6.0

Filmová recenzia

Blízky východ ako nový (ďalší) sud pušného prachu je filmársky “in” najmä v žánri (špionážneho) thrilleru minimálne tak, ako je stávkou na istotu thriller z prostredia tajných služieb, ktoré odhaľujú zákulisie tajných operácií a vôbec, ukazujú, čo sa nedozviete zo správ. Raz glorifikované, inokedy zatracované prípadne rozkladané vnútornými intrigami alebo nasadeným “krtkom”, ich prácou je ochrana svetového mieru a heslom “potichu, potichu”. Teda, niežeby tajné služby sem-tam neurobili niečo, o čom sa všetci dozvedia, ale zvyčajne je to len vrchol ľadovca. Pavučina lží už svojím názvom naznačuje svoju tému a tak trochu aj pointu a mieru akčnosti. Áno, niečo vybuchne, bude sa i strieľať, ale akcia nie je to, o čo v Pavučine lží beží. Centrom je hra na pravdu, informácie, ich zadržiavanie a postupné uvoľňovanie, hra na / o česť a priateľstvo a správne kontakty.

Cieľom hry je vypátrať a rozbiť teroristickú bunku vedenú islamistickým radikálom Al-Saleemom (Alon Abutbul), ktorá stojí za viacerými bombovými atentátmi v Európe. Členovia skupiny nepoužívajú pevné telefónne linky, ani mobily, ani počítače, skrátka nič, čo by vysielalo, prijímalo alebo prenášalo zvuk, obraz či iné dáta, a teda bolo technicky vystopovateľné. Kľúčové správy si odovzdávajú šifrované na papierikoch alebo ústne. Zastaralá metóda, no zjavne veľmi efektná vo svete, v ktorom nie je problém odpočúvať ktorýkoľvek telefonát, sledovať pohyb peňazí medzi účtami, kontrolovať e-mailovú komunikáciu či aktivity užívateľa počítača. A chlapci zo CIA ostávajú smutne sedieť pri sledovaní správ o výsledkoch činnosti bunky, ktorú nevedia vystopovať.

Miesto techniky je treba nasadiť ľudí, čo je práca pre agenta v teréne. Roger Ferris (Leonardo DiCaprio) je pravou i ľavou rukou “kancelárskeho stratéga” Edwarda Hoffmana (Russel Crowe), nejaký ten mesiac strávil v Jordánsku, tak trochu pozná miestne mravy a vie, že ak chce Niečo dosiahnuť, mal by byť za dobre s hlavou jordánskej tajnej služby Hanim Salaamom (Mark Strong). Stačí už len nájsť spoločnú reč, respektíve vhodné konverzačné formulky, a zosúladiť postupy a akcie. A popritom riešiť “minoritné” problémy, akými sú odpovede na otázky: ktoré informácie uvoľniť a ktoré nie, čo sa oplatí zariskovať a ktorá zatajená informácia môže byť zaplatená životom?

Dynamika a napínavosť, ktoré by sa dali očakávať na základe zápletky, si však dávajú na čas. Pavučina lží je väčšinu svojho trvania len akýmsi rozbehom pre finále, pričom obe časti akoby patrili do dvoch rôznych filmov. Opatrné bádanie terénu, predstavovanie hlavných a dôležitých aktérov, opatrné naznačovanie pracovných metód troch agentov (a dvoch agentúr) - troch rôznych metód v dvoch prostrediach na jednej strane a hra, v ktorej ide o krk “dôležitým” postavám, na strane druhej. A do toho vstupujú momenty “civilného” života. Film pomerne dlho pôsobí, akoby mu v skutočnosti šlo len o hru medzi jednotlivými agentúrami a Al-Saleem bol vlastne len zámienkou, aby mohli predvádzať svoje zbrane a taktiky a techniky. V konečnom výsledku sa to odráža na nerovnomernej vnútornej dynamike filmu, ktorá graduje skokom, hoci by asi bolo vhodnejšie stupňovať ju postupne.

Tieto výhrady sú však vyvažované a počas sledovania filmu aj (celkom úspešne) maskované výpravou, dynamickými naháňačkami, či už po vlastných, alebo autami, ako i zábermi, z ktorých zopár má vyššiu vnútornú dynamiku než celý film dokopy, a silnou oporou v hercoch. Hoci tvárami na plagátoch boli Russel Crowe a Leonardo DiCaprio, je to Mark Strong, ktorý ich jediným stoickým pohľadom strčí do vrecka. Samozrejme, mnohé je dané aj tým, ako sú jednotlivé postavy (neurčito) napísané – “vďaka” čomu má Crowe naozaj len malý priestor na predvedenie Eda v plnej paráde a DiCapriov Ferris pôsobí raz až detsky naivne, inokedy diabolsky inteligentne a celkovo neujasnene. Strong tak autoritou svojej postavy, ale aj suverenitou svojho herectva jednoznačne kráľom situácie.

Pavučina lží je dobre nakrútená, dobre zahraná, stále však postráda niečo, čo by jej zabránilo vyšumieť do neutrálna krátko po pozretí. Jednoducho obsahuje príliš veľa informácií a necháva diváka tipovať, ktoré sú dôležité a ktoré nie, načrtáva zbytočné línie, atď. Akoby jej chýbal stredový bod, od ktorého sa odvíja všetko dianie a všetky “potrebné odpovede” na možné divácke otázky ohľadom motivácií deja a konania postáv. Z celkového pohľadu je Pavučina lží filmom “niekde v strede”. Nie je to film, ktorý by výraze zaujal, no nie je to ani film, ktorý by bol sklamaním, alebo si vyslovene zaslúžil “naložiť”. Teda, nieže by sa nedalo, ale má v sebe niečo, povedzme, odzbrojujúce (a rozhodne to nie je DiCaprio), čo zastaví ruku rozčarovaného recenzenta. Trochu zamrzí, že sa toho z premisy dalo vykresať viac (čo je veta, ktorá zarezonuje pri mnohých filmoch), ale tiež poteší, že to vlastne dopadlo tak, ako dopadlo, keďže niektoré momenty mali vykročené aj k horším variantám. Ostáva “slušný” film. Nič menej, nič viac.

Body of Lies (USA, 2008, 128 min.)
Réžia: Ridley Scott. Námet: David Ignatius (rovnomenný román). Scenár: William Monahan. Kamera: Alexander Witt. Strih: Pietro Scalia. Hudba: Marc Streitenfeld. Hrajú: Leonardo DiCaprio, Russell Crowe, Mark Strong, Golshifteh Farahani, Oscar Isaac, Ali Suliman, Alon Abutbul