ULIČKA NOČNÝCH MÔR

Treba v úvode zdôrazniť, že najnovší počin oscarového Guillerma Del Tora (Podoba vody), špecialistu na spojenie drámy a fantasy, nemá ambíciu byť remakom klasického filmu noir z 1947, ale adaptáciou rovnomennej nihilistickej predlohy Williama Lindsay Greshama (1946).

Režisér zároveň nedávno odtajnil, že je fanúšikom filmu noir a má napozerané desiatky kúskov z filmársky vzrušujúceho obdobia 40. a 50. rokov. Ako pretavil znalosť predlohy a noirového sveta vo svojej zatiaľ najdospelejšej téme?

Stanton „Stan“ Carlisle (Bradley Cooper) je samotársky smoliar, ktorého na svojich potulkách zafúka do kočovného karnevalu a začína sa zaúčať u cirkusovej veštkyne Zeeny (Toni Collette). Keď sa dozvie, že so svojím skrachovaným, alkoholu holdujúcim mužom (David Strathairn) mala v minulosti vyhlásené číslo, chce sa mu priučiť. Nalieha preto na nich, aby ho naučili ich slovnému vzorcu. A aj keď sa svojimi chlapskými zbraňami tlačí do priazne Zeeny, pokukáva zároveň po mladšej kolegyni z cirkusu Molly (Rooney Mara).

Ctižiadostivý mladík časom stúpa nielen v hierarchii cirkusu alebo aj po spoločenskom rebríku. Drobný asistent sa mení v šarlatána: prvotriedneho manipulátora a falošného mentalistu. S prevzatým číslom s čítaním myšlienok opúšťa prostredie jarmokov a po boku s lojálnou, no naivnou Molly smeruje do New Yorku. Po dvoch rokoch si „Veľký Stanton“ postupne získava priazeň tamojšej spoločenskej smotánky.

Život mu zmení stretnutie so záhadnou, no rešpektovanou psychoanalytičkou (Cate Blanchett). Medzi jej pacientov patrí mnoho prominentov, pričom svoje terapeutické sedenia si tajne nahráva. V honbe za slávou a bohatstvom si spoločne trúfajú na tých najvyššie postavených ľudí, vrátane významného magnáta (Richard Jenkins).

Technická stránka na čele s vizuálom je podľa očakávaní veľmi štýlová. Atmosféra lunaparku je kúzelná a temná zároveň: do uší sa nám dostáva priam rozprávková hudba (podobná Hugovi a jeho veľkému objavu) a pastvou pre oči sú všadeprítomné svetielka, dym zo zapálených sudov či para. Kamera strúha nádherné obrazy a za zmienku tiež stoja elegantné art deco interiéry v New Yorku. Forma je inak striedma, neexperimentuje ani nestrháva na seba pozornosť, akurát kde-tu dá stmievačkou s kruhovou clonou zaspomínať na dobové strihové postupy.

Dôraz na atmosféru je neprehliadnuteľný: od Stanovho príchodu sa pracuje s motívom blížiacej sa búrky a bleskov. Kým v karnevalovej časti neustále prší, po presune do zimného New Yorku preberá štafetu sneh. Či už poletuje za oknom honosných rezidencií a apartmánov, alebo dopadá priamo na klobúky protagonistov.

Aj napriek vypiplanej atmosfére sa dalo viac vyhrať s noirovou štylizáciou. Del Toro je verný noirovým trademarkom, ak ide o pripaľovanie cigarety, scény v šerosvite, použitie zadného svetla, častý dážď, neónový nápis, no nevyužitý potenciál vidím najmä v prípade typickej, expresionistickej tieňohry. Príležitostná silueta či tieň nemá dostatočne výrazný kontrast, ako by sa dalo čakať. Túto výhradu by mohla sčasti vylepšiť alternatívna verzia v čiernobielej farbe, ktorú žiaľ v našich kinách neuvidíme.

Cooper sa role manipulátora zhostil obstojne (napriek tomu, že mu spočiatku príliš nevoňalo, že je voľbou č. 2 po Leovi DiCapriovi). Jeho Stan je s prehľadom najskazenejšou postavou príbehu. Využíva všetkých okolo seba: ako pracovných partnerov, tak tých milostných a klientov ani nehovoriac. Prvé minúty je mĺkvy a hrá výhradne očami a mimikou, čo pridáva na jeho tajomnosti. Postupne svoj výkon šperkuje a graduje vo finále, kde je priam na nespoznanie. Jeho kariérny oblúk je plne uveriteľný a znepokojivý. Navyše, na rozdiel od verzie z 1947 sa dozvedáme viac o jeho minulosti: skrývaná nenávisť voči otcovi a potláčaný sklon k alkoholu.

Hádam nie je scéna, v ktorej by Stan nepoťahoval z cigarety. Výnimkou sú len scény, kde uteká alebo predvádza svoje mentalistické číslo. Ak ide o „nikotínový pohon“, môže si v tomto Del Torov kúsok dať za jedno s neo-noirom Incident v hoteli Nile Hilton (2017) či noirovou klasikou Preč od minulosti (1947), kde sa vyfajčilo 33 cigariet.

Mara v úlohe zvedenej Molly, ktorá s našim hrdinom (vy)drží najdlhšie, dokáže strhnúť pozornosť aj pôsobiť nenápadne, keď sa Stan už partnersky znova pozerá iným smerom. Cítiť z nej krehkosť a nevinnosť. Chladná Blanchett, ako jeho snáď jediný rovnocenný protivník, pôsobí miestami odťažito, ale presne to jej káže scenár. Rovnako presný je Strathairn ako roztrasený alkoholik, Perlman ako profesionálny silák či Dafoe v koži slizkého majiteľa karnevalu.

Scenár popri typických noirových témach (hriechy minulosti, odvrátená strana ľudskej povahy, osudovosť, americký sen) vyberá z klobúka aj úvahu o pravde a klamstve. O tenkej čiare medzi snom a nočnou moru. Od klamania je totiž len kúsok k manipulovaniu ako pracovnej metóde. Alebo, inými slovami, ako sa snažia ešte v prvej polovici vystríhať nášho antihrdinu: „Keď človek uverí vlastnému klamstvu, začne veriť, že má moc...“

Del Torova novinka predstavuje atmosferický, retro-noirový thriller o vzostupe a páde falošného mentalistu. Režisér servíruje krásnu obrazovú stránku, pričom v rámci noirových foriem nejde ani zďaleka na plný plyn: chýba výraznejšia tieňohra či neobvyklé uhly kamery, ktoré si prostredie cirkusu priam pýtalo. Oproti adaptácii z 1947 dáva nové spracovanie – aj vďaka 40 minút bohatšej dĺžke – hlavnej postave väčšiu hĺbku a ženským postavám viac odvahy. Snímku odporúčam výhradne do tmy kinosály, kde vás čaká zapršaný, svetielkujúci karneval, zasnežený New York, zradnosť amerického sna a temná Ulička nočných môr.

Nightmare Alley (USA, 2021, 151 min.)
Réžia: Guillermo del Toro. Scenár: Guillermo del Toro a Kim Morgan. Podľa predlohy: William Lindsay Gresham. Kamera: Dan LaUstsen. Hudba: Nathan Johnson. Hrajú: Bradley Cooper, Cate Blanchett, Rooney Mara, Toni Collette, Willem Dafoe, Richard Jenkins, Ron Perlman, MarY Steenburgen, David Strathairn, Mark Povinelli a ďalší.