NÁVRATY: DEŇ NÁŠ KAŽDODENNÝ

Marcel zažíva svoju prvú lásku v podobe novej spolužiačky Katky. Dovtedy sebavedomý mladík, ktorý sa rád pred ostatnými ukazuje, potláčajúc a zakrývajúc citlivú stránku svojej osobnosti, sa nakoniec v spoločnosti dámy prejaví ako senzitívny  a pozorný gentleman.

Miška, sa zasa chystá na svoj prvý večierok. Má strach. Bojí sa odmietnutia a výsmechu. Trpí komplexom menejcennosti a nepeknosti. Kladie si otázky typu: „Budem sa niekomu páčiť? Budem vôbec tancovať?“ Ľahším jej to nerobí ani otec, ktorý zakáže kúpu nových šiat na večierok ako zbytočne „nákladnú investíciu“. Miška je tak nútená ušiť si šaty sam, ale to nie je všetko. Otec Ravinger ju nie len že strápni pred partiou chlapcov, „vynúkajúc“ svoju dcéru do tanca, ale ešte sa aj poháda(veľmi nahlas)s miestnym čašníkom o cene nápojov a odnesie si nedopitú fľašu z podniku domov. Tu nastáva zlom. Miška obviní matku, že ju nemá rada, a že neustále myslí len na peniaze a považuje ich za najdôležitejšie v živote a medzi manželmi Ravingerovcami sa vzápätí na to tiež strhne hádka. Búrka však prehrmí a dni rodiny Ravingerových plynú ďalej.

Na konci filmu Miška odchádza na dva mesiace na študijnú prax do Rakúska. Práve v tom možno badať určitý posun rodiny niekam ďalej. Dovtedy opatrní rodičia, bojac sa o svoje ratolesti vyprevádzajú svoju dcéru na vlak do iného štátu, i keď si neodpustia „rodičovské inštrukcie“ na cestu. Aj napriek len krátkemu úseku zo života rodiny, má divák možnosť sledovať a analyzovať rôzne charaktery postáv vystupujúce vo filme. Ravinger ako „despota“, no zároveň dobrák, u ktorého cítiť silnú spätosť s jeho rodinou. Matka Ravingerová, počíta každú korunu, no všetko venuje a investuje len do svojich detí. Divák má možnosť sledovať  reakcie postáv na rôzne situácie. Vidí ako kto koná a aké má motívy. Postavy sa na nič nehrajú, sú také aké sú, bez predstierania a afektu. Rozhodli sa otvorene prezentovať svoj život, poukázať na svoje nedostatky, každodenné starosti, no i radosti, ktoré im život prináša. Nečakajú ľútosť či súcit, prezentujú skutočnosť takú aká je.

Rodinu Ravingerových prezentovala skutočná rodina Ravingerových. Obdivuhodná bola improvizačná práca tvorcu s nehercami. Kto je však herec a kto neherec? Otakar Krivánek vyriešil túto otázku takto: „Myslím si, že filmovanie je buď hra nehercov s nerežisérom alebo hercov s režisérom. Každý človek je vlastne herec." A rodina Ravingerových sa tým pádom zhostila svojej role majstrovsky. Divák sa stotožňuje s postavami, verí vo videné a to z jednoduchého dôvodu. Každodenné problémy rodiny Ravingerových sú skutočné, ľudské, zo života a tak sa stávajú ľahko uveriteľné a dôveryhodné.

Predstavitelia filmu, 5-členná rodina Ravingerových prijala objektív kamery ako člena rodiny. Kamera ich nevyrušuje, práva naopak, akceptujú ju, no zároveň ignorujú. Otvárajú sa, hovoria o svojich problémoch, hádajú sa, odhaľujú svoje  túžby či slabé miesta. Oko kamery sa stáva svedkom  každodenného toku života rodiny a podáva výpoveď o kráse spočívajúcej v jednoduchosti.

Čierno-biely celovečerný debut režiséra Otakara Krivánka Deň náš každodenný mapuje niekoľko dní z „bežného“ života rodiny Ravingerových. Ivan Gerlach sa o filme vyjadril: "...veľmi sa spoľahol (Krivánek)na to, že reťaz autentických epizód bude dostatočne nosná, teda že použité dokumentárne prvky sú dostatočným podkladom  pre umelecké zovšeobecnenie. Tak sa film dostal do polohy istej jednotvárnosti až monotónnosti- s výbornými jednotlivosťami, no s nevyrovnanosťou celku."1 S názorom kritika si však dovolím nesúhlasiť. Film neafektuje, neanalyzuje, nedramatizuje.

Podáva skutočnosť takú aká je, bez zbytočného prikrášľovania. Snaží sa odpovedať na otázku ako žiť život a ako vychovávať deti v období dospievania. Je to film o obyčajnom živote obyčajných ľudí. No zároveň je to i film o spomienkach. Nie protagonistov, ale divákov. Vyvoláva známe „déja vu“ i keď nie identické so situáciou hrdinu, ale veľmi podobného charakteru. Či už ide o finančné problémy, hádky s tým spojené nevedúce nikam, snaha páčiť sa, porovnávanie sa s vrstovníkmi, prvá láska.. Ukazuje dni bežné, zo života, divákovi blízke a predsa nenudí.

Namiesto rozohrávania príbehu sa tvorca sústreďuje na zachytenie všedných jednotlivostí zo života dnešnej autentickej rodiny. Každodenné obyčaje, starosti, maličkosti. A práve na nich, na detailoch, ľahko zanedbateľných postavil Otakar Krivánek svoj príbeh. Čaro filmu nespočíva v jeho zložito vykoncipovanom deji, zápletke, či v dramatických zvratoch. Autenticita príbehu si získa divákovu dôveru a pozornosť. Naopak, divák sa v ňom nachádza, zabáva sa, zžíva sa s postavami, lebo sú mu blízke a prežíva s nimi ich sklamania aj prvé lásky. Mnohí práve kvôli ťažisku filmu spočívajúce v každodennosti, označili film za televízny, dokonca, že kvôli epizodičnosti by bol skôr vhodný ako televízny seriál.

Otakar Krivánek, pôvodne dokumentárny režisér Štúdia Krátkych filmov (Rozhovor, Také sme, Dražďany, atď.), ktorý sa okrem réžie vo filme zhostil aj scenára a strihu, pôvodne nazval svoj film Teória a prax. Tento názov vysvetlil, ako „teória pre dramaturgov a prax pre diváka“. Film osciluje medzi dvoma rovinami, medzi filmom hraným a dokumentárnym. Hranice medzi nimi sú otázne, mätúce, priam až neviditeľné. Splývajú v jedno a divák ťažko rozlišuje medzi tvorbou hranou a nehranou.

Eva Hepnerová nachádza paralelu filmu s „formanovskou“ poetikou filmu pravdy(Lásky jednej plavovlásky či Čierny Peter), ale i s  gruzínskym filmom od Otakara Ioselianiho Keď padá lístie. „Připomína filmy Formanovy, Passerovy a Papouškovy nedostatkem dramatické stavby, zápletek, ovzduším všednosti, každodennosti"

Otakar Krivánek, ktorého štáb pozostával len z treoch členov, sa stal režisérom celovečerného filmu „Deň náš každodenný“ neplánovane. Tento titul totiž nefiguroval v plánoch štúdia Koliba a režisér Krivánek bol zamestnancom Krátkeho filmu. Film, ktorý bol nakrútený bez vopred schváleného scenára ako improvizácia na danú tému svojou bezprostrednosťou dojíma. Rodina ukazuje svoje najintímnejšie súkromie s otvorenosťou, priam až so závanom exhibicionizmu. Divák sa stotožňuje, ide o tzv. „film o sebe“ kus pravdy o ľudskom živote, bez príkras, pôsobivý svet snov, sen detí a svet azda stratených ilúzií matky.

Poézia všedného dňa, zobrazujúc s láskavosťou a jemným humorom vzťah medzi príslušníkmi staršej a mladšej generácia, medzi rodičmi a deťmi. Konflikty tu nie sú vyostrené, sú zmierené, film sa nesnaží ukazovať výnimočné situácie, pretože pohľad na každodenný svet, na všedný život spočíva v nenápadnosti. A tak vôbec netreba ľutovať, že táto pôvodne zamýšľaná krátkometrážna štúdia z roku 1969 s autentickými predstaviteľmi sa pri nakrúcaní rozrástla do dĺžky celovečerného filmu s výstižným názvom „Deň náš každodenný“.

Text vznikol ako seminárna práca VŠMU

Deň náš každodenný (1969, 89 min.)
Réžia: Otakar Krivánek. Scenár: Otakar Krivánek. Kamera: Jozef Grussmann. Hrajú: Michal Ravinger, Gerta Ravingerová, Michaela Ravingerová, Marcel Ravinger

1 Gerlach, I.: Filmové festivaly pracujúcich, Ľud, 5.11.1969, s. 5.