6.0

Filmová recenzia

Najnovší tvorivý počin Stevena Soderbergha (režíroval aj Traffic: aféry (bez)mocných) pripomína človeka, ktorý má pred sebou zrkadlo, v ruke skalpel a sám sebe robí pitvu...

Film sleduje dva dni v živote niekoľkých ľudí, ktorí majú spoločné to, že sa majú zúčastniť na oslave 40. narodenín producenta Gusa Deviosa. Okrem toho sú poprepájaní komplikovanou sieťou vzťahov a známostí, ktorá sa plynutím času postupne vynára na povrch. Dvaja z týchto ľudí sú herci, ktorí práve spolu hrajú v jednom filme a zábery z neho sa voľne prelínajú s ostatným dejom. Navyše onen natáčaný film je o hercovi a novinárke, ktorá s ním robí reportáž počas nakrúcania ešte ďalšieho filmu.

Ak vám uvedený opis vyznieva mätúco, nie je to nič v porovnaní so skutočnosťou. Pocit "prázdnoty pod nohami" sa objaví už asi po 5 minútach sledovania a do konca snímky sa len stupňuje. Okrem toho drzý, dokumentárne štylizovaný pohľad do životov postáv je tiež pomerne silná káva. Mnohí jedinci v sále, kde som tento film videl, nezvládli Soderberghove vysoké nároky na diváka a odchádzali uprostred premietania. Odliv sa začal zhruba po 10 minútach a pokračoval dosť dlho, niektorí trpitelia to vzdali po dobrých dvoch tretinách deja. Z počiatočných zhruba 30 až 40 divákov sa konca filmu dožilo 8 (!), pričom u šiestich z nich si nie som istý, či vôbec sledovali udalosti na plátne :-)

Je preto pochopiteľné, že som sa väčšinu času cítil akosi neadekvátne, pretože - priznávam bez mučenia - som sa celkom bavil. Balansovanie na hranici vkusu a veľmi často aj za ňou vyznievalo celý čas maximálne sebaisto. Znechutenie, ktoré zo snímky doslova sála, posobí úprimne a pripomína bod v hádke, ked jednému z účastníkov prasknú nervy a bezohľadne tomu druhému vykričí všetky krivdy, skutočné aj vymyslené. Zároveň však pod celým dejom cítiť silný spodný prúd sebairónie a nakoniec vôbec nie je jasné, či tvorcovia svoju kritiku myslia vážne, alebo len hovoria divákom "pozrite, takto si vy predstavujete Hollywood, vidíte, aké sú vaše predstavy smiešne?" Hlavne posledný záber pred titulkami túto možnosť dosť jasne evokuje.

Kým zámer tvorcov je dokonale nejasný, jeho prevedenie je jasne dokonalé. Zábery z hračkárskych digitálnych kamier mi začínajú liezť na nervy, no v tomto prípade sú vylepšené vynikajúcou prácou so svetlom a kompozíciou, ktorá dáva vyniknúť talentu hercov. Ten je obrovský. Okrem Julie Roberts predviedli vyslovené herecké koncerty Catherine Keener, David Hyde Pierce, Blaire Underwood a Nicky Katt. Dôkazom toho, že Steven Soderbergh si môže v Hollywoode naozaj vyberať, sú aj vedľajšie úlohy Davida Duchovneho a samozrejme Brada Pitta, ktorý hral sám seba. Vidieť také bizarné dielo s takým kvalitným obsadením sa naozaj nestáva často.

Čo dodať? Ľudia, ktorí z kina odchádzali, tam v prvom rade prišli na iný film. Tešili sa na Juliu Roberts a Brada Pitta a celkom pochopiteľne očakávali luxus ako zrozumiteľnú dejovú líniu, napínavú zápletku a jasnú pointu. Nič z toho nedostali. Hollywood, Hollywood je ťažký nátlakový intelektuálny chaos, o ktorom sa kritici budú ešte dlho hádať, či obsahuje niečo zmysluplné, alebo nie. Mňa osobne snímka oslovila, ale nedajte sa pomýliť - ešte aj Lynchove výtvory sú zvyčajne zrozumiteľnejšie. Neriskujte tento film, pokiaľ neviete v kine vyžiť z tiesnivej atmosféry a prvotriedneho herectva.

Full Frontal (USA, 2002, 101 min.)
Réžia: Steven Soderbergh. Scenár: Coleman Hough. Kamera: Steven Soderbergh. Hudba: Jacques Davidovici. Hrajú: Julia Roberts, Catherine Keener, David Hyde Pierce, Blaire Underwood, Nicky Katt, David Duchovny, Brad Pitt.