PARFÉM AKO HO MOŽNO NEPOZNÁTE

STAVBY, LOKÁCIE, INCEST

Ďalším krokom bolo pre Tykwera a Eichingera rozhodnutie, kde vybudovať viac než 100 kulís potrebných na zobrazenie celej zápletky. Škála týchto požiadaviek siahala od tých najšpinavších miest (parížsky trh roku 1750) až po tie najčarovnejšie miesta na svete (Grasse, slnečné a voňajúce mesto na juhu Francúzska).

Najprv sa uvažovalo o Chorvátsku pre jeho krajinnú scenériu a starodávne mestá. Tvorcovia, samozrejme, diskutovali aj o variante natáčať film na pôvodných miestach, ale moderný Paríž a Grasse sú už príliš vzdialené minulosti, aby tvorcom umožňovali rýchle zmeny lokácií. Zato v Španielsku našli úplné eldorádo. Množstvo ulíc a námestí Barcelony, Girony a Figueras nebolo síce celkom autentických, ale dali sa celkom dobre premeniť na „Louis-quinze“.

Pri scéne, v ktorej sa Grenouille objaví pred davom, čo sa prišiel pozrieť na jeho popravu, strávil štáb i herci celý víkend. Pueblo Español, populárne múzeum vo voľnej prírode, predstavovalo dokonalú lokáciu na túto neobyčajnú scénu, v ktorej sa o 750 komparzistov staralo 40 vizážistov a 35 kostymérov.

Je to okázalé finále filmu: tisícky ľudí plných nenávisti čakajú na Grenouillovu popravu, ale keď Grenouille konečne vystúpi z voza a objaví sa pred nimi, ich pocity sa vďaka Grenouillovmu parfumu zmenia najprv na prekvapené sympatie, ďalej na lásku, potom na obdiv a nakoniec na neviazanú oddanosť. Tato scéna sa končí v extatickej milostnej búrke, v ktorej sa všetci ľudia na námestí milujú, strhávajú zo seba odev a splynú v jednom obrovskom erotickom objatí.

„Táto úloha sa zdala nesplniteľná. Vývoj pocitov, ktoré sa tu mali presvedčivo ukázať, závisel od stovky neskúsených komparzistov. Tí by museli túto neuveriteľnú premenu vierohodne stvárniť vo svojich tvárach i pohyboch tiel. Takže otázka znela: ‚Ako to urobíme?‘“ hovorí Tom Tykwer. „Vždy som si túto scénu predstavoval ako určitý druh choreografie, niečo ako emocionálne tanečné vystúpenie – ale zároveň veľmi prirodzené.“ Potom Tykwerovi zišiel na um jeden z najznámejších európskych tanečných divadelných súborov La Fura dels Baus, ktorý sídli v Barcelone. Už dlhé roky je ich obdivovateľom, a tak im na mieste zavolal – a okamžite ho prijali s nadšením. Projektový manažér súboru Jürgen Müller a jeho asistent Lluis Fuster dali zo svojho ansámblu dokopy asi 50 „kľúčových hráčov“ a doplnili ich takmer stovkou talentov – mladých hercov a skúsených komparzistov. Tak vzniklo jadro tohto mohutného davu. Zvyšných 600 komparzistov nakoniec naaranžovali okolo tohto stredu a spoločne tak vytvorili scénu, v ktorej nielenže prejavovali silné emócie, ale aj si navzájom vyzliekali šaty a objímali jeden druhého. Ani nemusíme hovoriť o tom, aká to bola výzva, zúčastniť sa na tom, čo nasledovalo…

ŠPINA
 
Na konci leta 2005 sa Barri Gotic, historické centrum Barcelony, premenilo na to „najšpinavšie miesto v najšpinavšej metropole Európy 18. storočia“ – rybí trh v Paríži. Tristopäťdesiat členov štábu strávilo v Barcelone 29 dní „tvorbou“ ulíc a cestičiek Paríža, ako aj Pelissierovej parfumérie, kde sa Grenouille po prvý raz stretáva s vôňou uzavretou vo fľaši. Toto mesto sa stalo aj zástupcom Grassu vrátane Richisovej vily, katedrály a obrovského námestia, kde mal byť Grenouille popravený.

Stavbou týchto scén bolo poverených okolo 100 ľudí. Všetko moderné na barcelonskom gotickom námestí bolo zahalené masívnymi latexovými konštrukciami natiahnutými cez domy, aby zakryli nevhodné prvky ako elektrické káble alebo moderné rámy okien. Tento latex vyzeral veľmi staro a ošumelo (rovnako ako prostredie 18. storočia), ale bol prispôsobený existujúcim starým budovám Barcelony.

Ale všetky tieto mamutie snahy z hľadiska ľudskej sily a vybavenia neboli ničím v porovnaní s tým, čo chcel Tom Tykwer dosiahnuť. Založil skutočnú „špinavú jednotku“ zloženú zo 60 mladých pomocníkov, ktorí pomocou kýblov a hadíc rozmiestňovali po celom meste rôzne druhy odpadkov – a ktorí museli na konci dňa všetko opäť upratať tak, aby po nich nezostala ani najmenšia stopa.

Keď sa obzrieme späť, Tykwer mal pre svoju „špinavú prácu“ veľké sympatie: „Tie bláznivé dni, keď sme premenili krásne barcelonské námestie na špinavý, páchnuci parížsky rybí trh, boli nádherné.“ Aby sa mohlo začať natáčať, muselo sa po námestí rozmiestniť 2,5 tony rýb a 1 tona mäsa – zanechávali zápach, ktorý bolo cítiť na kilometre ďaleko. Produkcia tak zamorila celé ulice, ale mohla natáčať len od 8. hodiny ráno do poludnia. Komparzisti sa museli hlásiť na svoje roly u maskérov a kostymérov (parochne, skazené zuby a pod.) už o jednej hodine po polnoci, lebo tento proces zabral viac než šesť hodín.

NÁDHERNÉ SCENÉRIE ŠPANIELSKA

Okrem 29 dní v Barcelone strávil štáb aj 8 dní blízko Girony a 15 dní v Dalího meste Figueras. Obe lokácie sa nachádzajú v severozápadnom cípe Španielska neďaleko pyrenejskej hranice s Francúzskom. Niekoľko scén z hôr a lesov sa natáčalo v okolí Girony, ktorá poskytla okrem iného priestor na domov a štúdio madam Arnufi, kde sa Grenouille učí zložitému umeniu „enfleurage“, získavania vzácnych éterických olejov z kvetov. Malebný Castell de San Ferran vo Figueras poskytol scény napríklad pre Grimalovu neblahú garbiareň a parížske mestské brány. Jeho žalár poslúžil svojmu pôvodnému účelu pri scénach so zadržaným Grenouillom. Dokonca aj jaskyňa vo francúzskom Centrálnom masíve, v ktorej Grenouille zistí, že nemá žiadny osobný pach, bola vytvorená vo Figueras.

Tykwer s Eichingerom hneď od začiatku vedeli, že natáčať celý film v štúdiu nie je riešenie. „Vytvoriť v štúdiu okolo 100 scén by nám trvalo desaťkrát dlhšie ako teraz. Mali sme ich hodne: 65 exteriérov a nespočetné množstvo interiérov. To všetko by bolo príliš nákladné. Okrem toho som chcel na exteriéry využiť skutočné lokácie, aby som zachytil realitu, ktorú sme hľadali,“ sumarizuje Tykwer.