zneisťoval obecenstvo. Zrodil sa tak doteraz citovaný fenomén, ktorého stopy sú nezmazateľné.

Ďalší projekt ale neslávil až tak veľký úspech a aj napriek svojim kvalitám je často v tieni najväčších hitov štúdia. Vlkodak v Londýne (Werewolf of London, 1935) pracoval po vzore upírov opäť s mestskými legendami. Prechod od tradičných mytologických prvkov k sci-fi (za premenu môže po vzore Jekylla a Hyda sérum) však nebol tak chytľavý ako by si tvorcovia priali. Postavám sa nepodarilo vybudovať ikonické charaktery. Atmosférou, vynaliezavosťou aj prácou s témou ale rozhodne ide o jeden z najvydarenejších zárezov v rámci univerza. Vlkolak si aj napriek tomu na svoju slávu ešte musel chvíľku počkať. Po neuchytení sa novej značky sa teda išlo na istotu. V Hollywoode to v preklade znamená: nadišla doba pokračovaní. To ale viedlo (aspoň na chvíľu) takisto do slepej uličky. Draculova dcéra (Dracula's Daughter, 1936) priviedla s prekvapivo zaujímavým charakterom aj prvky romantickej komédie. To sa ale divákom nepozdávalo a na čas sa na projekte monštier nepracovalo.

Istý diel viny na tom niesol aj škandál s cenzúrou pri adaptácii Edgara Allana Poa Havran (The Raven, 1935) opäť s Lugosim a Karloffom vedľa seba. Novozavedený Haysov kódex bol pre horory priamo pohromou a nebolo isté, či sa strašidelné príbehy budú môcť naplno realizovať. Medzitým prebehla v rámci štúdia zmena vedenia, ktoré sa chcelo sústrediť na umelecky ambicióznejšie projekty. Nové horory s monštrami teda dostali červenú. Diváci na to mali našťastie iný názor. Horory sa síce netočili, no sály s Frankensteinom a Draculom boli počas “obdobia sucha” stále plné aj roky po premiérach. Kamery desu sa teda roztočili odznova a nadišla tzv. druhá fáza.

A ako ju naštartovať lepšie, než s najpopulárnejším kúskom? Po dlhých troch rokoch prišiel comeback. Frankensteinov syn (Son of Frankenstein, 1939) sa ale filmársky nemohol predchádzajúcim dvom častiam rovnať. Výmena progresívneho Whalea za nudného remeselníka Rowlanda V. Leeho sa príliš nevyplatila. No rolu monštra si zopakoval Boris Karloff, vo vedľajšej úlohe hrbáča Igora sa objavil Lugosi, takže aj tento kúsok si zaslúžil pozornosť. Minimálne ako “ukončenie” trilógie. O trochu lepšie ale dopadli bez Whalea pokračovania Neviditeľného muža. Pestrosťou najzaujímavejšia séria.

Každý diel totiž využil svojho hrdinu v inom žánri. Návrat Neviditeľného muža (The Invisible Man Returns, 1940) bol kriminálny thriller a Neviditeľná žena (The Invisible Woman) z rovnakého roku dokonca čistokrvná sranda v štýle screwball comedies. Celkom originálny prístup. Žánrový odklon stretol aj Múmiu v Mummy's Hand (1940). Viac než na tragédiu sa jednalo o dobrodružstvo v štýle neskoršieho Indiana Jonesa alebo práve remaku prvej Múmie. Všetky tri filmy boli fajn, no obmedzené rozpočty si vybrali svoju vizuálnu daň. Novú krv sa podarilo vliať až s rebootom Vlkolaka (Wolf Man, 1941).

Návrat od odľahčenejších tém k hororu sa pozitívne premietlo na reakciách. Gotický vizuál je pôsobivý aj po rokoch a je tu aj potrebný psychologický podtext. Maska vo svojej dobe skutočne desila a zapísala sa do žánrovej siene slávy. Vo svete zúrila druhá svetová vojna a diváci si reálny strach kompenzovali tým imaginárnym. Kľúčová pre úspech bola ale chytľavá mytológia a v prvom rade obsadenie Lona Chaneyho Jr., isteného vo vedľajších úlohách hviezdami Claudom Rainsom a Belom Lugosim. Syn jednej z prvých hororových hviezd mal na rozdiel od predchádzajúceho predstaviteľa Vlkolaka (Henry Hull) potrebnú charizmu, aby si získal divákov. Bol to úspech, no nie až taký ako v prípade Frankensteina alebo Draculu. Hlavné ale bolo, že Chaney sa “chytil” a našla sa náhrada za Karloffa, ktorý sa začal venovať iným filmom. Ideálne takým, kde bola vidieť aj jeho tvár, nie iba majstrovská práca maskérov.

Nasledovali zabudnuteľné pokračovania predchádzajúcich hitov. Frankensteinov duch (The Ghost of Frankenstein, 1942) s Chaneym v úlohe netvora bol neurážajúci štandard. Horšie ale dopadla Múmiina hrobka (The Mummy's Tomb) opäť s Chaneym. Nudný a repetitívny produkt obsahoval v podstate iba dva druhy scén. Múmiu chodiacu po lese a policajtov riešiacich mytológiu, divákovi známu z predchádzajúcich častí. Relatívne osviežujúca bola akurát práca s postavami. Sympatickí preživší z predchádzajúceho dielu boli v pokračovaní likvidovaní, aby prepustili miesto novým hrdinom. S podobným konceptom neskôr pracovali aj sequely Nočnej mory z Elm Street / Nightmare on Elm Street. O niečo lepšie pochodil Neviditeľný agent (Invisible Agent, 1942). Ten sa zviezol na popularite špionážnych thrillerov z druhej svetovej vojny. Nešlo o nič výnimočné, ale na rozdiel od predchádzajúcich spomenutých sequelov sa zase vybral trochu inou cestou. To sa ale už rodil ďalší kult.

Remake Fantóma opery (Phantom of the Opera, 1943) bol v podstate stávkou na istotu. Originál totiž patrí k reprezentatívnym titulom nemej éry. Prerábka ale mala v ruke niekoľko tromfov. Téma mohla byť konečne spracovaná so zvukom a najmä vo farbe (v originále sa progresívne kolorovali určité časti záberov). Ide o jediný farebný film tejto série. Masku Fantóma si nasadil Claude Rains. Vizuálne ide o krásne dielo, prekvapil aj odľahčujúci humor a posun od čistokrvného hororu ku tragédii bol takisto šťastný ťah. Slávy ani kvalít originálu síce nedosiahol, no aj tak sa zrodil ďalší ikonický zárez do portfólia. Diváci ale chceli niečo iné a producenti vytiahli silnú kartu.

Spájanie sérií je v aktúalnej dobe normálne, no vtedy išlo o veľkú vec. Prvou lastovičkou bol Frankenstein Meets the Wolf Man (1943). Spoločný súboj dvoch legiend padol na úrodnú pôdu a bolo jasné akou cestou sa budú cestičky franšízy uberať. Postupne sa všetky postavy zjavovali spoločne a bolo ich čím ďalej, tým viac. Vidieť spolu na plátne väčšinu populárnych monštier musel byť veľký zážitok. A minimálne House of Frankenstein (1944) a House of Dracula (1945) nestáli úplne za starú bačkoru. Aj keď pôvodným verziám sa obrazovou virtuozitou ani progresívnymi prvkami ani zďaleka nepribližovali. Kvalita aj divácky záujem opadal a korunu tomu nasadili slabučké zavŕšenia sóloviek. Kliatba Múmie (The Mummy's Curse, 1944) nasledovaná Duchom Múmie (The Mummy's Ghost, 1944) a aj Pomsta Neviditeľného (The Invisible Man's Revenge, 1944) sa vôbec nepodarili. 40. roky monštrám nepriali a nekvalita posledných snímok bola posledným klincom do rakvy. Popularita univerza sa presunula ku crossoverom s (v tej dobe mimoriadne populárnou) komediálnou dvojicou Abott a Costello.

Abbott and Costello Meet Frankenstein (1948) pôsobil ešte sviežo, milo a zábavne. No opakovaný vtip už nie je vtipom a ďalšie stretnutie s Neviditeľným mužom - Abbott and Costello Meet the Invisible Man (1951) presunuté do ďalšej éry pôsobilo dojmom nadstavovanej kaše. Nehovoriac o stretnutí s Jekyllom a Hydom (1953) a Múmiou (1955). Výhodou ale bol návrat časti pôvodného obsadenia do svojich ikonických úloh (Chaney, Lugosi). Občasné výkriky so snahou pripomenúť zašlú slávu sa objavovali takmer dekádu, no vyzeralo to, že je všetkým dňom koniec. Jeden klenot sa tu ale ešte nájde.

V 50. rokoch nastal boom sci-fi a Universal toho využil. Na plátna kín zavítal Netvor z Čiernej lagúny (Creature from the Black Lagoon, 1954). Kombinácia prvkov dobových paranoidných vedecko-fantastických béčok s tradičnými prvkami predošlej tvorby slávila úspech. Gotická atmosféra sa preniesla do exotického prostredia a skúsený remeselník Jack Arnold (The Incredible Shrinking Man) dodal niekoľko nezabudnuteľných scén. Najviac rozruchu spôsobilo nakoniec aj tak titulné monštrum. Chýbajúci článok medzi rybou a človekom bol v podstate tragickou postavou, takže s ním bola o to lepšia identifikácia. Nasledovali samozrejme pokračovania. Kúzlo originálu sa ale nevrátilo. Presun do civilizácie v Pomste netvora (Revenge of the Creature, 1955) sa úplne nevydaril aj napriek silnej myšlienke a malej debutovej roličke Clinta Eastwooda. O niečo lepšie dopadlo zavŕšenie trilógie. Netvor prichádza (Creature Among Us, 1956) ponúkol niekoľko vynikajúcich akčných pasáží (najmä nočný lov je špička), no ambicióznosti diela vadili béčkové mantinely. Dojímavý koniec však funguje v rámci filmu, rovnako ako definitívne ukončenie jednej úžasnej éry.

Monštrá štúdia Universal sa natrvalo zapísali do popkultúry. Aj napriek nie úplne vyrovnanej kvalite príspevkov (od nefalšovaného braku, cez bežnú žánrovú konfekciu až po majstrovské diela) žil ich odkaz naďalej. V 50. rokoch sa Frankenstein, Dracula, Múmia aj Vlkodlak presunuli do Británie, kde strašili divákov pod hlavičkou iného legendárneho štúdia menom Hammer. Raz za čas sa snažia tvorcovia slávu gotických monštier oprášiť.

Najvýraznejšie kúsky vznikli v 90. rokoch minulého storočia pod taktovkami majstrov. Populárny (v čase premiéry ale vysmievaný) Coppolov Dracula (1992), zapadnutý Neviditeľný na úteku (Memoirs of Invisible Man, 1993) Johna Carpentera, vynikajúci Frankenstein (1994) Kennetha Branagha ani nedocenený Vlk (Wolf, 1994) Mikea Nicholsa slávu svojich predobrazov neprekonali. To sa podarilo prekvapivo jedine nádherne zábavnej Múmii (The Mummy, 1999) Stephena Sommersa, ktorá hrala podľa iných pravidiel a posunula koncept k mainstreamovo vďačnejším smerom. Sommersova nasledovná veľkolepá pocta monštrám Universalu vo Van Helsingovi (2004) však normálnych divákov zmiatla, kritikov rozčúlila a potešila iba pár vyvolených. Hromada vizuálnych, rozprávačských aj štylistických prvkov odkazujúcich k dávnej ére sa nestretla s pochopením. A je to škoda.

Možno aj preto padla voľba pri oživení Dark Universe práve na Múmiu. Veľkolepé plány ani angažovanie Toma Cruisa ale nepomohli a séria sa zastavila hneď po prvom prepadáku. No vlaňajší oceňovaný hit Neviditeľný (Invisible man) ukázal, že tieto látky majú šancu na uchytenie aj v súčasnosti. Momentálne sa pripravuje v Universale niekoľko titulov, ktoré majú oživiť prachom zapadnutú slávu rodinného striebra. Tak držme palce, nech sa to podarí a ikonické monštrá dostanú divácky výdatné potomstvo.


autor Peter Pavlík 13.2.2021
SPUTNIK
[RECENZIA ]
ROCKS
[RECENZIA ]
LOCKDOWN
[RECENZIA ]
TOM A JERRY
[RECENZIA ]
1
Coda
CODA
[RECENZIA ]
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 3757
02 |
návšt. 386
03 |
návšt. 360
04 |
návšt. 230
05 |
návšt. 165
06 |
návšt. 91
07 |
návšt. 64
08 |
návšt. 62
09 |
návšt. 40
10 |
návšt. 44
REBRÍČEK US
01 |
$13,7 mil.
02 |
$1,2 mil.
03 |
$0,925 mil.
04 |
$0,710 mil.
05 |
$0,700 mil.
06 |
$0,528 mil.
07 |
$0,500 mil.
08 |
$0,460 mil.
09 |
$0,355 mil.
10 |
$0,200 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2021 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk