LA LLORONA

Príbeh o La Llorone – žene, ktorá oplakáva svoje dve ratolesti otázkou „Kde sú moje deti?“ je pevnou súčasťou latinsko-amerického folklóru. Pred dvomi rokmi z tejto legendy vznikol pod producentským plášťom Jamesa Wana ďalší podpriemer s názvom Kliatba kvíliacej ženy - bez výraznej invencie a s klasickými hororovými schémami. V tom istom roku bola však nakrútená aj iná snímka, čerpajúca z tejto témy. V podaní guatemalského režiséra Jayra Bustamanteho (pozoruhodné filmy Chvenie a Sopka Ixcanul) to najnovšie dotiahla až do úzkeho výberu nominantov na Zlatý glóbus v kategórii najlepšieho cudzojazyčného filmu.

La Llorona spočiatku ani neevokuje pohrávanie sa s mystériom. Predstavuje starého guatemalského generála Enriqua, ktorý je v ostro sledovanom súdnom procese obvinený z genocídy domorodých obyvateľov kmeňa Ixil na sklonku rokov 1982-1983. V skorumpovanej spoločnosti sa však spravodlivosť nekoná a Enrique je oslobodený. Hnev ulice ho spolu s rodinou zabarikáduje v honosnom sídle. Po príchode mladej služobnice Almy sa začne rodinná izolácia každému zažierať pod kožu.

Film je postavený na základoch, ktoré evokujú horor. Ide ale o klamlivý manéver, pretože tento oklieštený žáner tu funguje ako okrajový doplnok k navodeniu atmosféry a prelinkovania s mytologickým pozadím. Aj film nie je veľkým lákadlom pre fanúšikov modernej hororovej zábavy, ktorým príde nudný, rozťahaný a neobratný. No práve dej a symbióza mytológie s reálnymi udalosťami guatemalskej histórie sú extrémne lákavým prvkami.

Špičkové slimačie tempo snímky je navodené odťažitými pomalými zábermi, miestami statickým snímaním deja a temne ladenou paletou farieb. Na atmosfére sa podpisuje aj znepokojivá hudba a kvílivé zvuky v exteriéri. Režisér drží diváka v strehu a neodpovedá jednoznačne, čo chystá po sociálno-politickej prvej polovici. Na výber sú viaceré možnosti, vrátane pochovania sľubného potenciálu spojených tém.

Film však spĺňa prísne kritériá pre riadnu dávku napätia a robí to bez použitia prevarených šokových momentov alebo úveru z krvnej banky. Podobne doslova vydesil divákov Alejandro Amenábar v minulosti filmom Tí druhí.

Prím však zohráva psychologický efekt, paranoje a prízvukovanie temnej minulosti. Mení sa pohľad rodinných príslušníkov na samotného generála Enriqueho, čo je najviac vidno na vzťahu s jeho manželkou. Postavy prechádzajú nielen interným, ale aj fyzickým infernom, ktoré sprevádzajú aj zdravotné problémy.

Bustamante vedie vývoj príbehu po zdarnej línii bez prvoplánovej ukážky nadpozemských síl a s prítomnosťou vnútorných prízrakov minulosti podniká devastačný záťah na psychiku jednotlivých členov rodiny, uväznených v dome. Viaceré prvky dávajú logiku, čo vypovedá o slušne napísanom scenári bez výrazného ubližovania mozgovým závitom diváka.

Osobne nie som fanúšikom moderného poňatia hororov a filmy z Wanovho „Conjuring univerza“ mi častokrát prídu na jedno kopyto. Preto je celkom oslobodzujúce vidieť film, ktorým sa potvrdzuje subjektívny názor, že horor je skvelý žáner ak je podriadený niečomu „vyššiemu“. V prípade guatemalského filmu La Llorona robí výborného sekundanta spoločensky orientovanej dráme o vyrovnávaní sa s minulosťou a pykaní za neľudské a trestuhodné životné rozhodnutia.

Práve efekt spojenia mytologicky ladeného príbehu s reálnymi udalosťami v Guatemale vyznieva ako skvelá kombinácia. Dokáže si zachovať atmosféru a prekvapuje aj v samotnom závere. Je však skôr filmom pre náročnejšieho alebo festivalového diváka, než plytkou zábavu, útočiacou na vrecko s pukancami.

La llorona (Guatemala / Francúzsko, 2019, 97 min.)
Réžia: Jayro Bustamante. Scenár: Jayro Bustamante, Lisandro Sanchez. Hrajú: María Mercedes Coroy, Sabrina De La Hoz, Margarita Kenéfic, Julio Diaz, María Telón, Juan Pablo Olyslager, Ayla-Elea Hurtado...