DREAM TEAM

Všetci sme netrpezlivo očakávali aký projekt si vyberie Jonáš Karásek po parádnom úspechu Invalida (viac ako 200 tisíc divákov, osem cien Slnko v sieti). Ostal pri komediálnom žánri, zobral námet Jakuba Prachařa podľa skutočných udalostí ako istý španielsky tím ošálil paraolympijsky turnaj v basketbale v roku 2000 a vtisol mu svoj výborný režisérsky štýl.

Basketbalový tréner Marek nadväzuje na predkov – v ich famílii sa takmer 100 rokov venujú tomuto športu a on túži dostať tím do druhej ligy. Nevyjde to, a paralelne živí iný sen: mentálne postihnutý syn Šimon by chcel hrať basket za národný tím na paraolympiáde. Marek zobral aj grant, no nedarí sa mu poskladať schopný tím a nájsť vhodných hráčov. Zhodou okolností túto dilemu začuje jeho sused Dan, inak neúspešný divadelný režisér a vnukne mu ideu: hráčov splaší, i keď zdravých, no naučí ich hrať mentálne postihnutie. Tak sa vydajú na lov rozmanitých „týpkov“, celý tím zložia, absolvujú aj testovací zápas a šanca na Rio sa skutočne začína napĺňať. A možno tam nebudú za úplných outsiderov...

Námet filmu je pomerne zrejmý, a preto mu aj pomáha deľba na menšie epizódy. Vďaka nim máte lepší prehľad a medzititulky skrývajú buď prísľub najbližšej desaťminútovky alebo malú pointu. A nadbehnú dynamickému režisérskemu štýlu – Karásek si pekne tvorí sekvencie a z tých ťaží čo najviac v kontexte témy. Napríklad ak ide o nábor, vysvetlenie grantu alebo iné aspekty. Zároveň má film pri 127 minútach istú výzvu baviť vás nonstop – a jasne vymedzené pasáže sú takto vítaným obohatením i poháňačom.

Obsahová náplň azda nie je taká prekvapivá – Marek si hľadá, skladá a ladí tím, dajú si cvičné zápasy, skúsia sa zladiť a popritom treba neustále kryť podvod. V druhej polovici sa dostanú na paraolympiádu a začnú hrať zápasy naostro. Ale opäť sa riešia dilemy, ako ďaleko sa dá zájsť. V tomto smere schováva scenár dva momenty prekvapenia, ktoré azda nečakáte – alebo nie v danej chvíli. Je to vtipné, uveriteľné a prekladané radosťou zo života i emotívnymi scénami. Vyhŕkne vám slza pri pohľade na makajúceho otca Mareka alebo syna očareného maďarskou gymnastkou pri jej sólo čísle v parku? Uvidíme.

Lenže film skrýva aj hlbšiu líniu a koketuje naplno s myšlienkami podvodov, korupcie alebo si všimnite vykreslenie a rivalitu Čechov so Slovákmi. V tomto smere je zrejmé, že Česi majú navrch (aj celkový casting tomu nahráva), Bekim za slovenskú stranu nie je úplne pozitívna postava a s Krobotom si dajú ešte aj parádne preteky na vozíčkoch. A čo samotné československé manželstvo protagonistov? Ešte aj tam sa dá zarobiť na slovné prekáračky, keď sa nacapaný Martin Hoffman snaží hovoriť po slovensky.

Karásek sa pekne hrá s tempom. Zatiahne brzdu, ak treba, viď milé scény s gymnastkou a spomalené zábery. Alebo parádne zrýchli, keď sa pýta rýchla montáž, duc-duc atmosféra v klube alebo si zatrsať na brazílske rytmy na ulici. Jonáš vytasí aj osvedčené flashbacky, kde nájdeme 10- či 30-sekundové scénky (najviac som sa rehotal na zoznámení Marek s Janou). Vycibrený štýl točenia reklám sa nezaprie.

Komédiu tohto rangu musia štandardne podporiť postavy a situácie. V oboch prípadoch má film šťastie. Martin Hoffman ako mulica ťahá svoju rolu trénera, zabára sa do šlamastiky a zároveň hrá odovzdaného otca, ktorý síce o jedného syna prichádza (maká pre Číňanov a ešte si nabrnkol „zebru“ = rozhodkyňu), ale pri druhom už chce uspieť. Otcovská láska k Šimonovi ho ženie k maximálnemu vypätiu, zúfalým riešeniam, ale pritom je stále uveriteľný a držíte mu palce. Výborne mu sekunduje aj Petra Polnišová ako jeho manželka – podáva skôr tlmený výkon, ale vie si vydupať pozornosť.

Ambivalentný je Jakub Prachař, ktorý občas svoje neurózy mierne preháňa, ale ak máte radi jeho štýl humoru (osobne áno), zabavíte sa – ale zároveň môže časti divákov prekážať. Nikto však nebude azda namietať proti parádnemu castingu zloženého tímu, kde je nádejný divadelný herec, bývalý väzeň, často nahúlený chalan a iné postavy. Sú to „esá“, ktoré sa starajú o drobné vtipy a scenár ich má desiatky, aj tie situačné a neraz aj verbálne, keď len dobre zaintonovaný mentálny pozdrav „dobrú noc“.

Film má množstvo vedľajších postavičiek, viď. španielsky tréner basketu či maďarský kouč prísny na svoju dcéru. To ako ich vie použiť, je pekná ukážka humoru – viď. výstup na kopec so sochou Ježiša. Milých či vtipných situácií je tu plno – možno chýbajú legendy typu čmajznutý dekel či návšteva osady v Invalidovi, ale neradno len porovnávať. A fakt je, že ženské postavy tu majú menší priestor, ale to pri mužskom tíme akosi čakáte a nie je to zásadné mínus.

Ale veľké plus je, ako je film nakrútený – že mu pomáha kamera Martina Žiarana so skvostnými náletmi na Rio či jednotlivé zápasy. Alebo ako sa Jirka Burian „vyřádil“ so soundtrackom. Po formálnej stránke vás nič nevyrušuje, toto je profesionálne, natočený a zostrihaný film.

Možno nejde úplne na prvú signálnu ako Jedeme na teambuilding pred dvomi rokmi. Nepomáha si ani retro atmosférou ako Invalid s 90. rokmi. No svoj námet uchopil najlepšie ako mohol a funguje to. Ako to pri komédiách býva, najviac si ich užijete v kinosále, keď sa budete rehotať s plnými radmi za vami.

Dream Team (SR/ ČR, 2025, 127 min.)
Réžia: Jonáš Karásek. Scenár: Petr Kolečko. Hrajú: Martin Hofmann Jakub Prachař Petra Poľnicová Martin Polišenský Sara Sandeva Radek Lajfr Robin Ferro Miroslav Krobot Bekim Aziri