A HIDDEN LIFE

Terrence Malick (Zapadákov / Badlands, Nebeské dni / Days of Heaven alebo Tenká červená čiara / The Thin Red Line) je legenda. Jeho počiny síce nie sú pre každého, no fanúšikovia z arthousovej obce nedočkavo čakajú na každý jeho ďalší kúsok. Aj keď nie s takým nadšením ako kedysi. Posledné roky totiž stratil majster prepojenie s divákmi a jeho tvorba začala mať bližšie k videoartu než tradičnej kinematografii.

Pri Strome života (ktorý považujem za jeden z najlepších filmov minulej dekády) to ešte fungovalo fantasticky, ale To the Wonder, Knight of Cups a sčasti aj Song to Song potešili iba najskalnejších. Jedinečný rukopis nedal možnosť vyniknúť príbehu ani obrovskému množstvu hereckých hviezd, ktorých menovaním by som zaplnil celý ďalší odstavec. Jeho nový kúsok (vychádzajúci zo skutočného príbehu) teda ostával trochu pod radarom.

Zúri druhá svetová vojna. Franz Jägerstätter (August Diehl) žije so svojou rodinou na rakúskom vidieku a okolité udalosti sa ich dotýkajú veľmi okrajovo. Nakoniec však aj on dostane povolávací rozkaz. Na rozdiel od mnohých iných si uvedomuje, že by nestál na správnej strane. Odmietne teda zložiť prísahu vernosti Hitlerovi. Je okamžite zatknutý a hrozí mu trest smrti za vlastizradu.

A Hidden Life prekvapil. Malick si pravdepodobne vstúpil do svedomia a prichádza so svojim najprístupnejším projektom od nedoceneného Nového sveta. Má jasný a zrozumiteľný dej, silné myšlienky slúžia celku a v najlepších momentoch je strhujúci aj inak, než silným vizuálom. Samozrejme ide stále o hardcore art, nevhodný pre mainstreamového diváka, no po dlhej dobe sa k nemu s trochou trpezlivosti dá nájsť cesta. Bohužiaľ je menej atraktívny z hľadiska predajnosti. Bez oslnivého hereckého obsadenia nemá takú šancu dostať sa k divákom. A to vlastne platí aj pre zvyšok štábu. Z áčkových mien ostal v titulkoch vlastne iba skladateľ James Newton Howard (okrem iného dvorný spolupracovník M. Night Shyamalana).

To však nevadí. Formálne je to stále ten istý Malick. Kameraman Jörg Widmer už v predchádzajúcom spoločnom projekte (Knigt of Cups) ukázal, že kompozície Emuanuela Lubezkeho dokáže spoľahlivo napodobniť, takže vizuálne ide opäť o úžasný zážitok. Ako je u režiséra tradíciou, tak príroda zohráva rovnako dôležitú úlohu ako herci a rakúske výšiny ponúkajú dostatok obrazovo odzbrojujúceho materiálu.

Zvuková dramaturgia je rovnako precízna ako vždy. Tiché monológy sa miešajú s dialógmi. Absencia ruchov na úkor absolútneho ticha je stále pôsobivá a klasikou inšpirovaná Howardova hudba funguje presne ako má. Formálne je teda všetko po starom. Problém možno bude, že tieto postupy a atmosféra už nepatria do rúk iba Malickovi a v poslednej dobe sa stali formálnou výbavou množstva iných autorov (námatkovo si stačí spomenúť na Arrival alebo Revenanta). Okrem audiovizuálneho potešenia však dostali veľký priestor aj herci.

August Diehl (Nehanební bastardi) a Valerie Pachner (Pôda pod nohami) predvádzajú znamenité výkony. Navyše majú výbornú vzájomnú chémiu, takže hlavným hrdinom budete fandiť. Ich hodnoty a vzájomná láska dokonale fungujú ako protiklad k hrôzam nacistického režimu. Tie síce nie sú explicitne ukázané, no z každého rozhodnutia postáv je jasné, že ide o veľa. Na to, že ide o protivojnový film, je snímok prekvapivo mimoriadne krehký a citlivý. Jemné dotyky, intímne vnútorné monológy, náklonnosť k prírode aj Bohu znamenajú viac ako nezmyselné pravidlá diktátorskej mašinérie, pred ktorou niet úniku.

Vo veľmi pomalom tempe nám tvorcovia predkladajú tieto myšlienky, aby nás v poslednej tretine dokonale zlomili. Až meditatívny charakter sa pomaly ale isto mení na krutú drámu s nevyhnutným koncom a umne uťahované skrutky spoľahlivo dolujú emócie. Až do takej miery, že napríklad slovné spojenie „I Love you“, ktoré počúvame v každom filme má nezvyčajne silný dopad. Už to nie sú len slová, ale aj stanovisko a jediná vec, skrz ktorú sa dá bojovať.

Je to obdivuhodný výsledok, pretože ani nemeckí dôstojníci nie sú vykreslení ako jednorozmerné zlo, ale chybujúci ľudia s vlastnou ideológiou, ktorá zabíja to, čo ich robí ľudskými bytosťami. Krásne tak funguje metafora, kto je tým pravým zradcom. Človek, ktorí odmieta dodržiavať pravidlá a bojovať na strane zla alebo vojaci, ktorí zradili Boha a ľudskú podstatu? V texte to znie síce divoko, no v samotnom filme to funguje úžasne a rozhodne to nie je jediné, nad čím sa dá pri (alebo po) sledovaní rozmýšľať. Malick proste filozoficky kope inú ligu a to, čo mohlo byť tradičným protivojnovým posolstvom, posúva o niekoľko levelov vyššie.

Prečo teda nevytiahnem najvyššie hodnotenie? Nejde totiž o univerzálne prístupný titul. Občas je takmer trojhodinovú (!) dĺžku predsa len cítiť. Niektoré zábery prezrádzajú, že rozpočet bol obmedzený (chýbajúci komparz niekedy vyložene udrie do očí). Na niekoľkých miestach sa nepekne pripomenie digitálna kamera (najmä v interiéroch). Herci vo vedľajších úlohách (často aj z komisára Rexa) stále majú čo doháňať. A sem tam sa vyskytne scéna, ktorá je zbytočne doslovná a výsledok trochu degraduje. Do majstrovských diel autora tu proste stále niečo chýba.

Ein verborgenes Leben / A Hidden Life je silným umeleckým dielom o nezlomnosti jedného človeka, nezmyselnosti vojny a diktátorských režimov. Terrence Malick opäť našiel cestu k divákom a svoj jedinečný rukopis prepožičal filmu, ktorému sa oplatí načúvať aj z iných dôvodov, než audiovizuálnej nádhery a predkladaných filozofických fráz. Pre fanúšikov filmárskej legendy povinnosť a pre mnohých ďalšia šanca si k nemu opäť nájsť cestu.

A Hidden Life (USA / UK / Nemecko, 2019, 174 min.)
Réžia: Terrence Malick. Scenár: Terrence Malick. Hrajú: August Diehl, Valerie Pachner, Maria Simon ...