4.0

Filmová recenzia

Ong-Bak je 200 rokov stará soška Budhu, ktorá pochádza z čias thajsko-barmskej vojny. Pre obyvateľov malej dedinky Nong Pra-du však znamená oveľa viac, než len spredmetnený objekt ich náboženstva. Keď dôjde ku krádeži jej hlavy z chrámu, dedinčania sa svojho "totemu" nemienia len tak vzdať, a vysielajú po jej stopách zo svojich radov novodobého hrdinu - mladého bojovníka Boon Tinga (Tony Yaa). Ten ovláda účinné bojové umenie Muay Thai, prostredníctvom ktorého sa chystá poraziť nielen zlodeja Dona, a následne aj jeho bossa s umelými elektronickými hlasivkami Khom Tuana (mimochodom, dokáže sa prostredníctvom nich aj nahlas smiať), ale aj všetkých, ktorí by mu bránili v jeho ceste za spravodlivosťou. Na rázcestí dediny mu teda dedinčania s nádejou dávajú aj tie posledné úspory a cennosti, aké sa nachádzajú v útrobách ich takmer prázdnych vreciek s cieľom úspešnej misie a prinavrátenia sošky a s ňou aj pokoja do osady. Toto všetko sa deje za mimoriadne patetických okolností, ktoré gradujú ázijskou intonáciou, prehnanou mimikou a gestikuláciou, a dá očakávať, že takáto situácia sa vo filme bude pravdepodobne ešte pár krát opakovať.

V momente, keď Ting opúšťa dedinu, prichádza nová fáza filmu - prechod z pokojného vidieka do všadeprítomného hluku a ľudskej špiny Bangkoku, v rámci ktorej Ting hľadá pomoc u Georgea, syna jedného z vidiečanov, ktorý už dlhší čas žije v meste. Ten je však už takisto súčasťou čiernych pouličných obchodov, aj keď len ako malá ryba, ale aj tak už dávno zabudol na rodinu a ženie ho len vidina stávkami ľahko zarobených peňazí. Takto George nechtiac zaťahuje Tinga do ilegálneho sveta bojového umenia, kde Ting zhodou okolností ihneď nachádza súvislosti s ukradnutou soškou.

Pozoruhodnosťou filmu je, že všetky bojové scény boli filmované bez dablérov a špeciálnych efektov. Takto sa vo svete ázijského filmu zrodila nová hviezda súčasného bojového umenia - Tony Yaa, ktorý v mnohom pripomína thajského akčného filmového hrdinu Phanna Rithikrai. Toho by bolo možné v rámci kategorizácie legiend bojových umení nazvať aj thajským Bruce Leem svojej doby. Rithikrai sa tiež preslávil reálnymi bojovými scénami práve v dobe, kedy boli modernými najmä štylizované bojové filmy. Rithikrai sa koniec-koncov stal aj odborným poradcom pre bojové scény vo filme Ong-Bak, dokonca bol aj prvotným impulzom režiséra Prachya Pinkaewa pre vznik tohto filmu, ktorý Rithikraiho obdivoval ešte za svojich teenagerských čias, keď sedával očarený pred televíznou obrazovkou.

Kľúčové akčné scény vo filme sú mimoriadne dôkladné. Aj keď sú, samozrejme, za normálnych okolností nerealizovateľné (a to aj s prihliadnutím, že by bolo možné stať sa superhrdinom, nikdy sa toho na verejných priestranstvách nedeje toľko, aby ste neustále pri úteku museli čosi nad-, pod- alebo preskakovať v súhre využitia svojho šialeného bojového talentu). Tvorcovia pritom mysleli v tomto ohľade na všetko. Skôr, než by totiž hrozilo, že divák nestihne dostatočne zaregistrovať niektorý z unikátnych bojových zásahov, radšej sa poistili tým, že ten istý bojový akt ponúknu nenápadne divákovi pre istou ešte raz po sebe, ale tentoraz už z inej priestorovej perspektívy. S dôrazom na krásu pohybu, rýchlosti a dokonalosti. S dôrazom na hlučnosť úderov a lámanie kostí, ktoré sa nikdy nelámali tak dôkladne, ako to dokáže len náš hrdina Ting. Výroba samotných akčných scén filmu trvala údajne takmer 3 roky...

Príbeh filmu je nenáročný a ľahko predvídateľný - hrdina, ten najlepší z najlepších (aké šťastie v nešťastí, keď ku krádeži posvätného artefaktu dôjde práve v dedine, ktorá na svojej hrude vychovala výnimočného bojovníka, schopného uzemniť akéhokoľvek súpera) je od začiatku predurčený na dosiahnutie vytýčeného cieľa a potrestanie zlodejov, ktorí svojou "nepredvídateľnosťou" rozdúchali odvetu, ktorá je z Tingovej strany neodvratná. Gro filmu tvorí akcia ako taká. Príbeh je len želatínou, ktorá sa ideovo zatrasie zakaždým, keď pominie bojová akcia a divák očakáva šikovný dialóg alebo scénu, ktorá bude príbeh gradovať. Žiaden prekvapujúci vývoj však v príbehu nenastáva a táto "želatína" predstavuje len pomyselný time-out medzi jednotlivými akčnými sekvenciami na zregenerovanie pozornosti diváka.

Náš hrdina Ting je bojová mašina - superhrdina, neochvejne sa venujúci svojmu cieľu - získaniu hlavy sošky Budhu späť pre svoju rodnú dedinu. Radšej premyslene koná, než priveľa rozpráva (najkomunikatívnejší je vari v scénach, keď jeho priateľ George počas akčných scén zakaždým leží v kaluži krvi a Ting sa ho nikdy nezabudne spýtať: "Nie si zranený?"). Ting je síce postava reálne morálna, avšak uprednostňuje hľadaný predmet pred ľuďmi, ktorí podľa jeho zmýšľania buď zlyhali, alebo mu na jeho ceste nemôžu pomôcť, jeho postava sa neustále ponáhľa a prehliada vzťahy okolo seba. Pozitívnou stránkou filmu v súvislosti s Tingom je fakt, že v tomto príbehu absentuje vznik ľúbostného vzťahu hlavného hrdinu s nejakou náhodnou, neskutočne krásnou a zručnou neznámou. Pravdupovediac, pre vznik tohto klišé tvorcovia vo filme ani neposkytli dostatočný priestor, zdá sa totiž, akoby ženskú tvár nechávali dodnes čakať kdesi v rade pred dverami na kasting do tohto filmu, ktorý už logicky dávno skončil. Príbeh Tinga je takisto nevyčerpateľným žriedlom neuveriteľných náhod - náš superhrdina sa dokáže zakaždým objaviť na miestach, ktoré práve hľadá, a to akurát v dobe, keď je na to najvyšší čas. Možno si to vysvetliť ako magické volanie bezhlavej sošky? Možno...

Ong-Bak je pozoruhodnou spleťou scén, ktoré akoby boli vytrhnuté z viacerých filmov, resp. skladačkou, z ktorej by sa dali spraviť minimálne dva rozdielne filmy s vlastnou líniou. Ten prvý by mohol byť typickým akčným ázijským produktom s dôrazom na rázne bojové scény plné nevídaných výkonov, druhý by mohol predstavovať atypickú thajskú telenovelu vystavanú na mužskej túžbe po pomste a spravodlivosti s prihliadnutím na nudný kolotoč udalostí v ňom.

Priebežné pocity z filmu Ong-Bak sú do značnej miery u diváka ovplyvnené aj rozdielnym ponímaním kultúry, v ktorej snímka vznikla. Herecké prejavy a expresívnejší zvuk mimoeurópskeho jazyka sa ponechaním pôvodného znenia zdajú ešte exotickejšie a patetickejšie, než boli tvorcami zamýšľané. Preto dochádza k nespočetným situáciám, kedy divák padá do kolien aj pri dramatických scénach, ktoré boli od začiatku mienené s dôrazom na tragickosť situácie. Dá sa predpokladať, že spracovanie pôvodného námetu by pod európskou taktovkou, v závislosti od rozpočtu, vyznelo skôr nudne než trápne (minimálne by bolo možné skresať nevydarené, a pritom tak ojedinelé ženské herecké vsuvky, ktoré by tak stratili na nadštandardnej teatrálnosti).

Milovníci ázijského bojového umenia, bežte do kín.
Milovníci filmu, ostaňte doma.

Ong Bak (Thajsko, 2003, 108 min.)
Réžia: Prachya Pinkaew. Scenár: Suphachai Sittiaumponpan. Hudba: Richard Wells. Kamera: Nattawut Kittikhun. Hrajú: Phanom Yeerum, Tony Jaa, Petchtai Wongkamlao, Pumwaree Yodkamol