AALTO: ARCHITEKTÚRA EMÓCIÍ

Dokumentárny film o fínskom architektovi Alvarovi Aaltovi vyžaduje plné sústredenie. Režisérka (a bývalá umelecká riaditeľka helsinského festivalu DocPoint) Virpi Suutari vo svojej snímke Aalto: Architektúra emócií pedantne sleduje kariéru slávneho Fína. Pre nezasväteného diváka sa otvára samostatne pulzujúci svet precízneho tvarovania stavieb tak, aby emocionálne a organicky ladili s okolím.

Postavu architekta režisérka uchopuje nielen po profesijnej stránke. Pravidelne sa v životopisnom príbehu objavuje Aaltov súkromný život hlavne s prvou manželkou Ainou. Prostredníctvom písomnej korešpondencie dostávame obraz o nezvyčajnom súzvuku dvoch architektov, ktorých pojí vzájomná úcta, pracovná vášeň i ojedinelá tolerancia sexuálnej slobody.

Na zasvätenie do Aaltovho vizionárstva a následnej aplikácie do pracnej a detailnej realizácie stavieb dostávame hutné vstupné informácie o jeho zmýšľaní, vnímaní priestoru a obohacovaní krajiny jej vizuálnou kompletizáciou. V prvej polovici minulého storočia sa rodil funkcionalizmus a Aaltovým úsilím bolo jeho ozvláštnenie organickým prepojením tvaru okolia a rozložením svojej stavby ako nerušivého elementu doň zapasovaného. Väčšinou asymetrické diela zamerané na funkčnosť jednotlivých častí budov v sebe ukrývajú aj autorovu záľubu v navrhovaní interiéru a jeho prvkov. Nemenej výpovedným je aj historické pozadie, vplyv antiky a kľučkovanie medzi zakázkami kvôli povojnovej situácii.

Dokument nás sprevádza Aaltovými ikonickými stavbami predovšetkým vo Fínsku, ale aj Francúzsku, Rusku, Nemecku či USA. Začleňovanie kľúčových informácií o rozširovaní poľa pôsobnosti vďaka správnym kontaktom a jedinečnému talentu sa prudko strieda s potrebou prepnúť do emotívnejšej roviny pri expozícii diel a výrobkov. Nevtieravé vychytávky architektonického štýlu dolaďujú celkový dojem symbiózy funkcie a umenia.

Romantická línia s Aino a rodinným životom rušivo zavádza diváka do ďalšej roviny evidovať architekta ako rodinného príslušníka. Ide o letmé informácie, ktoré prevalcujú kariérne úspechy či pracné nákresy, takže Aino stále berieme viac ako plnohodnotného člena pracovného tandemu než ako oddanú manželku.

Film diváka dosťnáročne informuje o Aaltovej osobnosti a jeho procese tvorby. Režisérka bohatým archívom fotografií simultánne dávkovaným so zvukovým záznamom množstva výpovedí jeho kolegov a priateľov neraz tlačí percipienta do pozície študenta. Jazykovo prechádza fínštinou, ruštinou, nemčinou a angličtinou, navyše potrebujeme stíhať hltať stopu s titulkami. Mimoto musíme absorbovať spomínané emocionálne rozpoloženie.

V prehliadkových záberoch jednotlivých diel sa doslova „učíme“, akým spôsobom autor vizuálne navodzuje súzvuk s prírodou, prečo ohnúť drevo interiérového nábytku práve pod takým a takým uhlom, či ako viesť pôdorysové línie stavbového skeletu. V tomto bode nám napomáha Aaltova fotogaléria oddychových momentov. Ľahšie vnímame tvorivú a náladovú prepojenosť pracovného procesu. Zaujímavo sú prezentované interiéry z rôznych uhlov pohľadu, dokomponované rečou tela postáv v nich pobývajúcich.

Suutari má dokumentovú kompozíciu v malíčku a nemilosrdne ju predvádza spolu so strihom Jussi Rautaniemia. Obrazová a zvuková stránka sa vzájomne maximálne dopĺňajú. Hoci opakované či súčasne až trojnásobné užitie portrétnych fotografií vyznieva nadbytočne. Na druhej strane, opätovné vizuálne pripomínanie diel pôsobí podmanivo.

V závere filmu už vieme vymenovať základné poznávacie znaky Aaltovej tvorby, zdôvodniť tvary reliéfu, dosadiť si ako inšpiráciu lesné vibrácie a pomalé vpíjanie sa objektu do okolitej krajiny. Pre znalca architektúry ľahko rozkľúčovateľné dielo, pre laika zaujímavá skúsenosť naučiť sa vnímať tvary obydlí ako partnera v interakcii s náladou prostredia.

Aalto (Fínsko, 2020, 102 min.)
Réžia: Virpi Suutari. Scenár: Virpi Suutari, Jussi Rautaniemi. Kamera: Heikki Färm, Jani Kumpulainen. Strih: Jussi Rautaniemi