PÁN NIKTO PROTI PUTINOVI

Ako sa môže obyčajný človek postaviť proti tyranskému režimu? Navyše v krajine, kde vás zoberú do basy a (podľa pár ľudí, ktorých poznám a utiekli z danej krajiny) tam vás zmlátia len za to, že ste na námestí stáli s bielym papierom v ruke. Žijeme v smutnej dobe, ale aj odpor sa dá klásť s humorom a láskavo, no hlavne s kamerou. Príkladom by nám mohol ísť učiteľ Pavel Talankin zo zapadnutého mestečka Karabaš, nie až tak ďaleko od Čeľabinska.

Celý život strávil s kamerou v ruke. Zvedavosť prerástla do vášne, tá následne až do práce. S kamerou v ruke chodieval ulicami mesta, snímal životy ľudí, no bola to hlavne škola, ktorej venoval svoj čas. Viedol v nej eventy, všetko zaznamenával a pracoval so študentami. Na pohľad presne taký typ učiteľa, akých je dnes síce málo, no o to viac sú cenení. Film Pán nikto proti Putinovi je vlastne jeho kronikou života v meste, kde mu s realizáciou pomohol režisér David Borenstein. Môžete sledovať, ako sa spoločnosť v Rusku postupne menila, ako sa menili deti, ale aj ako sa menil sám Paša, ako ho familiárne volajú priatelia.

Istým spôsobom je Karabaš dokonalým miestom na nakrúcanie takéhoto dokumentu. Skvele reprezentuje Rusko ako krajinu. Je totiž ďaleko od Moskvy alebo Petrohradu, žijú tam obyčajní, neraz utrápení ľudia, pre ktorých je armáda asi jediná cesta preč. Zároveň vo filme spoznávate aj iné stránky tohto mesta. Napríklad až neuveriteľný fakt, že je tam očakávaná dĺžka dožitia len 45 rokov. To je šok, z ktorého vám padne sánka a hneď po sledovaní si to musíte overiť. Ale je to pravda. Celkovo je toto dokumentárny film, ktorý vám dokáže dať veľa – informácií, dojmov, pocitov.

Hlavne je to ale tá kronika. Nemapuje až taký dlhý časový rozsah, ale zas dostatočne dlhý na to, aby ste videli rapídnu zmenu v ruskej spoločnosti. Politika, ktorá nepozerá na budúcnosť, sa tu dostáva do stretu s deťmi, ktoré by mali byť budúcnosťou. V 90 minútach máte skrátený a učebnicový prehľad nástupu totality. Niežeby už predtým v krajine nebola, ale tu sledujete nástup propagandy do škôl formou, kde to síce začína pomerne nevinne patriotickými piesňami, ale končí to...sami uvidíte.

Vlastne taký rýchlokurz nástupu fašizmu. Čo bolo raz považované za nevinný vtip je zrazu strašný prehrešok voči spoločnosti. Normálne detstvo sa vytráca, deti rukujú do armády a niektoré z nich sa z nej už nevrátia. To, čo poznáte aj z informácií dostupných u nás, ale tu to nie je až tak sprostredkované. Vidíte ich tváre. Vidíte, čo cítia, keď sa lúčia s kamarátmi, lebo boli mobilizovaní. A je vám ich ľúto. Musí vám ich byť ľúto, lebo to nie je ich nápad. Sú len produktom toho, čo sa im tlačí do hláv a zjavne už od raného detstva. Je to dokument, ktorý vás zabolí, ktorý vás prinúti rozmýšľať – o deťoch, o národe, o tom, ako propaganda funguje, keď sa zakráda už aj do škôl a života.

Film je pomerne krátky, no je plný drobných príbehov. A kým na jednej strane vidíte zmeny v osnovách, v správaní detí, v ich vzťahoch a celkovo badáte stratu celej radosti zo života, na druhej strane sa tu predvádza aj poplatnosť režimu. Stúpenie po kariérnom rebríčku vďaka tým „správnym“ hodnotám a podobne. Až sa vám v hlave začnú vynárať paralely z toho, čo denne vidíte okolo seba. A začínate byť smutní. Ale nebojte, u nás sa predsa niečo také nemôže stať, všakže?

Paša tu vystupuje ako pozorovateľ, ale biografické prvky o ňom samom sa filmom nesú tiež. Jednak sú to jeho monológy. Hovorí o tom, ako vníma svet okolo seba. Ako vníma ľudí okolo seba. Ale tiež pozorujete stratu jeho nádejí a rozpad vzťahu k vlastnej krajine. Je to sonda do jeho vnútra a asi nepotrvá dlho, kým si uvedomíte, kým Paša naozaj je a že v spoločnosti čelí aj iným problémom. Introspektíva nie je jadrom filmu, ale jedným z viacerých motívov, ktoré sa tu postupne prelínajú a dotvárajú pohľad na to, čo sa tam deje.

Škoda akurát, že sa niektoré línie časom rozutekajú, no je to dokument, tam neviete inscenovať príbehy, keď ďalej nepokračujú. Tempo občas kolíše, niektoré scény sa opakujú alebo vytvárajú pocit, že sa odťahuje pozornosť od hlavného motívu. Chápem to, Paša chcel zachytiť všetko okolo seba, možno mu však chýbali skúsenosti na to, aby sa niektoré motívy do finálneho zostrihu nedostali, keď nakoniec nikam nevedú.

Film je natočený učiteľom a pomocou techniky, ktorú si dokázal dovoliť na škole. Nie je štruktúrou, strihom a ani zábermi nejako extrémne komplexný. Je to jednoduchý film, ktorý nemá zaujať formálne, ale obsahovo. Pôsobí však hlavne autenticky. Sníma každodennú realitu na škole, v meste, u Pašu doma. Bez prikrášlenia, často bez vysloveného hodnotenia. Naozaj ste len svedkami a tak to je najlepšie.

Tohtoročný Cinematik priniesol dvojicu dokumentárnych filmov s podobnou témou, ale s úplne rozdielnou emóciou. Oba podľa mňa patria k tomu najdôležitejšiemu v tomto roku a patrilo by sa ich vysielať každý deň po hlavných správach a pred hymnou. Kým Veľký vlastenecký výlet vo vás zanechá hnev, Pán nikto proti Putinovi hlavne smútok. Zároveň to však je film, kde sa neraz pri sledovaní zasmejete. Na absurdnosti toho, čo vidíte. Na Pašovi, ktorý pôsobí ako naozaj dobrý človek a má zmysel pre humor. A pri odchode zo sály si len hovoríte, že to na svete ešte nie je až také zlé, kým tu máme takýchto Pašov. Len škoda, že ich nie je viac.

Mr. Nobody against Putin (Dánsko/Česko, 2025, 90 min.)
Réžia: David Borenstein, Pavel Talankin. Scenár: David Borenstein. Účinkujú: Pavel Talankin