Všetky úžasné momenty sú predkladané bez ladu a skladu. Matthew Vaughn sa stal karikatúrou Matthew Vaughna

Recenziu na Argylla od Michala Korca si môžete nájsť na tomto linku. Ja by som sa na nový projekt Matthew Vaughna pozrel z trochu iného uhla. A tým je strata súdnosti. Matthew Vaughn nie je prvým ani posledným tvorcom, ktorý sa stal obeťou vlastných ambícií. Na podobnom princípe fungovala éra nového Hollywoodu. Keď všetko vyšlo podľa plánu, dostávali sme majstrovské diela. No často aj egocentrické autorské vízie bez diváckeho potešenia. Ale o tom si povieme inokedy a  budeme sa baviť o aktuálnom Hollywoode.  

Čo to v praxi znamená? Argylle má všetky prvky toho, prečo milujeme Kick-Ass alebo sériu Kingsman. Šialený príbeh, šialené zvraty, šialené nápady, šialené prepínanie emócií, šialená formálna stránka. Chýba akurát šialené násilie (k tomu sa ešte vrátim). Problémom je, že šialenosť sa tu zmenila na nepríčetnosť.

Podobne ako Tim Burton, Michael Bay, Zack Snyder, M. Night Shyamalan ale napr. aj Terrence Malick stratil Matthew Vaughn súdnosť. Mnoho ich neskorších projektov boli prehliadkou vlastnej kreativity a maximalizácie autorského štýlu. Strácalo sa ale to najdôležitejšie. Kontakt s divákom.

Spomeňme sia ko začal byť úžasný Burtonov vizuál každým ďalším filmom otravnejší (na dno narazil s Dark Shadows). Bayove technické hrátky neprehľadnejšie (pokračovaniaTransformerov). Snyderove spomalovačky trápnejšie (Rebel Moon). Shymalanove úkroky tradičnej dramaturgii ťažkopádnejšie (Žena vo vode) alebo Malickova symbolika uspávajúcejšia (Knight of Cups). Dialo sa to samozrejme aj iným režisérom napr. Tony Scott (Domino), Tarantino (Osem hrozných) a….takto to by sme mohli pokračovať ešte dlho.

Nás ale aktuálne zaujíma, že sa sem Argyllom definitívne zaradil takisto Matthew Vaughn. Jeho nový kúsok hýri nápadmi z každej strany, no nedokáže naplno pohltiť. Viac sa tú sústredí na efektnosť než na efektívnosť. Platí to po obsahovej aj formálnej stránke. Spoilerovať tu nebudem, takže bohužiaľ sa neviem rozpísať, kde a prečo dostáva na frak divácke potlačenie nedôvery.

Výsledok celého projektu ale vyzerá tak, ako keby jeho zadaním bolo “Nech je to viac od Vaughna, než samotný film od Vaghna”. Jeho najväčším polenom pod nohy je tak samotná kreativita, ktorej chýba strop. Dočkáme sa teda všetkého, čo čakáme (a ešte aj mnohého iného), no nie je tu takmer žiadna brzda. Paradoxne to potom celé vyzerá ako kópia originálu, viac než originál. Spomeňme sa niektoré počiny Briana DePalmu voči Hitchcockovi (napr. Dressed to Kill) alebo siedmu epizódu Star Wars.

Nešťastným ťahom je takisto prístupnosť. Všetky tie šialené a úžasne choreografované akčné scény strácajú bez R-kového ratingu svoje čaro. A stávajú sa iba divnými. Dočkáme sa tu všetkých typických trademarkov od kontrastného použitia pop songov až po dlhé zábery s meniacou sa frekvenciou rýchlosti. Bez šokujúcej brutality však nedokážú napumpovať správny adrenalín. A tu mám ďalší príklad. Spomeňme si ako pochodil John Woo v druhej Mission:Impossible alebo Výplate. Krvavé balety bez krvi nemali adekvátny dopad a stávali sa tak trochu paródiou svojho štýlu. Toto maslo síce padá na hlavu producentov/distribútorov, no tým pádom bolo potrebné formálnu stránku uchopiť odlišnejšie.

Všetky tie úžasné momenty sú predkladané bez ladu a skladu. Matthew Vaughn sa stal karikatúrou Matthew Vaugna. Náznaky tu boli už v pokračovaniach Kingsmanov, ale tu sa prejavujú naplno. Občas treba ubrať trochu z plynu a vlastného ega. Komerčná kinematografia má to totiž poskytovať viac radosti divákovi než samotným tvorcom.

Napriek tomu, čo odznelo v texte, tak Argylla odporúčam. Je to stále veľmi solídny film a tiež výborný študijný materiál na tému, ktorú som tu načrtol. Ja som si ho aj napriek všetkému užil. Podobne radikálny prístup totiž dokážem obdivovať a všetky spomenuté príkladu z článku mám úprimne rád. Aj napriek ich nedokonalosti vyplývajúcej z ich pokusu o dokonalosť.