8.0

Filmová recenzia

Pri pozeraní tejto snímky sa zamotáte do pavučiny cudzej duše. Oná duša patrí Erike Kohutovej, profesorke klavíra, a jej pavučina je hustá, studená a jedovatá...

Slečna Kohutová je typická stará dievka, býva sama so svojou matkou a vyučuje mladé talenty v hre na klavír. Jej metódy nie sú práve príjemné, miestami sa dajú označiť ako psychický teror. No kým jej žiaci sú mu vystavení len pár hodín do týždňa, ona musí seba samu znášať neustále. Napriek všetkým vnútorným tlakom žije Erika v relatívnej rovnováhe, až kým nestretne energického mladíka menom Walter Klemmer, ktorý sa do nej okamžite zamiluje. Problém je v tom, že Walter je úplne normálny...

Pozerať Pianistku je veľmi intenzívny zážitok. Nedá sa jednoznačne povedať, či je to zážitok pozitívny alebo negatívny – hlavne to závisí od psychickej odolnosti konkrétneho pozerajúceho jedinca, plus ešte od toho, aký má vzťah k hudbe. Vážna hudba (konkrétne Schubert) hrá v tomto filme dosť dôležitú úlohu. Je to Erikina najneskrotnejšia vášeň a zároveň najťažšia kliatba. Dokonca všetky možné masochistické perverznosti, ktoré hlavná hrdinka stvára, priamo odrážajú jej márnu snahu dostať pod kontrolu každý tón so všetkými odtieňmi emócie v ňom obsiahnutej.

V úlohe profesorkinho živého protikladu vyzerá mladý Klemmer ako blázon, ktorý stojí na koľajniciach a túžobne hľadí na rútiaci sa vlak s rozovretými ramenami v očakávaní vášnivého objatia. Neskôr sa, pravda, ukáže, že sa Erikinej hre dokáže výborne prispôsobiť, ale to už je trochu o inom. Pokiaľ ide o kvalitu záveru, o tom asi veľa nenapíšem, pretože som ho ešte nepochopil. Možno keď film uvidím druhýkrát (a to určite uvidím), tak na to prídem...

Podobné psychologické nuansy by bolo nemožné dostať na plátno bez prvotriednych hereckých výkonov. Isabelle Huppert ako Erika hrá vo všetkých zmysloch slova herecký koncert, pričom jej vynikajúco sekunduje legenda Annie Girardot v úlohe prehnane starostlivej matky. Walter Benoita Magimela pôsobí tiež suverénne, najmä vzhľadom na to, akými zmenami jeho postava prechádza. Z vedľajších postáv sa blysla Anna Sigalevitch ako zdeptaná študentka.

Z hľadiska kamery a réžie je Pianistka zaujímavá tým, koľko priestoru tu dostávajú herci na svoje vyjadrenie. Dlhé zábery, polodetaily tvárí a každú chvíľu sa opakujúce zábery rúk hrajúcich na klavír vytvárajú spolu so striedaním hudby a ticha naozaj pôsobivú atmosféru.

Túto snímku by mali vidieť najmä študenti a študentky z konzervatórií a VŠMU, pretože jasne ukazuje, ako to dopadne, keď niekto berie hudbu príliš vážne :-) No zapáči sa všetkým fanúšikom kvalitnej, inteligentnej psychologickej drámy. A pokiaľ máte pocit, že ste s nervami na konci a opúšťa vás zdravý rozum, stačí si pozrieť Pianistku a hneď si poviete, aké je dobré byť normálny...

La pianiste (Francúzsko/Rakúsko, 2001, 129 min.)
Réžia: Michael Haneke. Scenár: Michael Haneke podľa románu Elfriede Jalinek. Kamera: Christian Berger. Hrajú: Isabelle Huppert, Benoit Magimel, Annie Girardot, Anna Sigalevitch, Susanne Lothar, Udo Samel.