3.0

Filmová recenzia

Likvidátor dobrej povesti zadaptovaného lovca upírov Bladea sa vo svojej aktuálnej snímke pokúša o nemožné – vyliečiť svet, prehovoriť do duše pubertálnej mládeži a zároveň prihrať producentom do kasičky nejaké tie desiatky miliónov dolárov. Bohužiaľ, ani jedno nie je v jeho moci. Opäť sa potvrdila stará známa pravda o tom, že nie každý mimoriadne úspešný scenárista musí zákonite „hviezdiť“ aj na režisérskej stoličke. David S. Goyer je toho žiarivým príkladom.

Ešte pred tým, než začneme kopať do novej kinematografickej mŕtvoly z jeho tvorivej dielne, treba si ujasniť jednu vec. Život, smrť a niečo medzitým je remakom päť rokov starej švédskej „duchárčiny“ Den Osynlige, ktorá svojho času vymietla niekoľko európskych festivalov, kde v drvivej väčšine premenila nomináciu v zisk hlavného ocenenia. Na americkej verzii sa podieľal scenárista originálu - ten v podstate skopíroval pôvodný príbeh, ubral na temnote a okresal ho do podoby prístupnej čo najširšej mase ľudí (v tomto prípade adolescentov). Toľko k rozdielom.

Vyzbrojení prijateľným ratingom PG-13, rozhodli sa tvorcovia zviesť na odkaze populárnych mysterióznych thrillerov a okoreniť svoj produkt prvkami tínedžerskej drámy, ktoré sa stávajú v zámorí pomaly ale isto nevyhnutnou súčasťou každého filmu, určeného mladším vekovým kategóriám. Nanešťastie, vypočítavosť stvoriteľov diela je do oči bijúca až do takej miery, že ju musí po úvodných dvadsiatich minútach odhaliť aj ten najmenej sústredený detský divák, hľadajúci v balíčku pukancov zmysel života. Nehovoriac o logických paradoxoch, dopĺňajúcich šialenú premenu charakterov postáv v mozaike filmu, za aký by sa nemuselo hanbiť ani propagačné oddelenie Armády spásy. Ono predsa len, spraviť zo šikanujúceho postrachu okolia v priebehu polhodiny dobrosrdečnú vílu so zmyslom pre spravodlivosť, je silná káva. Nehovoriac o zmätenom posolstve celého projektu, ktoré možno pokojne zhrnúť do sloganu: „Majte sa radi a odpúšťajte si, pretože aj ten, kto vám spraví na tvári ťažkými topánkami plastickú operáciu, môže byť koniec koncov vašim záchrancom.“

Hrdinom nie až tak veľmi dôležitého príbehu je maturujúci študent Nick, nepochopený poet a díler gramaticky bezchybných domácich úloh. Má v pláne odísť študovať literatúru do Londýna proti vôli svojej matky, no nakoniec sa rozhodne zostať a tým si podpíše rozsudok smrti. Vďaka nedomyslenému obvineniu zo strany najlepšieho kamaráta sa stane obeťou útoku, ktorý ma na svedomí rebelujúca spolužiačka Annie. Tá ho nedopatrením usmrtí a od tej chvíle neviditeľný Nick podstupuje zdĺhavú a pre diváka priam smrteľnú exkurziu po zákutiach mestečka, kde spoznáva odvrátenú tvár života v nefunkčnej rodine a postupne získava pochopenie aj pre vlastnú vrahyňu.

Aby na prvý pohľad prízemný dej, disponujúci ťažko uveriteľnými zvratmi v psychike a konaní postáv (tie sú aj pri uvažovaní o mysterióznom filme, kde možno tolerovať takmer všetko, jednoducho smiešne) aspoň ako tak držal pohromade, nemal by pôsobiť dojmom neustále sa opakujúcej a nezdravo naťahovanej pesničky. Je priam nadľudským výkonom sledovať neviditeľného Nicka pri jeho monotónnom obsmŕdaní, či už v škole alebo v dome Annie, kde je jeho konanie obmedzené na nasledovné činnosti: utrúsenie nekorektných poznámok, hádzanie predmetov, kopanie do vecí či dojímavé spomínanie na minulosť. Samozrejme, že priamou úmernosťou k zvyšujúcej sa minutáži filmu režisér terorizuje diváka sentimentálnymi kecami bez hlavy a päty, pričom sem-tam dôjde aj na nejaké tie výčitky svedomia, aby sme sa víťazoslávne dostali k sladkobôľnemu záveru, za aký sa dáva do držky.

Herecké kreácie televíznych hviezd menšieho kalibru taktiež na výslednom dojme nepridávajú a čo je horšie, i taká oscarová Marcia Gay Hardenová v roli Nickovej matky hrá v štýle „prvosienky z mydlovej opery“. Naproti tomu, svoj tradične vysoký kredit si naďalej udržal skladateľ Marco Beltrami, pretože hudba je jednou z mála vecí, ktoré chytia za srdce. To však neplatí o trendovom soundtracku, poskladanom z pop-rockových hitoviek, na aké sme zvedaví hlavne v aute cestou do práce.

Otázka znie: komu odporučiť Život, smrť a niečo medzitým? Predstaviteľom mládeže, riešiacim medzi posielaním SMSiek a randením zásadné morálne dilemy, alebo zaľúbeným dvojiciam, ktoré plánujú v prítmí kinosály popri vzájomnom dotýkaní sa, takpovediac intelektuálne dozrieť? Mám za to, že film svojou prvoplánovou myšlienkovou konštrukciou plne neuspokojí ani jednu z potenciálne dotknutých skupín. Hoci sú idey načrtnuté tvorcami sympatické, ich prevedenie do vykalkulovaného (aj keď v konečnom dôsledku neškodne pôsobiaceho) a nepotrebného remaku, dopadlo nešťastne. Kiežby si neviditeľný Nick našiel čas aj na mňa a varoval ma pred touto politicky korektnou fraškou.

The Invisible (USA, 2007, 97 min.)
Réžia: David S. Goyer. Scenár: Mick Davis, Christine Roum. Kamera: Gabriel Beristain. Hudba: Marco Beltrami. Hrajú: Justin Chatwin, Margarita Levieva, Marcia Gay Harden, Callum Keith Rennie, Chris Marquette