9.0

Filmová recenzia

Hugh Jackman a Jake Gyllenhall v hutnom trileri o únose detí a maximálnej depresii na predmestí.

Doverovci a Birchovci sú dve typické rodiny z predmestia. Žijú tu, vychovávajú svoje ratolesti, trávia spolu Deň vďakyvzdania. No práve vtedy dôjde k nepríjemnej udalosti – dve dcérky sa išli hrať von, no zmiznú nevedno kam. Jedinou stopou je karavan, ktorý parkoval pred domom a dievčatá sa vedľa neho hrali. No detektív Loki túto stopu veľmi rýchlo zmetie – vodič karavanu (retardovaný Alex) je síce zadržaný, no pomerne rýchlo prepustený. Pátranie síce pokračuje, no bezradný otec Dover zoberie spravodlivosť do vlastných rúk poháňaným hnevom. Zamotané vyšetrovanie pokračuje – Dover i Loki objavujú nové stopy a prípad naberá nové kontúry...

Ukážka tohto filmu prezrádza solídny kus zápletky, no určite po nej nelámte palicu s tým, že presne viete, čo sa stane. Scenár zaplnil 146 minút mimoriadne hutným dejom, ktorý musíte neustále sledovať, pretože každá vedľajšia stopa, či všímanie si drobných scén môže veľmi pomôcť. Pozadie postáv, alebo ich neustále utiekanie sa k Bohu, dlhočizné dialógy sú kombinované s vypätými momentmi. Paralelne sa odohrávajú dve línie: vyšetrovacia a psychologická. Investigatívnu chcete sledovať kvôli novým udičkám a možnostiam rozuzlenia celého príbehu. Psychologická sa tlačí do mysle hlavného „hrdinu“.

Otec Dover je postava vybičovaná na maximum. Akoby Jackman ostal naštvaný a vypätý z prvej časti Bedárov a tento mód postupne prenáša do zúfalstva otca stratenej dcéry. Scenár ho nešetrí ani na minútu a tlačí ho do ťažkých chvíľ, ktoré sám Jackman svojím osobným konaním ešte vyostruje. Jeho postava je sugestívne vykreslená, bije vám do očí spočiatku neuveriteľné kroky, v zápale boja o život svojej dcéry sa vydáva ďaleko. Hoci práve tá otázka rezonuje až do neskorých momentov: Ako ďaleko ste ochotní zájsť pri boji o svoju rodinu? Sú tu silné emócie, je tu bolesť v priamom prenose a mizéria.

Toto je film, ktorý je podobne temný ako kedysi Sedem a často zamotaný ako Zodiac. Nie sú tu svetlé minúty a neoplatí sa vypnúť ani na minútu. Čoraz väčšia depresia, beznádej a tragédia na obzore. Toto je film, ktorý budú rodičia detí nenávidieť, len máloktorý sa podujme zvládnuť dva a pol hodiny v tme kinosály s takou premisou. Čo študuje Zmiznutie v prvom rade? Sú to hranice ľudskej nátury? Ak áno, sú všetci zúčastnení postavení do takej roviny, že ich správanie sa už mení na morálne odlišné? Divák môže odísť z filmu úplne zdevastovaný, podobne ako sledované postavy.

Denis Villeneuve nás nešetrí ani na minútu. Prikladá nové stopy, tlačí hrdinu do kúta a neustále melie čosi o viere, Bohu a našich skutkoch. No celok mu ani na chvíľu neskĺzne do klišé, nedá mu priestor, lebo už je zase ďalej a má pre nás ďalší fakt či niečo na vlastnú analýzu. Paradoxne má niektoré prvky iba načrtnuté a nechce ich vysvetľovať, čo vo finále ešte maximalizuje filmový efekt a kvalitu scenára.

Popri obsahuje nás unáša aj forma. Roger Deakins sníma jesenné predmestie mimoriadne intenzívne – sychravé exteriéry mixuje s temnými interiérmi. Prevládajúca tma, pomalé zábery a do toho skôr séria ruchov ako poriadny soundtrack prispieva dychberúcemu výsledku.

Napokon sú tu herecké výkony. Hugh Jackman odovzdáva jeden z najlepších výkonov svojej kariéry, niektoré vypäté dialógy si priamo pýtajú nominácie (ak si tú za Bedárov vyspieval, túto by si vyplakal a vytrieskal z agónie). Jake Gyllenhall nemieša iba úlohy z dvoch filmov roka 2007 (Unesený+Zodiac) – najprv je iba snaživý detektív, no až do konca si necháva parádnu jazdu. Trojica žien (Bello, Davis, Leo) im zdatne sekunduje a Paul Dano (Čierna krv) sa narodil pre úlohy čudákov, tak si tú úspešne strihol ďalšiu.

Na niekoho to bude azda veľa. Nahustený dej, temné motívy, vydrancované momenty. No je to triler, ktorý berie dych a poctivo pracuje s dejom, postavami i formou. Nezmeškajte ho!

Prisoners (USA, 2013, 153 min.)
Réžia: Denis Villeneuve