ČO NÁM ZOSTALO Z LÁSKY

Do bežnej kino distribúcie privialo autorský festivalový titul z Islandu, kde osoba Hlynura Pálmasona (Biely, biely deň) zastávala funkciu režiséra, scenáristu i kameramana a postavy detí si navyše zahrali jeho vlastní potomkovia. Komu je jeho novinka uvádzaná minulý rok v Cannes určená?

Ona je „precitlivená“ umelkyňa a on tak trochu „zbabelý“ chlap pracujúci na veľkej rybárskej lodi. Anna (Saga Garðarsdóttir) a Magnús (Sverrir Gudnason) majú spolu tri deti, no ako partneri šli od seba. V na pohľad nehostinnom a izolovanom prostredí skúšajú život v novom rodinnom režime a aj napriek odlúčeniu pôsobia ich spoločné chvíle harmonicky.

Scenár sa zameriava na úplne ľudské a rodinné banality (čas strávený so psíkom, spoločné jedenie, prechádzky po okolí, hádzanie si lopty do basketbalového koša, hubárčenie, chovanie sliepok), ale nebojí sa ani odvážnych a bizarných vsuviek. Tie prichádzajú absolútne nečakane, striedajú na chvíľku civilnosť a zamestnávajú divákovu myseľ. Režisér rodinnú rutinu tiež okoreňuje o procedurálne poňaté scény z procesu umeleckej tvorby hlavnej hrdinky.

Hlavné postavy toho veľa nenahovoria, čo korešponduje s celkovou hĺbavou náladou, podporenou relaxačnou hudbou a prostredím života na samote v obkolesení prírody. Najviac toho asi nahovorí postava z vonku – otravný pseudointelektuál a kurátor galérie, prichádzajúci si na ostrov pozrieť Annine diela, ktoré v sebe snúbia kombináciu použitia modernej technológie a pôsobenia prírody.

Predstavitelia odlúčených rodičov sú maximálne autentickí, a to aj keď sú vážni či veselí. Hrajú očami a tvárami. Skvelá chémia však predovšetkým panuje medzi detskými postavami: staršou sestrou a mladšími bratmi – dvojčatami. Cítiť tu efekt, že filmár obsadil svoje vlastné deti a nebál sa im vložiť do úst aj expresívnejšie výrazy či vzhľadom na vek šteklivejšie repliky.

Samostatnou kapitolou je všadeprítomná, veselá čiernobiela fenka menom Panda so svojimi zvedavými „kukadlami“, ktorá získala na festivale v Cannes cenu Palm Dog (udeľujúcu sa za najlepší psí herecký výkon).

Čo nám zostalo z lásky patrí medzi diela, ktorým svedčí festivalová atmosféra (pre koncentráciu divákov vyhľadávajúcich alebo akceptujúcich pomalosť, hĺbavosť a symbolizmus) alebo ticho a kľud klubového kina. Film tak predovšetkým ocení publikum nevyhľadávajúce doslovnosť, ale naopak obrazotvornosť a vizuálne metafory.

Aj napriek tomu, že príbeh má jednoduchú až priamočiaru premisu, Pálmason ju filmársky ozvláštňuje, čím si snímka ponecháva svoje čaro až do konca záverečných titulkov. Prekvapí funkčné použitie obrazového formátu 4:3 a príležitostný surrealizmus. Skokový strih, kedy sa nemení veľkosť záberu ani uhol kamery, zasa šikovne a neraz s vtipom zachytáva plynutie času na pobreží.

Na kúzle filmu popri hercoch, súlade s prírodou, absurdnom humore a bizarných vstupoch pridáva aj jeho nepredvídateľnosť. Niektoré subtílne motívy sa nenápadne opakujú až postupne narastú na sile, iné jemné symboly sa zasa ukážu len raz a beztak zotrvajú v pamäti.

Autorský počin Hlynura Pálmasona ocenia najviac festivaloví a kluboví diváci. Islandský tvorca umeleckými postupmi neopozerane zachytáva krásu i zložitosť partnerskej lásky, vzťahov a nálad v rodine na samote na priestore jedného roka. Jeho tok času pripomína okolité prírodné živly – vietor a more. Civilnosť ide ruka v ruke so štylizáciou, absurdnosť si rozumie s komikou, podivnosť s mágiou. Je to typ filmu, kde sa toho deje, aj keď sa na prvý pohľad pre niekoho nedeje takmer vôbec nič.

The Love That Remains / Ástin sem eftir er (Island / Dánsko / Švédsko / Francúzsko, 2025, 109 min.)
Réžia: Hlynur Pálmason. Scenár: Hlynur Pálmason. Kamera: Hlynur Pálmason. Hudba: Harry Hunt. Hrajú: Saga Garðarsdóttir, Sverrir Gudnason, Ída Mekkínuys Hlynsdóttir, Grímur Hlynsson, Þorgils Hlynsson a ďalší.