SIRAT

„Sirat je most, ktorý vedie ponad peklo. Každý človek po ňom musí prejsť, aby sa dostal do raja. Je tenší než vlas, ostrejší než meč"

O španielsko-francúzskej koprodukčnej dráme Sirāt sa toho popísalo už naozaj veľa. Všetko to zabudnite. Zväčša to boli hlúposti. Nemá to nič spoločné s Mad Maxom. Autá v púšti? Takých filmov je kopa. Trainspotting? Hej, sú tu drogy, no nie je to o nich. Čo teda Sirāt v skutočnosti je? V prvom rade útok na vyše zmysly. Podmanivá kamera vás vtiahne najmä v úvode, keď len sníma prípravu a následne priebeh púštneho hudobného festivalu. No kým kamera vás do filmu ťahá, hudba vás drží prikovaných v sedadlách.

Zvukový systém sály v Dome umenia v Piešťanoch, kde mal film Sirāt svoju slovenskú premiéru, dostal poriadne zabrať. Ale ešte viac diváci. Úvodné minúty sú ohlušujúce, takmer ako nejaké senzorické preťaženie. Neviete myslieť, len sledujete tancujúcich ľudí vrtiacich sa v basových rytmoch na marockých pieskoch. Dej tu neplynie, ste len pozorovateľmi diania. Chvíľu trvá, kým sa vôbec niečo stane, ale nedá sa povedať, že by ste sa nudili. Elektronická hudba útočiaca na váš sluch pôsobí takmer hypnoticky a vy sa ňou nechávate unášať.

Prvé uvoľnenie pre vaše zmysly prichádza až po niekoľkých minútach, keď sa scénou pretĺkajú Luis so synom Estebanom. Chodia v dave raverov, ukazujú im fotku a čosi sa pýtajú. Ešte ich nepočujete, ale už tušíte, čo tam robia. Po pár ďalších chvíľach už počujete aj prvé hlasy. Luis tu hľadá svoju dcéru, ktorá sa stratila a je šanca, že by mohla byť práve na takýchto festivaloch. Nie nie je tomu tak. Skupinka drogujúcich raverov ale povie, že ak nie je tu, mohla by byť na ďalšom festivale, ktorý sa koná hlboko v púšti.

A tak sa začína naozaj netradičný road movie, ktorý je o vzťahoch, hľadaní a šokujúcich prekvapeniach. Z dejového hľadiska nie je Sirāt nejako zložitý film. V zásade je to skôr o emóciách, ktoré zažívajú postavy, ale aj vy ako diváci. Otec so synom sa rozhodnú sledovať podivnú skupinku outsiderov hlboko do púšte. Nevládne medzi nimi dôvera, sem-tam to dokonca škrípe, ale postupne si k sebe nájdu cestu a to aj napriek zdanlivo neprekonateľným rozdielom medzi nimi. Myšlienka, aby ste knihu nesúdili podľa obalu, ale nie je nosnou témou, aj keď sa tu nestráca.

Jednoduchý, takmer pohodový dej bez veľkých momentov napätia je hneď viackrát výrazne prerušený skutočným šokom, pri ktorom vystrelíte z kresla v sále a sami seba sa pýtate, či sa naozaj deje to, čo vidíte. Je to čiastočne aj film o drogách, možno je to len prelud. Pohoda je preč, sedíte ako na ihlách a čakáte, čo sa ešte stane. Razom je to úplne iná cesta a kým dovtedy napätie vo filme takmer úplne absentovalo, zrazu ho cítite na každom druhom kroku.

Zároveň je Sirāt filmom, ktorý nie je pre nepozorných divákov. Je pravdou, že sa na popredí dejú veľké veci a jasne pútajú pozornosť, no tu je to vo veľkej miere aj o tom, čo sa deje na pozadí. Oplatí sa venovať pozornosť zdanlivo obyčajným a nedôležitým scénam. Oplatí sa počúva to, čo sa rozpráva v rádiu. Náhle totiž film dostáva dosť iný rozmer a vy zisťujete, že tento svet toho skrýva oveľa viac, ako je badateľné len na prvý pohľad. A možno sa aj vďaka tomu k filmu vrátite minimálne ešte raz, aby ste pátrali po tom, čo všetko sa v tomto svete vlastne deje.

Dynamika medzi postavami vo veľkom ťaží z toho, že sú to dve rozdielny skupiny nielen pred kamerou, ale aj mimo nej. Kým Luis a jeho syn sú postavy hrané profesionálnymi hercami, skupinu raverov putujúcich púšťou stvárňujú neherci. Takže už len kvôli tomu z nich máte úplne iný dojem, pôsobia neznámo a cudzo. Stále však prirodzene. Filmári narúšajú vašu percepciu týchto postáv aj tým, že niektoré majú postihnutia. Na rozdiel od iných prípadov, keď sa pracuje s nehercami, tejto skupine veríte to, čo hovoria aj to, čo robia. Sú to autentickí fanúšikovia tejto hudby, nehrajú to. A veľmi rýchlo vám padnú do oka.

Sirāt je originálny experimentálny film, ktorý sa vymyká tradičným klasifikáciám. Je to dráma, no sú tu aj napínavé či komické momenty. Zároveň tu sú momenty, ktoré vás vyslovene rozrušia. V istom smere je to aj postapokalyptický film, no nie v tom prvoplánovom zmysle. Je to emotívny roadmovie ponárajúci sa hlbšie do ľudskej psychológie evokujúci existenciálne témy, kde ani tak nie je dôležitý cieľ, ale skôr emócie na ceste k nemu. Ohlušujúci nazvučený, pohlcujúco natočený a skvele postrihaný. Útok na vaše zmysly aj city, ktorý vás má nechať rozhodenými ešte istý čas po tom, ako opustíte kinosálu.

„Sirat“ symbolom morálneho a existenčného prechodu, cesty medzi dvoma svetmi, medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi kultúrami a hodnotami. Sirat je most, ktorý vedie do raja a ponad peklo, a po smrti po ňom musia prejsť všetci ľudia. Spravodliví prejdú ľahko, zatiaľ čo hriešnici z neho spadnú do ohňa.

Sirât (Španielsko / Francúzsko, 2025, 120 min.)
Réžia: Oliver Laxe. Scenár: Oliver Laxe, Santiago Fillol. Hrajú: Sergi López, Bruno Núñez, Stefania Gadda, Jade Oukid, Richard Bellamy, Tonin Janvier, Joshua Liam Herderson, Ahmed Abbou ...