PRISAHÁM, ŽE ZA TO NEMÔŽEM

„Ocenenie BAFTA získava Robert Aramayo!“ Výraz mladého herca pri slávnostnom vyhlasovaní cien hovoril za všetko. Očividne ho to zaskočilo. Každému bolo jasné, že s tým vôbec nerátal.

Mladý anglický herec, ktorého si diváci v ostatných rokoch spájajú najmä so seriálom Prstene moci, kde stvárňuje mladého Elronda, na tohtoročných cenách BAFTA prekvapivo „predbehol“ také herecké mená ako Ethan Hawke, Leonardo DiCaprio či Timothée Chalamet. Cenu za výkon v životopisnej dráme Prisahám, že za to nemôžem si však zaslúžil právom. Vo svojej ďakovnej reči špeciálne spomenul kolegu Ethana Hawkea, ktorému poďakoval za inšpiráciu. Hoci sa odovzdávanie cien Britskej filmovej a televíznej akadémie odohralo už vo februári, do slovenských kín vstúpila novinka začiatkom júna.

Robert Aramayo stvárňuje vo filme mladého muža s Tourettovým syndrómom. Ideo neurologicko-psychiatrické ochorenie, ktoré sa prejavuje nekontrolovanými pohybmi, výkrikmi či inými vokálnymi zvolaniami. V niektorých prípadoch sa môžu objavovať aj vulgarizmy alebo spoločensky nevhodné výroky, pričom vôbec nejde o zámerné správanie. Človek s týmto syndrómom ich jednoducho nedokáže vedome ovládať.

Tourettov syndróm je vrodené a celoživotné ochorenie. Prejavovať sa začína medzi štvrtým a siedmym rokom života, pričom intenzita príznakov býva najvýraznejšia počas obdobia puberty. Napriek tomu, že ide o pomerne známu diagnózu, verejnosť ju často vníma zjednodušene. Spája ju najmä s nekontrolovaným nadávaním. Realita je však oveľa komplexnejšia, čo sa filmu Prisahám, že za to nemôžem snaží podarilo citlivo priblížiť.

Filmový príbeh popisuje skutočný príbeh aktivistu Johna Davidsona. Avšak nie je to prvýkrát, čo sa dostal na obrazovku. Už v roku 1989 BBC odvysielala približne polhodinový dokument John's Not Mad, ktorý na život mladíka s Tourettovým syndrómom upozornil v čase, keď sa o tejto diagnóze vedelo ešte málo.

A práve tento dokument sa vryl do pamäti režisérovi a scenáristovi Kirkovi Jonesovi, ktorý sa rozhodol preniesť Davidsonov príbeh na filmové plátno. „Pamätám si, ako som v roku 1989 videl dokument John's Not Mad. Volal sa tak preto, lebo ľudia v jeho okolí, v škole ako aj polícia si mysleli, že je blázon. Hovorili, že skončí (John – pozn. autorky) buď v psychiatrickej liečebni alebo vo väzení. Pritom vôbec netušili, čo sa s ním deje. Bol to pätnásťročný chlapec, ktorý žil dovtedy úplne normálny život – športoval, mal priateľov a v škole sa mu darilo,“ spomína Jones.

Muža s Tourettovým syndrómom použil vo svojej dráme Štvorec (2017) aj režisér Ruben Őstund. Jeho prítomnosť však slúžila na vytváranie komických situácií. Őstundov film neposkytol dostatok priestoru na hlbšie vykreslenie tejto diagnózy.

Po rokoch prichádza dráma podľa skutočných udalostí. Film nás prenáša do roku 1983, do škótskeho mestečka Galashiels. Hlavným hrdinom je dvanásťročný John (výborný výkon Scotta Ellisa Watsona), ktorý miluje futbal a verí, že raz skončí ako profesionálny hráč. Jeho život sa však začne meniť, keď sa uňho objavia prvé prejavy Tourettovho syndrómu. Spočiatku sú to nenápadné tiky, ku ktorým sa postupne pridávajú nekontrolované slovné prejavy a výkriky. Keďže v tom čase bolo povedomie o tejto diagnóze minimálne, okolie si jeho správanie vysvetľuje ako vzdor až nevychovanosť. Nepochopenie prichádza nielen zo školy ale aj z rodinného prostredia. John sa namiesto podpory stretáva s fyzickými trestami a ešte prísnejšou výchovou. Za svoje prehrešky dostáva palicou po rukách.

Film následne preskočí dopredu. Dospelý John (Robert Aramayo) má už dvadsaťpäť rokov a stále žije so svojou matkou Heather (Shirley Henderson), ktorá sa ani po trinástich rokoch nedokáže úplne zmieriť so synovou diagnózou a na jeho tiky reaguje s nevôľou. Zásadnú úlohu v Johnovom živote paradoxne zohrá až matka jeho spolužiaka, povolaním sestrička z psychiatrického oddelenia, ktorá v tom období sama čelí vážnym zdravotným problémom. Práve pri stretnutí s ňou John po prvý raz nachádza porozumenie.

Robert Aramayo stvárňuje hlavnú postavu mimoriadne presvedčivo, najmä svoju mimikou, hlasovým prejavom a gestami. Má svoj vlastný a osobitý šarm. Citlivo balansuje komediálne výstupy s ťažkými komplikovanými situáciami. V niektorých momentoch je tak presvedčivý, že nejednému divákovi môže napadnúť, či samotný herec netrpí tiež predmetným syndrómom. Yorkshirský rodák si totiž pred začatím natáčania poctivo naštudoval komplexné podklady k tejto diagnóze, čo sa nakoniec jemu, filmu ale aj divákom vyplatilo. Svojím výkonom dostal minimalistickú produkciu na výslnie filmového sveta.

Výstižne zvolený je aj samotný názov filmu. V origináli nesie názov I Swear, ktorý v sebe ukrýva dvojznačný význam – môže znamenať „prisahám“, ale aj „nadávam“. Slovenský distribučný názov sa prikláňa skôr k významovej rovine prísahy (a zároveň evokuje aj ospravedlnenie). Film divákovi postupne približuje, ako človek s Tourettovým syndrómom prežíva každodenný život. V mnohých momentoch pôsobí takmer ako osvetová kampaň. Hoci je tempo rozprávania miestami pomalšie, záverečné minúty však filmu navracajú pôvodnú silu.

Prisahám, že za to nemôžem pripomína, že napriek pokroku, ktorý v oblasti prijímania odlišností nastáva, to stále nestačí. Neurodiverzite stále nerozumieme dostatočne. Spoločnosť má pred sebou ešte dlhú cestu. Aj keď snímka v niektorých momentoch pôsobí nadmieru didakticky, vzhľadom na pretrvávajúce nízke povedomie o Tourettovom syndróme to nepôsobí rušivo. Novinka v našich kinách je dôležitým krokom správnym smerom. Presvedčte sa sami! Z kina pravdepodobne odídete o niečo vnímavejší a empatickejší.

I Swear (UK, 2025, 120 min.)
Réžia: Kirk Jones. Scenár: Kirk Jones. Hrajú: Robert Aramayo, Shirley Henderson, Peter Mullan, Sanjeev Kohli, Steven Cree, Scott Ellis Watson