28 ROKOV POTOM: CHRÁM KOSTÍ

Éra rebootov, prequelov, sequelov, reštartov, remakeov a žmýkania silných značiek až do komatického kŕča býva pre divákov často únavná. Na druhej strane však sérii 28 dní potom aktuálna rehabilitácia v rukách veteránov Dannyho Boyla a Alexa Garlanda mimoriadne svedčí.

Už minulý rok tvorcovia nahradili „dni a týždne - rokmi“ a nepravdepodobným pokračovaním 28 rokov potom dokázali, že hororový zombie žáner môže fungovať aj bez zombíkov klasického „romerovského“ strihu – a to s poriadnou dávkou šialenstva, emócií a grotesky.

V druhom pokračovaní plánovanej trilógie s podtitulom Chrám kostí tentoraz na palubu prizvali režisérku Niu DaCostu. Tvorivá partička opäť hodila do žánrového vzorca odistený granát a zamerala sa na jednu z najzaujímavejších postáv celej série, ba dokonca žánru ako takého.

Stratený chlapec, šialený doktor a nekontrolovaná brutalita

Chrám kostí priamo nadväzuje na predchádzajúcu časť a sleduje ďalší osud detského protagonistu Spikea. Kým prvý film trilógie rozvíjal jeho vzťah s rodičmi, tentoraz je Spike proti svojej vôli vtiahnutý medzi skupinu obscénnych a brutálnych pseudosatanistov. Zatiaľ čo v predchádzajúcej kapitole Garland pracoval s pomerne citlivým a sofistikovaným motívom rodinných väzieb, pokračovanie tieto nuansy bez milosti splachuje do záchoda.

Spike sa ocitá medzi šialencami, ktorí sú síce extrémne brutálni, no zároveň fungujú ako akýsi ochranný val proti hordám šprintujúcich nakazených. Garland ako scenárista oboch filmov tak prechádza zo survival módu k vizualizácii absolútneho chaosu a šialenstva v nehostinnej postapokalyptickej dystópii. DaCosta na režisérskej stoličke spolu s Garlandom výrazne dupnú na plyn a v zobrazovaní brutality sa rozhodne nekrotia.

Chrám kostí však nie je len prvoplánovým festivalom explicitnej krutosti. Násilie tu slúži ako nástroj na destilovanie nepriamočiarej výpovede o svete po konci sveta.

Doktorov návrat

Veľkou pridanou hodnotou snímky je výraznejší priestor pre postavu doktora Kelsona v podaní Ralpha Fiennesa. Vzdelaný muž, ktorý sa fyzicky aj psychicky izoloval vo svojom apokalyptickom „projekte“ kostnice, dostáva v pokračovaní oveľa viac miesta — a ide o jedno z najväčších plusov filmu.

Dej sa tak rozvetvuje do dvoch línií, ktoré sa spočiatku len obchádzajú, no postupne sú gravitáciou réžie a scenára neodvratne priťahované k sebe, až napokon dôjde k osudovému pretnutiu.

Hoci je film na jednej strane prehliadkou obscénností a zvráteností, jeho emocionálnym jadrom sú práve Spikeov a Kelsonov svet. Kým chlapec bojuje o prežitie za každú cenu, doktor je so svetom – aj so sebou samým – zmierený. Jeho finálnou „kariérnou bodkou“ morového proroka je bizarný, no v jadre prekvapivo optimistický vzťah s alfa „zombíkom“ Samsonom.

Žiadny multiplexový comfort food

Nia DaCosta má za sebou síce profesný aj komerčný prešľap v podobe rozpačitej marvelovky The Marvels, no v Chráme kostí presvedčivo dokazuje, že filmárske remeslo a prácu s obrazom má pevne v rukách. Sympatické je, že sa nesnaží nasilu kopírovať Boyleovo „iphonové“ filmové zrno, ale vizuálne si ide do veľkej miery vlastnou cestou. Nebojí sa explicitných jatkárskych obrazov, no zároveň má cit pre pôsobivé celky a premyslené kompozície.

V spojení s Garlandovým scenárom ide o jasný „win-win“ efekt. Obe zložky sa navzájom dopĺňajú, neparazitujú na sebe a spoločne vytvárajú krásne odpudivé univerzum. Scenár opäť ponúka netradičný pohľad na tradičný zombie horor. Séria síce pracuje s estetikou hrozby živých mŕtvych, no de facto ide o zombie film bez zombíkov.

Radosť a vedomá hravosť, s akou tvorcovia deformujú žánrové škatuľky a prekopávajú vychodené naratívne chodníčky, vyčarí znalému divákovi pobavený úsmev. Zároveň však nemožno vylúčiť, že časť publika sa cez toto moderné a provokatívne poňatie látky len tak ľahko neprenesie.

Progresívny prístup sa prejavuje na viacerých frontoch, no skutočným korením snímky je až láskyplný vzťah k obscénnosti, temnému hedonizmu a bizarnosti. Fiennesov Kelson je filmovým zjavom – postavou, ktorých je v žánri ako šafranu. Inteligentný a vzdelaný muž je síce v jadre kladnou figúrou, no zároveň sa ocitol na absolútnom psychickom dne, kde ho nad vodou držia len podivné iniciatívy, experimenty, „prevýchova“ nakazených a monumentálny projekt kostného paláca.

Autorské trio Boyle / Garland / DaCosta doručilo do multiplexov nemainstreamový kolotoč zvrátenosti, ale aj prekvapivo hlbokých myšlienok. Tie sú síce zavalené tonami goreu a utopené v litroch krvi, no divák ochotný sa k nim vie prepracovať. Tento krvavý majsterštyk totiž klame telom a ponúka citlivú sondu o ľudskosti vo svete, z ktorého sa ľudskosť vytratila. A v neposlednom rade aj jednu z najvýraznejších filmových hudobných performancií posledných rokov.

28 Years Later: The Bone Temple (UK, 2026, 109 min.)
Réžia: Nia DaCosta. Scenár: Alex Garland. Hrajú: Jack O'Connell, Alfie Williams, Connor Newall, Erin Kellyman, Maura Bird, Ghazi Al Ruffai, Robert Rhodes, Emma Laird ...