ČAS

Čas zobrazuje túžbu človeka byť krajším, alebo stať sa niekým iným. Ako nástroj k dosiahnutiu tohto cieľa slúži plastická chirurgia. Tá môže zmeniť fyzickú podobu človeka, no nedokáže vymazať spomienky. To je kľúčový moment, od ktorého sa kórejský filmár odráža. Kriticky vystupuje voči praktikám spomínanej inštitúcie, ale predovšetkým voči následkom (dovedeným ad absurdum), ktoré môžu so sebou niesť. (Zaujímavé je parodické použitie sloganu nad dverami ordinácie „Zmeň svoj život“.)

Čas je skúškou túžby, ktorá čím je väčšia, tým je zhubnejšia a tým viac dokáže pohltiť človeka, konajúceho pod jej vplyvom inak ako za normálnych okolností. Túžba a vášeň sa stávajú pre Seh-hee skutočne neznesiteľné. Ženská hrdinka nedokáže ovládať svoje emócie a takisto nie je schopná kvôli tomu racionálne rozmýšľať. Zanecháva svojho druha v osamotení a prázdnote, nie je schopný nadviazať kontakt s iným dievčaťom a so spoločnosťou, v ktorej žije (aj keď mu to kazí najmä jeho „neviditeľná“ priateľka). Opäť sa teda stretávame s klasickou témou samoty, pôsobiacou oveľa naliehavejšie, keďže sa zviditeľňuje práve uprostred ľuďmi zaplneného priestoru. 

Aj keď sa to nemusí zdať na prvý pohľad evidentné, postavy žijú vo svojom uzatvorenom priestore. Do príbehu nevstupujú postavy, ktoré by neboli v priamom vzťahu s hlavnými protagonistami. Napriek tomu, že sa príbeh odohráva v meste (opustili sme prázdne uzatvorené priestory - Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima a jar, Luk), stále sa nachádzame v typickom, dobre známom prostredí, v ktorom máme možnosť sledovať partnerské spolužitie. Ani v tomto prípade nie je vzťah medzi dvoma jedincami „ochudobnený“ o akýsi chorobný aspekt. Fyzické trápenie je tu nahradené psychickým týraním, odkrývajúcim mentálnu podobu partnerského vzťahu. Nie príliš časté scény fyzického násilia odkazujú k snímke Bad guy. Tu sa však dominancia hlavnej postavy podstatne mení. Je to práve Ji-woo, kto je trestaný a bitý, no napriek všetkým potupám a týraniu nie je schopný opustiť a zabudnúť na svoju priateľku, v čom sa zobrazuje fatalizmus nielen jeho osudu.

Celý film vytvára určitý časový cyklus. V samotnej rovine diela kórejského režiséra, citácie z jeho filmov znamenajú akýsi návrat do jeho filmového univerza. Na úrovni príbehu sme svedkami neustálych návratov na ostrov skulptúr, čo v spojení s príbehom v meste utvára celkový rytmus diela. Obdobie šiestich mesiacov odlúčenia hlavných hrdinov po plastickej operácii jedného z nich vytvára pravidelný kolobeh času. Okrem týchto zdanlivo veľkých časových úsekov existujú v snímke časové medzery, kedy nedokážeme presne určiť čas, napríklad medzi dvoma po sebe nasledujúcimi scénami, čo má za následok nepostihnuteľnosť času. A koniec koncov samotný film, ako celok, je jeden časový cyklus, kde sa tie isté postavy stretávajú v rovnakom priestore v rozličných časoch.