10 kinosál, 170 filmov z toho 20 filmov súťažných, 421 projekcií, 5 členov poroty, 9 dní. To sú základné čísla reprezentujúce otvorenie najväčšieho kultúrneho podujatia na Slovensku. Reč je o 3. Ročníku medzinárodného filmového festivalu Bratislava.
1. deň je za nami a mne neostáva nič iné ako pustiť sa z chuťou do kritiky. Ibaže s chuťou by som sa pustil, keby mi to nešlo tak ťažko. Za prvý deň totiž naozaj naberám dojem, že výkonný riaditeľ Vladimír Krajniak berie svoje slová naozaj vážne, keď povedal, že "naším úprimným úmyslom bolo pamätať na každého návštevníka a čo najväčšmi napĺňať filozofiu hodnotného, invenčného a pre diváka otvoreného projektu." Medzi našou redakciou totiž vzrastali obavy nad problémom zháňania lístkov na projekcie pre obyčajného smrteľníka a som rád, že zatiaľ sme boli vyvedený z omylu. Rady v pokladniach nepresahovali dĺžku 5 metrov a keď sa niekto chcel dostať na jeho vytipovaný film, nemal s tým veľké problémy. Dokonca aj všetkými ospevovaná premiéra filmu Memento nebola plne obsadená.
Organizačný tím si tiež neviedol najhoršie. Kritické prvé hodiny od otvorenia zvládli bez väčších chaosov a až do nočných hodín som sa nevedel zbaviť pocitu bezproblémovej pohody. Dokonca aj keď som zavretý od rána do noci v tomto obrovskom chráme konzumu menom Polus, miestami som to prestal pociťovať a nechal sa unášať atmosférou festivalu.
KRÁTKE RECENZIE:
Z bohatej a hlavne kvalitnej ponuky 170 filmov je vyberať ten pravý film naozaj ťažké. Ja som sa rozhodol, že na piatok si budem vyberať filmy podľa krajiny, kde film vznikol. Chcel som si tak čiastočne rozšíriť obzory svetovej kinematografie. Začal som síce americkým krátkym filmom Diaľkové ovládanie, ale za americký by som ho nevyhlasoval, lebo ho režíroval Juhoslovan Ivan Živkovič, produkoval ho Slovák Peter Veverka a dej filmu sa odohráva v roku 1994 počas vojnového konfliktu niekde v Juhoslávii, kde sa traja srbský vojaci pokúšajú vymámiť od starej babky diaľkové ovládanie od televízoru, ktorý jej ukradli. Ivan Živkovič sa tu na pomerne malom priestore pokúsil zachytiť absurdnosť vojny.
Ďalším krátkym snímkom bol slovenský dokumentárny film Rómsky dom od čerstvého absolventa VŠMU Marka Škopa, ktorý sa zase pokúsil zachytiť všedný život Rómov žijúcich na Slovensku a aj sa mu to podarilo. Tento dokument už totiž kladne ohodnotilo mnoho porotcov na rôznych festivaloch.
Z celovečerných filmov som sa pokúsil spoznať argentínsku kinematografiu. Vybral som si filmový debut režiséra Roberta Moscosa s názvom Model 73. O tomto filme by som ale radšej pomlčal, lebo ešte teraz ma štve, ako som mohol tak bezvýznamne zabiť 75 minút života. Pritom je tento film najpopulárnejším filmom v Argentíne.
Nasledovala ruská kinematografia a film Brat 2, čo je veľký komerčný gangsterský trhák o tom, že ruská rodina je všade. Hlavný hrdina ide totiž s bratom z Moskvy do USA aby pomstil smrť svojho kamaráta. Postrieľa tak celú ruskú mafiu v USA a zachráni jednu ruskú prostitútku. Miestami som mal tak mal pocit, že vidím paródiu na film Krstný otec, 15 minút a neskôr na Taxikára. Najhoršie na tom bolo, že film sa chcel tváriť príliš vážne a to ho ešte viac zosmiešňovalo.
Potom som prešiel už na vážnejšiu francúzsku kinematografiu, ktorá ma ani tentoraz nesklamala. Film Každý to rád inak je úsmevný príbeh obyčajných ľudí v obyčajných situáciách. Ak ste videli Améliu z Montmartru a páčila sa vám, tento film odporúčam. Z nemeckej tvorby som si zvolil film z novej vlny filmov o mladých ľuďoch a ich problémoch.
Film s názvom Láska, prachy, láska je ťažký film o osudoch mladej prostitútky a mladom chlapcovi, ktorí sa rozhodnú vydať na cestu. Drsné spracovanie vás vtiahne do deja, ale neskôr vás film začne nudiť. Film má totiž skoro dve a pol hodiny čo dá zabrať aj cvičeným vytrvalcom. Keby bol film aspoň o hodinu kratší, vrelo odporúčam.
Na záver som si nechal kultové Memento ku ktorému už netreba nič viac dodať. Jednoducho treba vidieť!
