6.0

Filmová recenzia

Príbeh a mediálna prezentácia islandskej novinky O koňoch a ľuďoch síce naznačuje hlboký epos dovnútra ľudskej duše a jej zvieracích pudov, opak je však pravdou. Dianie na plátne tvorí niekoľko nepríliš prepojených epizód, ktorých tému je celkom náročné odhadnúť. Ocitáme sa vo vnútri dedinskej komunity, kde sa všetci navzájom poznajú, navzájom sledujú a vytvárajú si medzi sebou, svojimi pozemkami a zvieratami viac-či-menej preniknuteľné hranice.

V ich vzájomnom zápasení a životných zlomoch ich neustále sprevádzajú kone. To, ako účinne sa epizodický spôsob rozprávania dá využiť, dokazujú príklady filmov ako Babel, či 21 gramov. V nich síce podobne sledujeme niekoľko rozdielnych osudov, tie však v závere tvoria kompaktný celok záverečnou myšlienkou. Film O koňoch a ľuďoch neponúka takéto uspokojenie – pôsobí, ako prechádzka po fotografickej galérii s obrazmi ľudí žijúcich na islandskom vidieku.

Nemožno povedať, že by jeho hrdinovia boli sympatickí a scenár sa veľmi nepokúša priblížiť nám ich vnútorné prežívanie. Ak sa divák pokúsi v príbehu hľadať onú silnú metaforu, či pointu, tým skôr ho začne film nudiť. Slovenský a anglický preklad názvu sa kreatívne snažia odkázať na známu literárnu klasiku Johna Steinbecka (O myšiach a ľuďoch), s ktorou však snímka nemá nič spoločné. A ani presnejší preklad (Hross í oss) – Kone v nás - podľa mňa dostatočne nevystihuje finálne dielo - preto by som ho na mieste tvorcov premenoval jednoducho na: Kone a ľudia.

Prísľub humoru vo filme naznačuje plagát s jazdcom na kobyle zozadu oplodňovanej žrebcom a tento moment skutočne pobaví v úvodných minútach deja. Komédiu však debutujúci režisér Benedict Erlingsson jednoznačne nenatočil. Redaktorka portálu Indiewire sa ho v rozhovore spýtala, či vo filme vôbec humor nájdeme a tá otázka je viac, než na mieste – lebo si nemôžete byť istý. Niektorá scéna so zábavným úvodom totiž môže prerásť v mimoriadne temný a krutý moment, ktorý vás skôr nechá v hanbe, ak ste sa predtým usmievali.

Režisér na otázku odpovedal, že túžil pobaviť hlavne sám seba, čo sa mu zrejme podarilo – pretože jeho film je, ak niečím konkrétnym, tak synonymom nejednoznačnosti. Napriek kritike mu však nemožno odoprieť kvality, vďaka ktorým bol nominovaný Islandom na svojho kandidáta na cenu cudzojazyčného Oscara. Rozhodne prekvapí práca so zvieracími hrdinami, museli byť totiž výnimočne vytrénovaní – Erlingsson má s nimi dostatok skúseností, veď vo filme reflektuje svoju niekdajšiu brigádu na konskej farme v severnom Írsku.

Slová boli nahradené pohľadmi: „Oči sa môžu stať zrkadlom. Občas vtedy, keď sa pozeráme do očí zvieraťa, vidíme až do jeho duše,“ povedal režisér v spomenutom rozhovore. Mnohí budú po drsných scénach určite čakať aj na oznámenie pred záverečnými titulkami: Žiadne zviera nebolo počas nakrúcania zranené.

Bizarnosť príbehu vyvažuje aj prostredie a atmosféra. Nádherná práca s kamerou a magická hudba nás presunie mimo kinosálu, do mrazivých pahorkatín, kde sa za kopcami zbiera ľad so snehom. Poetickosť Islandu využilo mnoho nielen hollywoodskych hitov ako Tajný život Waltera Mittyho, alebo Prometeus – no jedine domáci dokáže vyjadriť jeho čistú realitu bez rozprávkových skreslení.

O koňoch a ľuďoch je tak zvláštnym bedekrom, ktorý nám nechce vnútiť letenku do rúk iba prísľubom bozkov pri západe slnka – ale aj prežívaním samoty, letargie bez spoločnosti a čakaním na lásku, ktorá nemusí prísť – a jej náhradou je potom tvrdosť proti náročným životným podmienkam.

Hross í oss (Island/Nemecko, 2013, 81 min.)
Réžia: Benedikt Erlingsson. Scenár: Benedikt Erlingsson. Hrajú: Ingvar Eggert Sigurðsson, Charlotte Bøving, Maria Ellingsen

autor Marek Hudec 26.9.2014

Kinema

6.0

Metascore

Diváci

Ohodnotiť