5.0

Filmová recenzia

Do filmových klubov dorazil nový film najznámejšieho islandského režiséra Fridrika Thóra Fridrikssona - Sokoli (Falcons) natočený v roku 2002. Tento svetoznámy autor svojimi predchádzajúcimi filmami Deti prírody, Zimnica, Diablov ostrov či Anjeli univerza dokázal, že je skvelým rozprávačom jednoduchých, ale silných príbehov. Akoby tieto príbehy tvoril sám Island, izolovaný severský ostrov žijúci si vlastným zvláštnym tempom a Fridriksson bol iba ich majstrovským sprostredkovateľom. Z atmosféry drsného a zároveň kúzelného ostrova plného mýtov a povier vyvierajú, akoby podmienené týmto prostredím, avšak vo svojej podstate univerzálne. Nech už boli o cudzincoch v tejto krajine alebo v meste alebo vôbec na tejto zemi, vždy to boli príbehy veľmi autentické.

Aj vo filme Sokoli prichádza na Island cudzinec. Simon je Američan islandského pôvodu. Ostrov navštívil pre tým len raz, na začiatku šesťdesiatych rokov. Po tridsiatich rokoch sa vracia späť, aby práve tu skončil svoj zbytočný život. O jeho minulosti sa útržkovito dozvedáme cez jeho vlastné slová, ktoré si nahráva na diktafón. Zamieri do dediny, kde žijú jeho príbuzní. Tam sa stretáva so svojou minulosťou, hoc o tom ešte nevie. Zdá sa, že práve tam zažil hviezdne chvíle svojej „slávy“, keď ako mladý americký „boy“ pricestoval na návštevu a zožal obdiv miestnych dievčat a nenávisť miestnych mládencov. Prežil tu búrlivé chvíle na zábavách a dodnes si na to mnohí radi spomínajú. Keď zverí svoje posledné domnelé posledné slová páske diktafónu „v živote som nebol nikomu užitočný“ , odvrátia ho od jeho asi nie tak pevného rozhodnutia skoncovať so svojím životom v samote islandskej nočnej prírody psy.

Pred tým sa Simon pokúsil zachrániť život ich majiteľovi, on ale umieral v nemocnici. Neskôr sa Dúa, neter rebelantského majiteľa psov snaží zachrániť život im, ale ani jej sa to nepodarí. Obraz drsnosti tak často prítomný vo Fridricssonových filmoch sa tento krát zhmotnil v osobe zakomplexovaného policajta, ktorý si svoj pocit menejcennosti vybíja na všetkom, čo len trochu zaváňa inakosťou a slobodou. A to je prípad svojskej umelkyne Dúy aj prchkého Simona.

Svet ich dvoch sa začína točiť okolo bieleho sokola, vzácneho islandského dravca, ktorý je drahým artiklom na čiernom trhu. Takéhoto Sokola si adoptovala Dúa, ktorej strýko ho našiel zraneného. V momente, kedy je dom Dúinho strýka vypálený a psy postrieľané, treba zachrániť sokola. Simon a Dúa so Sokolom v klietke utekajú z Islandu. Keďže film chce byť aj o slobode, treba sa vydať na cestu. Krátka road movie sa môže začať. Všetci traja sa utiekajú do Nemecka. Simon chce predať Sokola a Dúa nechce. Simon má šancu dokázať, že vie byť v živote niekomu prospešný. Ak by som v tejto chvíli prezradila pointu celého filmu, príliš veľa by sa nestalo. Aj tak ju pri pozeraní filmu tušíte temer od začiatku. Aj tak asi ťažko niekoho dojme. Asi ako všetko v tomto filme.

Od začiatku všetko akosi škrípe. Zaváňa pátosom a falošnou dramatikou. Simon, ktorý sa v živote len potĺkal a všetko robil zle, nepresvedčí melodramatickým nezrealizovaným pokusom o dobrovoľný odchod z tohto sveta o bezvýchodiskovosti svojej situácie. Akosi do prázdna vyznie aj autorov zámer ukázať, že v tom, že si vybral práve túto islandskú dedinu ako miesto svojej smrti, má byť hra osudu. Má mu vyjaviť, že zase tak celkom nadarmo nežil. Príliš nedojíma ani svojská Dúa, ktorá verí na dobro, na aury a horoskopy. A neidentifikujeme sa ani so sokolom zavretým v klietke a vláčeným svetom. Nestáva sa symbolom slobody, len akýmsi obrazom samým pre seba.

Návrat ku koreňom sa nekoná, nekoná sa sága o nepredvídateľnosti a niekde inde vo vesmíre načrtnutej trajektórii ľudských osudov. Pozeráme na technicky zdatný film plný zbytočných slov a vypovedaných bolestí. Osud sa mení na smolu a čaro sa stráca v banalite. A dobre hrajúci herci sa stávajú zajatcami svojich prázdnych filmových rolí.

Škoda, lebo namiesto predošlých Fridricssonových čarovných univerzálnych príbehov a zimnice nás čaká uhovorená sága o sokoloch. Všetky nádeje na silný príbeh, ktoré chvíľami prebleskujú, končia presne ako Dúin Sokol – niekedy opúšťa klietku, ale zase sa do nej poslušne vracia.

Fálkar (Island/SRN/Veľká Británia/Nórsko, 2002, 97 min)
Réžia: Fridrik Thor Fridriksson. Scenár: Einar Kárason, Fridrik Thor Fridriksson. Kamera: Harald Paalgard. Hudba: Hilmar Örn Hilmarsson. Hrajú: Keith Carradine, Margrét Vilhjálmsdóttir, Ingvar E. Sigurdsson, Magnús Ólafsson, Margrét Ólafsdóttir.