TROU DE FER ŽELEZNÁ DIERA

Dosiaľ desať ocenení na medzinárodných filmových festivaloch doma i v zahraničí získal nový dokumentárny dobrodružný film režiséra, scenáristu, kameramana a odvážneho cestovateľa Pavla Barabáša Trou de Fer  (Železná diera, Slovenská republika 2011), ktorý napokon dorazil aj do domácich kín. Podstatnejšia ako úctyhodná zbierka cien je však Barabášova schopnosť neustrnúť na dosiahnutých pozíciách, ale prekvapiť novým spôsobom filmového rozprávania.

Ani nie hodinový film zachytáva prípravu a najmä priebeh expedície na ostrove Réunion v Indickom oceáne. Cieľom piatich členov športového tímu (škoda, že ich autor aspoň stručne nepredstavil, iba uviedol ich mená) bolo zdolať najťažší kaňon na svete, ktorý odborníci volajú Mount Everestom medzi kaňonmi. Ide vlastne o prepadnutú sopku, nachádzajúcu sa vo východnej časti ostrova, známej mimoriadnou zrážkovou činnosťou (ročne tam naprší viac ako desať metrov). Dostať sa do jej útrob vyžaduje vynikajúcu kondíciu, bohaté skúsenosti, spoľahlivú prípravu a dokonalú súhru všetkých členov tímu, no ani pri splnení všetkých podmienok nie je úspech zaručený, o čom sa už presvedčili mnohé výpravy, ktoré si namiesto víťazstva pripísali na konto tragickú smrť kamarátov. Tá sa nevyhla ani výprave v roku 2009, a tak opakovaný pokus bol aj snahou o poctu kamarátovi Jirkovi, ktorého navždy pochoval jeden z tamojších vodopádov. Nečudo, že medzi pôvodnými obyvateľmi je kaňon známy pod  prezývkou Pekelná diera.

Po trojročnej príprave,  následnom nácviku a zosúlaďovaní piatich odvážnych športovcov v trinástich ľahších kaňonoch ostrova nastal deň D, kedy sa obloha nad Trou de Fer na pár dní vyjasnila. Členovia výpravy sa vybrali za svojím snom – do neistoty. Nevedeli, čo spôsobil v kaňone predošlý monzún, okrem ručných nákresov (postupne rozmočených) nemali žiadne spoľahlivé mapy, o moderných navigačných prístrojoch nevraviac – tie by v tomto prostredí nefungovali. Každý člen tímu mal presne danú úlohu, ktorú musel v záujme celku i svojom vlastnom splniť bez ohľadu na nepredvídané prekážky. Pavol Barabáš mal okrem ťažkej batožiny aj tri kamery: jednu zavesenú na sedačke, dve vodotesné helmové (štvrtú používal najmä na nakrúcanie panoramatických záberov). Predovšetkým zásluhou helmových kamier sa mu podarilo autenticky a chronologicky zachytiť priebeh komplikovaného zlaňovania do útrob niekdajšej sopky, prechod úzkym zavodneným koridorom a dramatický návrat späť, do civilizovanej krajiny. Ba čo viac, vďaka tomuto postupu sa mu podarilo vtiahnuť diváka priamo do akcie, sprostredkovať mu vlastné pocity strachu, napätia, únavy, očakávania i úľavy.

Divák sleduje dianie na plátne a pritom sa mu zdá, že to on visí na vyšúchanom lane, že to naňho sa lejú nekonečné prúdy vody, že to on sa chveje zimou v mokrom neopréne, že to jeho ruky drásajú ostré konáre bujnej vegetácie, na ktorú je aj mačeta krátka... Autentické priblíženie dramatických zážitkov je najväčšou prednosťou nového Barabášovho filmu a najspoľahlivejšou zárukou diváckej pozornosti. (Dôkazom, že v závislosti od témy sa mení aj spôsob narácie, je ďalší vydarený Barabášov  tohtoročný film Pygmejovia – deti džungle, v ktorom ako rozprávač o živote a zvykoch najmenších ľudí na Zemi vystupuje fotograf Ivan Bulík, kým scenárista, režisér a kameraman Pavol Barabáš sa uspokojil s úlohou tichého pozorovateľa.)