HORE JE NEBO, V DOLINE SOM JA

Hore je nebo, v doline som ja je nový slovenský film o obyčajnom živote. Nepovie vám príbeh, ktorý by ste nepoznali. Je to príbeh, akých je naša krajina plná. Bohužiaľ. Práve v jeho obyčajnosti však tkvie jeho sila. Hovorí o ľuďoch, akých možno všetci poznáme, ale málo sa o nich hovorí, píše a už rozhodne sa o nich nenakrúca. Ukáže vám svet, pred ktorým možno aj úmyselne zatvárate oči. Svet, ktorý môže reprezentovať celé Slovensko. Mnoho regiónov stojí a padá na jednej fabrike. Keď sa majiteľ zbalí a odíde, zostane po ňom len hladová dolina. A práve jedna taká hladová dolina je miestom, kam režisérka Katarína Gramatová zasadila svoj filmový debut.

Obraz mladíkov niekde pred či za garážou, medzi ktorými koluje jediná cigareta popri tom, ako sa vŕtajú v nejakom stroji, je dobre známy každému z nás, bez ohľadu na to, odkiaľ ste. Práve preto je jednoduché sa s filmom stotožniť. Prečo tam sú? Nemajú nič lepšie na robote. Čo tam robia? Hľadajú útek a možno aj nejakú motiváciu pohnúť sa ďalej, nech už má akúkoľvek podobu. Pokojne aj podobu starej babety, v ktorej sa treba stále vŕtať.

Pätnásťročný Enrique žije so svojou starou mamou v zapadnutej dedine, ktorá možno kedysi prosperovala, no tie dni sú už dávno preč. A preč je aj jeho mama, ktorá sa s ním stretáva len ojedinele, kým sa snaží v zahraničí zarobiť nejaké peniaze. Do rodnej viesky sa vracia len vtedy, keď tam privezie nového klienta, starostlivosť oňho prehodí na svojho syna a opäť odchádza s kopou nesplnených sľubov. Enriquemu tak nezostáva nič iné, len pokračovať v poflakovaní sa.

Dej prebieha svoj pokojne, dramatické momenty tu sú, ale nie je ich veľa. Nenájdete tu pátos, veľké gestá a ani zvraty. Zväčša je to hlavne nenápadná introspektíva, kde celé dramatické dianie a dokonca aj nejaké tie zvraty prebiehajú vo vnútri hlavnej postavy, ktorá musí čeliť nielen životu na mieste, kde sa dá iba prežívať, ale je konfrontovaný aj s dvojakým životom vlastnej matky.

Hore je nebo, v doline som ja neromantizuje prostredie a ani vzťahy. Nečakajte tu nejaké ružové okuliare. Vzťahy sú zložité a ani krv niekedy nič neznamená. Jediné, čo hlavnú postavu ženie vpred, je len nádej v lepšie zajtrajšky a neskôr aj snaha zistiť, čo sa vlastne v jeho živote deje. Až to mu skutočne môže pomôcť oslobodiť sa od svojho údelu. Príbeh nie je až tak komplexný, niektoré jeho aspekty sú predvídateľné, ale funguje najmä vďaka svojej autenticite.

Rovnako ako samotný dej aj dialógy sú vystavané na niečom skutočnom. Režisérka skúmala štvoricu tínedžerov, aby spoznala ich prejav, jazyk, maniere, vystupovanie. Až potom zapla kameru, aby sa pokúsila to všetko verne preniesť na obraz. Ich jazyk je svojský, ale verný, neberú si servítku pred ústa. Vyjadrujú sa tak, ako sa mladí ľudia v tomto veku zväčša vyjadrujú. Debaty sú plné vulgarizmov a hĺbku by ste v nich hľadali márne. Ale tak to je aj v skutočnosti a opäť je to ďalší bod filmu, s ktorým sa dokáže snáď každý divák stotožniť.

Jediná nevýhoda práce s takýmito nehercami je, že je stále na nich badať, že sú neherci. Vyzerajú autenticky, hovoria autentické veci, ale ten prejav je stále strnulý, neuvoľnený, pôsobí umelo. Akoby sa museli tlačiť do nejakej pózy. Ani nie tak v úlohe Enriqueho, ktorej sa Michal Záchenský zhostil veľmi dobre, ale skôr v úlohách jeho priateľov. Medzi mladými hercami tak jasne badať obrovský rozdiel v tom, ako stvárňujú svoje postavy. Keď to však porovnáme s Janou Oľhovou alebo Evou Mores, je rozdiel priam priepastný.

Na jednej strane tak človek musí kvitovať prístup k projektu, ktorý chcel neutrálnou optikou a bez prikrášlenia zobraziť realitu hladových dolín aj tým, že sa spoľahne priamo na ľudí z nich. Na chlapcov, ktorí žijú to, čo majú pred kamerou prerozprávať. Na druhej strane to miestami na kamere fakt nefunguje. Čo je škoda, lebo autenticita sa netýka len príbehu a postáv, ale aj spracovania, ktoré umne narába s okolitou realitou a čo najmenšou mierou inscenovania filmového sveta. Pekne tu funguje kontrast malebnej prírody a biedy v dedine a životoch hlavných postáv.

Piešťanský festival Cinematik film uviedol v menšej sále kina Fontána, kam sa aj napriek tomu, že ľudia sedeli po schodoch a bočných sedadlách, nezmestili všetci, ktorí ho chceli vidieť. Trúfam si povedať, že by si našiel publikum aj v obrovskej sále Domu umenia, kde by sa možno tiež nepomestili všetci záujemcovia o projekciu. Už samotná látka je lákavá a dôležitá. Mapuje problémy spoločnosti, o ktorých je potrebné hovoriť, nie ich iba mlčky akceptovať. A hlavne to robí dobre. Nie bez chýb, ale umne a tak, že vám tých 93 minút utečie a ani raz z vrecka nevytiahnete telefón. To je pre slovenský film často veľká poklona.

Hore je nebo, v doline som ja (SR/CZ, 2024, 93 min.)
Réžia: Katarína Gramatová. Scenár: Katarína Gramatová. Námet: Igor Engler, Katarína Gramatová. Hrajú: Michal Záchenský, Eva Mores, Jana Oľhová, Dominik Vetrák, Adam Šuniar, Július Oľha ..