SAINT MAUD

Hovorí vám niečo meno Rose Glass? Ak aj nie, odporúčam si ho zapamätať. Je dosť pravdepodobné, že táto 31-ročná ambiciózna žena napácha vo svete nezávislého filmu ešte veľké veci. Jej nášľap do sveta kinematografie s celovečerným debutom Saint Maud možno hodnotiť ako skutočne pôsobivý a vydarený. Britská režisérka a scenáristka sa navyše odvážne skúša presadiť rovno na žánrovom poli, ktorému zväčša kraľujú muži.

Tu však rovno zastanem, pretože vhodenie britskej snímky do kolonky horor nie je tak úplne presné. Ak si spomínate na výborný Midsommar Ariho Astera, podobnú vlnu siahodlhých internetových diskusií spätých so správnou žánrovou klasifikáciou, môžeme očakávať aj tentokrát. Rovnako aj v prípade Saint Maud máme skôr dočinenia so psychologickou drámou s hororovými prvkami. Pre mňa iba potešujúca kombinácia, no milovníkov kýbľov krvi a lakačkových scén čaká skôr otupná jazda plná sklamaní.

Bývalá zdravotná sestra pôsobiaca v nemocnici, silne veriaca Maud (Morfydd Clark), sa v súčasnosti venuje paliatívnemu ošetrovateľstvu. Stará sa o ľudí trpiacich nevyliečiteľným ochorením a za týmto účelom prichádza aj do priestranného domu bývalej choreografky a tanečnice Amandy (Jennifer Ehle). Hoci je jej pacientka miestami zatrpknutá, pomerne rýchlo si k sebe nachádzajú spoločnú cestu.

Navzdory svojej chorobe vedie Amanda pomerne bohémsky život. Svoje patričné miesto v ňom majú aj cigarety, alkohol a sexuálne radovánky s atraktívnou Carol (Lily Frazer). Aj napriek tomu so záujmom, no s miernym úsmevom na tvári, pozoruje náboženské praktiky svojej ošetrovateľky a jej všadeprítomné preciťovanie prítomnosti Boha. Čakanie na smrť ju ubíja a prakticky zo samej nudy pristúpi na Maudinu hru, keď jej v istom momente potvrdzuje, že v izbe cíti energiu Všemohúceho. Navyše netuší, aký impulz sa zrodí v hlavičke mladej dievčiny potom, čo ju označí za svojho malého záchrancu.

Maud svojou aktuálnou profesiou síce nepohŕda, no zároveň cíti, že bola predurčená na oveľa väčšie a vznesenejšie plány. A tú správnu príležitosť vidí v spasení Amandinej zhýralej duše. V momentoch, v ktorých prichádza do kontaktu so svojim pánom, je Morfydd Clark doslova fascinujúca. Zabudnite na tradičný každodenný Otčenáš a nedeľné omše. V tomto prípade ide o nadštandardný fyzický vzťah veriacej s Bohom, z ktorého miestami skutočne až mrazí.

Ich stretnutia sú nesmierne intenzívne, svojho pána necháva preniknúť do každej jednej bunky, až je ním celá naplnená. Divák len ohromujúco sleduje jej pohlcujúcu a bezhraničnú oddanosť, pri ktorej stoicky prijíma všetky jeho rozkazy. Počas plavby na vlnách lásky zažíva euforické až orgazmické stavy. Zvíja sa v kŕčoch, zatína päste a vyvracia zrak. V jednej scéne dokonca započujeme aj hlas samotného Boha, ktorý sa svojej zverenkyni prihovára po walesky. Tento hlas patrí rovnako Morfydd Clark (Maud) a docielil sa úpravou výšky jej vlastného hlasu.

Naša svätica sa snaží vyvážiť všadeprítomnú skazenosť a ľudský úpadok vlastnou cestou pokánia. Anglické prímorské mestečko a promenáda plná blikotajúcich podnikov lákajúcich k zábave, okolo ktorých Maud každodenne, no iba bez záujmu prechádza, krásne kontrastuje s častým prítmím a prevažujúcimi teplými tónmi veľkoplošného Amandinho domu.  Nepríjemnú až temnú atmosféru niektorých scén výborne podčiarkuje hudobná stránka, ktorú má pod palcom Adam Janota Bzowski.

Rose Glass v rozhovore pre BBC prirovnala Maudin vzťah k Bohu, ku vzťahu ľudí k sociálnym médiám. K potrebe byť niekým smerovaný a vedený. Prirovnanie sa môže zdať sprvu prekvapivé, no rovnako ako sa nechávajú slabší jedinci pohltiť vplyvom sociálnych sietí a bezhlavo nasledujú svoje idoly, tak aj v prípade Saint Maud náboženský fanatizmus kriví obraz o realite a slepá viera doháňa jednu zblúdilú ovečku k fatálnym činom.

Na druhej strane, celý dej funguje na línii nejednoznačnosti a tak úplne nevyvracia, či intímne momenty s Bohom Maud skutočne nezažíva. Rovnako ako zostáva neodhalená aj jej samotná minulosť. Je iba skromne načrtnuté, že sa k viere a zbožnému životu obrátila až vplyvom určitých udalostí. Či je to, čo vidí a počuje, iba čistá paranoja a výplod fantázie duševne narušeného človeka, necháva režisérka na individuálne posúdenie diváka.

V Saint Maud dominujú ženské predstaviteľky, no filmu to ani náhodou neuberá na kvalite. Waleská herečka Clark sa narodila vo Švédsku a v siedmich rokoch jej diagnostikovali ADHD. Doposiaľ hrala skôr v priemerných filmoch (Love & Friendship, Pride and Prejudice and Zombies) a aj napriek tomu, že v roli Maud exceluje, do širšieho povedomia divákov ju uvedie snáď až rola Galadriel v pripravovanom seriáli The Lord of the Rings pre Amazon Prime Video.

V úlohe skazenej Amandy jej výborne konkuruje Jennifer Ehle, ktorá má naopak s herectvom už dlhodobé skúsenosti. Ako 25-ročná si zahrala po boku Colina Firtha v úspešnom TV-seriáli Pýcha a predsudok (1995). Odvtedy si prešla mnohými ďalšími rolami, z tých čerstvejších odporúčam osobitú festivalovku, taktiež s religióznym rázom - The Miseducation of Cameron Post.

Lákadlom na túto hororovú drámu bude pre mnohých aj fakt, že za ňou stojí nezávislé filmové štúdio A24, ktoré nám prinieslo už desiatky skutočných lahôdok. Medzi nimi sa nájdu aj veľmi úspešné, divákmi a kritikmi vrúcne prijaté horory ako The VVitch, Hereditary či spomínaný Midsommar.

Pomalému tempu snímky pomáha vhodne zvolená minutáž, ktorú uzatvára spaľujúci záver. No aj napriek zožatému úspechu na rôznych festivaloch je snímka Saint Maud svojou témou a prevedením predurčená pre pomerne úzky okruh divákov.

Saint Maud (UK, 2019, 84 min.)
Réžia: Rose Glass. Scenár: Rose Glass. Hrajú: Morfydd Clark, Jennifer Ehle, Lily Knigh, Lily Frazer, Turlough Convery, Rosie Sansom, Marcus Hutton, Carl Prekopp, Noa Bodner, Takatsuna Mukai, Jel Djelal, Joanna Richardson