Club Zero, Zázračný aparát, Karaoke Blues - o troch filmoch roka 2023

Podľa režisérov found footage eseje Zázračný aparát, uvedenej na festivale v Karlových Varoch a následne i u nás (4živly, Cinematik), bolo do konca roku 2022 na svete evidovaných 45 mld. kamier. Nasnímané teda už bolo zrejme všetko. Ako hovoria tvorcovia filmu, otázkou ostáva, či sme spokojní s tým, ako takto zmnožené videnie používame, čo nám zachytené obrazy odkrývajú a k čomu nás privádzajú.

Napriek skepse (deep fakes, hoaxy, propaganda) môžeme v kinách stále vidieť aj filmové výpovede, spôsobom rozprávania dokonca starosvetské, ktoré nás vedú k sebareflexii nášho konania, pôvodnej (nie umelej) inteligencie a k základom ľudskosti. Aparát, ktorým objavujeme, mobilizujeme či utešujeme, je skrátka vždy dvojsečnou zbraňou.

Zázračný aparát / And the King Said, What a Fantastic Machine (Dánsko / Švédsko)

Joseph Niepce kedysi exponoval prvú fotografiu, „písanú slnečných svetlom“, zenových desať hodín. Dnes už nejde o čas, len o objemy dát. Civilizácia obrazu – množenie typov obrazov (od snímok vesmíru po röntgeny nášho vnútra) – priniesla zviditeľňovanie všetkého, nielen reálneho. Vizuálna komunikácia sa zrýchlila, je viac a viac manipulovaná v snahe ovládať alebo zarobiť.

Z vynálezu, kamery, aparátu, sa v priebehu vývoja za necelých 200 rokov stal nástroj a hračka, ktorá postihla náš spôsob videnia sveta i seba samého. Posadnutosť (naším) obrazom – to je hlavná téma, zameranie filmu. A zároveň, film sleduje ako táto posadnutosť sebazobrazovaním zmenila naše správanie a dokumentuje takmer všetko čo je človek kvôli nemu ochotný urobiť.

Zázračný aparát tvoria takmer výlučne nájdené filmové, televízne, video či webové klipy, fragmenty. Jednu os filmu, evidentnú najmä na začiatku, predstavuje historická linka, ktorá zachytáva vývoj fotografie a ďalších médií od ich vzniku. Viac ako len o historický prehľad tu ide o stopovanie začiatku niektorých fenoménov tvorby onej závislosti na realite médií.

Druhú os filmu predstavuje sociologický prieskum, ktorý analyzuje vývoj a konkrétne zmeny nášho správania, napr. rozpad vzťahov, rodiny, falšovanie skutočnosti, ľahkosť sebaneistoty (scéna s mužom, ktorý v živom vysielaní poprel svoju identitu). Kamera odhaľuje správanie a ambície nielen tých pred kamerou, ale aj zámery tých za ňou (Ted Turner). Okrem výberu videí a obrazov bolo podstatné aj ich usporiadanie (strihačom filmu bol Mikel Karlsson, Trojuholník smútku), podľa toho čo vybrané – provokatívne, vtipné, čisto informatívne alebo vizuálne krásne – obrazy naznačujú, ako na seba nadväzujú, aké asociácie vyvolávajú.

Režiséri Axel Danielson a Maximilien Van Aertryck – pôsobiaci v produkčnej a tvorivej „komúne“ Rubena Östlunda Plattform Produktion – sa vo Švédsku podieľajú na školských/univerzitných projektoch mediálnej gramotnosti. Zázračný aparát ponúkli ako vzdelávací nástroj i do bežnej kinodistribúcie a zároveň sú zapojení do podobného projektu UNESCA o mediálnej a informačnej gramotnosti. Snaha orientovať už najmladších v záplave mediálnych obrazov znamená učiť ich otvorenému, kritickému mysleniu.

Club Zero (Rakúsko / UK / Nemecko / Francúzsko / Dánsko / Katar)

Zázračný aparát sa – okrem mnohých iných, viac či menej zvrhlých fenoménov bujnejúcej civilizácie obrazu – pochopiteľne venuje aj obrazom človeka manipulovaného priemyslom diét a zdravej výživy. Sociálne siete pritom ponúkajú ešte desivejšie záznamy experimentov so stravovaním, svedectvá o praktikách brainwashingu, ktoré najmä u mladých, zvábených charizmou a radikalizmom „influencera“ dospievajú nezriedka až k odmietnutiu všetkého, nielen stravy, ale aj rodiny či nakoniec aj života.

Vo svojom šiestom filme Club Zero sa rakúska režisérka Jessica Hausnerová, ktorej tohto roku pripravil retrospektívu aj piešťanský Cinematik, v príznačne štylizovanom kľúči rozprávania zameriava práve na toto postupné odtrhávanie sa mladého človeka od skutočnosti, v tomto prípade aj od dokonale zabezpečeného rodinného života a prázdnoty vzťahov, v ktorých ho nič nedrží. Téme dôvery, manipulácie, ilúzií, zaslepenosti, ale aj súdnosti či empatie, sa Hausnerová venovala aj vo svojich predošlých filmoch.

Prvotnou inšpiráciou pre film sa jej stala známa stredoveká nemecká povesť o potkaniarovi z Hamelnu, ktorý hrou na píšťale vyčistil ulice od krýs, ale keď sa za to nedočkal odmeny, pomstil sa tak, že podobne odvábil z mesta aj väčšinu detí. Príbeh tradovaný aj v iných mestách Hausnerová príznakovo umiestnila predovšetkým do sterilného a uniformného prostredia súčasnej elitnej medzinárodnej internátnej školy (nakrúcala v modernistickom univerzitnom kampuse v rámci Oxfordu), v ktorej sa objaví nová, nenápadná a na pohľad krehká mladá učiteľka, slečna Novaková (Mia Wasikowska).

Študentov*ky si na svojom kurze zdravej výživy veľmi rýchlo získa pri propagovaní konceptu „uvedomelého stravovania“. Postupne sformuje okruh najradikálnejších nasledovníkov, ktorí sa od jej vízie udržateľného pozemského raja a človeka zbaveného potreby jedenia už nedokážu odpútať. Hausnerová najprv čiernohumorne zachytáva ukážkovo vybavené prostredia domovov detí i výberovej vzdelávacej inštitúcie. Všetko je tak elitné a kultivované v správaní i vyjadrovaní, až tu neostáva veľa miesta na obyčajné ľudské vydýchnutie. V hre na dokonalosť a status sú očakávania enormné a v konečnom dôsledku otupujúce. Predstavy o zabezpečení a šťastí detí tu Hausnerová odkrýva ako desivo pomýlené.

Club Zero sa nezriedka označuje za satiru, a často sa prízvukuje aj Hausnerovej zmysel pre čierny humor. Vizuálnym štýlom, dištancovaným pohľadom, kastingom, vedením hercov  i výpravou podčiarkuje tragikomické vyladenie svojej výpovede o konformite, posadnutosti telom a imidžom, o agende šetrenia Zeme bez obmedzovania sa v luxuse a konzume (paradox „mať všetko a chcieť zomrieť od hladu“, resp. „sme to, čo ne-jeme“). Nejde tu však o znechucujúce pobavenie nad úpadkom bezstarostnej spoločnosti, ktorá už dlho nevie čo je strádanie. Alarmujúca, až úzkosť prebúdzajúca je skôr všeobecná ľahkosť „straty spojenia“, vzdávanie sa dialógu s druhým/najbližším, pohodlnosť samovýchovy, vytrácanie sa empatie a snahy o elementárne porozumenie.

Karaoke Blues / Kuolleet lehdet / Fallen Leaves (Fínsko / Nemecko)

Na pozadí takto postihnutej súčasnosti – sveta technologicky stále vyspelejšieho a zároveň o to viac iracionálneho či dezinformovaného – pôsobia až zázračne filmári, ktorí svoje diela stavajú čisto na starosvetskej obhajobe prostoty, ľudskosti a solidarity. Najpôsobivejším príkladom tohto prístupu a divácky zrejme najpodmanivejším filmom sa pre mňa tohto roku stalo Karaoke blues Akiho Kaurismäkiho, posledná z variácií jeho Filmu.

Obraz obyčajného života Fína/Fínky, ich mentality („životného elánu“), domova alebo krajiny sa u neho ani po rokoch pauzy (tj. pravidelne ukončovanej kariéry filmára) nemení, akoby potvrdzoval naše „južanské“ pobavenie z ich spoločenskej uzavretosti či introvertnosti. Nehovoriac o tom, že Kaurismäkiho romance sú paradoxne hlavne o láske, empatii, človečine no ich protagonisti sú nezriedka na dne, zabudnutí aj odvrhnutí. Žijú na okraji a pitím pomáhajú zabudnutiu. Nikomu nechýbajú – ako popadané lístie. Aj v Karaoke blues – dodatku k „robotníckej trilógii“ z 80. a 90. rokov (Tiene v raji, Ariel a Dievča zo zápalkárne) – je východiskom príbehu dvoch stratencov ich samota, každodenný boj o prežitie, únava zo sveta, zo seba i z druhých, no zároveň aj posledné záblesky nádeje na zmenu.

Predavačka Ansa i robotník Holappa objavia náhodne toho druhého v zapadnutom helsinskom karaoke bare. Tradične kaurismäkiovsky bojujú o prácu, na hrane dôstojného žitia, vo veľmi skromne zariadených domovoch, resp. ubytovniach. Neživoria pre vlastnú lenivosť – o slasti z konzumu v prvom zábere zo supermarkete ani nesnívajú. Hybnou silou rozprávania sa stáva silnejúce pochopenie dvoch obyčajných ľudí, že sa navzájom môžu zachrániť. Tento drive empatie režisér naznačuje na rôznych pozadiach, v rôznych situáciách, pomocou premyslenej siete odkazov (filmy, plagáty, skladby, knihy) na vždy lepší „svet včerajška“.

Prvým, veľmi aktuálnym pozadím, ktoré určuje zbližovanie Ansy a Holappu je vojna na Ukrajine. Pripomína sa im často (opisy útokov, obetí, utrpenia), vyvoláva obavy pri každom zapnutí rádia doma. Kaurismäki následne jej pôsobenie na protagonistov koriguje dialogickou hrou filmov v jeho filme. Viac či menej nápadné pripomínanie starých artových filmov (Godard, Bresson, Lean, Visconti) odkrýva nielen jeho vkus a sklon k nostalgii, ale najmä schopnosť vystihovať nimi postavy i miesta deja (legendárne fínske krčmy so „sochami“ barmanov i štamgastov), charaktery a nálady („do smútku som bola od kolísky obliekaná“) alebo vnútorné pnutia a premeny postáv („mám dosť sily, kým do hrobu sa zrútim?“).

Napriek tomu, že sa pohybujeme v hraničnom pásme depresie – Kaurismäki neváhal vo finále filmu použiť jej „hymnu“ Zrodený pre smútok a odetý do sklamaní v podaní dievčenského dua Maustetytöt – divák nikdy nemá pocit úplnej paralýzy, odovzdanosti, čakania na koniec. Málokedy má na pohľad tak čierne vyznievajúci film, tak pozitívne, katarzné účinky. Nielen lasicovské jesenné temno (z Listu do vetra), vo filme sa spomína „chladného dažďa temný plač“, postavy prekonávajú odporom, životaschopnosťou, čiernym humorom. A tiež s pomocou Chaplina.