REPORTÁŽ Z 32. ROČNÍKA FESTIVALU ETNOGRAFICKÉHO FILMU

Najlepšie príbehy píše sám život. Naopak, leitmotívom 32. ročníka Medzinárodného festivalu etnografického filmu (MFEF), ktorý sa konal  v Belehrade od 29. septembra do 3. októbra tohto roku v Etnografickom múzeu a v budove Juhoslovanskej kinotéky, bolo motto : „Život ako vo filme“.

Otvárací ceremoniál tohoročného festivalu netradične obohatilo vystúpenie hip-hopovej dievčenskej hudobnej skupiny, ktoré možno poňať ako súčasť etnológie, alebo etno-muzikológie dnešnej doby.

Prostredníctvom 55-tich prezentovaných filmov festival reflektoval snáď všetky aktuálne témy súčasnosti, v mnohých prípadoch vychádzajúc zo súvislostí s dávnou minulosťou. A práve o tom je etnografický film.

Pre slovenskú kinematografiu je 32. ročník MFEF v Belehrade o to významnejší, že Grand Prix si odniesol film slovenského režiséra Jara Vojteka : „TURNUS“ /Shift, 2022/. Experiment- inscenovaný dokument, zložený z autentických príbehov ľudí, ktorí sú prinútení vycestovať za obživou. Film zobrazuje životy ľudí, ktorí sa po tvrdej práci na takzvaných týždenných zájazdoch musia vrátiť domov – vodiča kamiónu, opatrovateľky v Rakúsku a skupiny manuálnych robotníkov. Film odzrkadľuje ich sny a túžby, ale aj obete, ktoré tento spôsob života prináša, keď sú ich príbuzní odkázaní na ich príjmy, keď sú v cudzích mestách – na ubytovniach, v domácnostiach iných ľudí. Čo sa s nimi stane? O čom snívajú? Sociálna sonda do fenoménu týždenných zájazdov, kde čas strávený mimo domova vlastne ničí to, pre čo pracujú: ich rodiny a vzťahy s blízkymi.

Holandská režisérka Dorna van Rouveroy precízne spracovala príbeh vlastnej rodiny vo filme : „HĽADÁ SA ENOK“ / Finding Enok, 2022/. Film siaha do dávnej histórie, koloniálneho obdobia Holandska vo východnej Indii, kde jej predkovia žili a pracovali, obdobia starého viacej ako sto rokov. V rodine sa rodili aj deti mimo manželských zväzkov, biele deti a deti zmiešanej farby pleti. Film je spoločným projektom režisérky  Dorny van Rouveroy a jej bratranca, fotografa  Maurice Boyer. Dorny a Maurice mali spoločného bieleho starého otca, no v detstve sa nikdy nestretli. Obaja sa narodili v Indonézii, odkiaľ zakrátko odišli do Holandska. Po vojne a internovaní v japonských civilných táboroch sa rodina rozišla po celom svete. Dorny a Maurice sa streli až v dospelosti a zistili, že majú veľa spoločného. Deda mali bieleho, babička Dorny bola beloška, no Mauriceova babička Enok bola domorodá žena, takže z Maurice sa stal Ind zmiešanej krvi.

Príbeh  rodiny začína v roku 1911, keď Emile van Rouveroy, mladý holandský plantážnik, splodil dcéru v holandskej východnej Indii so svojou gazdinou Enok, miestnou sundánskou dievčinou vo veku 15 rokov. Legitimizoval ju a Nelly, ako ju volali, vychovával vo svojej (bielej) rodine. Nelly a jej matka sa už nikdy nevideli. O 110 rokov neskôr dve z jeho vnúčat, Dorna van Rouveroy a Maurice Boyer, pátrajú po stopách Enok, jej spolutrpiteľov a potomkov. Zameriavajú sa na to, čo znamená farba a pôvod vtedy a teraz, čo znamená byť Indom, čiastočne sfarbeným, v modernej indonézskej a holandskej spoločnosti. A čo to znamená pre niekoho identitu, stáť medzi dvomi kultúrami.

V Holandsku Maurice a jeho brat Marcel objavili dôležitý dokument potvrdzujúci, že  starý otec žil v Lodaji, kde sa stretol s Enok. Pri ďalšom pátraní v archívoch narazili na ďalšiu dokumentáciu odhaľujúcu, že Emile si najímal ľudí na práce na čajovej plantáži. V Lodaje sa stretli so100-ročným mužom, Aki Endon, ktorý povedal,že si pamätá Enok. Povedal im, že bola s najväčšou pravdepodobnosťou pochovaná na plantážnom cintoríne. Dúfali, že nájdu jej hrob, ale bohužiaľ nič nenašli.

Aj keď v rodinnej histórii nie sú žiadne hmatateľné stopy po ich starej mame Enok, jej odkaz je jasne viditeľný. . . v jej dcére Nelly a jej vnúčatách. Film bol dôstojným oficiálnym zahájením festivalových projekcií. 

Za pozornosť určite stojí svieži, pravdivý aj zamyslenia hodný 13 – minútový film, ocenený na viacerých európskych filmových festivaloch, slovinskej režisérky Uršky Đukić a francúzskej animátorky Emily Pigar : „GRANNY´S  SEXUAL  LIFE“/Babičkin sexuálny život, 2021/. Spomienky a rozprávanie štyroch starých žien na delikátnu tému vlastného sexuálneho života a vzťahov medzi mužmi a ženami v porovnaní so súčasnosťou. Animovaný dokument, doplnený dobovými fotografiami, ilustruje postavenie slovinských žien z prvej polovice 20. storočia. Silné symbolické snímky zviditeľňujú ich nevyslovenú pravdu o domácom násilí, páchanom na ženách.

Aj v odľahlých končinách nášho multikultúrneho sveta ľudia používajú najmodernejšie výdobytky vedy a techniky. Zároveň naďalej dodržiavajú staré tradície povýšené nad zákon, ktoré v modernej spoločnosti nemajú miesto. Vo filme iránskeho režiséra Reza Gholami Motlagha : „YASHMAGH“ /2022/ , Yashmagh rozpráva príbeh Saheb Jamal. Jej manželstvo bolo vynútené. Vydala sa za brata svojej švagrinej a porodila syna. Jej brat sa rozviedol a podľa starej turkménskej tradície, ktorá pretrváva v tejto časti Iránu musí sa rozviesť aj jej manželstvo ak ide o súrodenecké vzťahy a právo na dieťa má otec. Jamal sa snaží bojovať o možnosť stretávať sa so synom všetkými možnými zákonnými prostriedkami, zatiaľ bez úspechu. Iránskemu režisérovi medzinárodná porota v Belehrade udelila cenu za najlepší zahraničný film.

Zvláštnemu uznaniu poroty za strih sa dostalo filmu :„ KAMBANA“ /2021/, španielskeho režiséra Samuela Pastora. Matku a jej dvoch synov spoločnosť odmieta, pretože deti sú dvojčatá. V oblasti Mananjary na Madagaskare je populárny názor, že dvojičky sú nositeľmi nešťastia. Pohľad do neistej budúcnosti dvojčiat v tomto regióne a zároveň zaujímavý portrét matky.

Film srbskej režisérky, Gordany Simonović Veljković : „PRÍLEŽITOSŤ  ROZPRÁVA  PRÍBEH“ / Occasion Tells the Story 2023/, je vzácnou obrazovou dokumentáciou  o nehmotnom kultúrnom dedičstve Srbska: „rozprávanie Pirota“. Forma umeleckého vyjadrenia v próze alebo poézii v dialekte Pirotu, stáročný zvyk a spoločenská prax, pomocou ktorej sa celé generácie naučili životné lekcie a našli oddych od ťažkého každodenného života na Starej Planine. Film bol ocenený osobitným uznaním  za prínos k nehmotnému kultúrnemu dedičstvu .

Cesta autorky bola realizovaná s podporou Literárneho fondu.