3.0

Filmová recenzia

V krásny, slnečný pondelok 20.septembra 2004 som s malou dušičkou vstupoval do slabým svetlom ožiarenej kinosály, v ktorej sa o krátku chvíľku mala začať novinárska projekcia filmu Stepfordské paničky. Bol som celý rozochvetý v očakávaní novej snímky najväčšieho režiséra súčasnosti Franka Oza, ktorého filmy majú v mojom osobnom zlatom fonde vyhradené výnimočné miesto. Ťažko sa napísanými slovami čo i len priblížiť k pocitom, ktoré vo mne diela tohto kinematografického génia vyvolávajú, tá najsilnejšia predstaviteľná fyzická rozkoš je oným pocitom vzdialená desiatky svetelných rokov. Jeho dokonalé, dych berúce príbehy, nádherne strhujúci rozprávačský štýl, excelentná práca s hercami, úchvatné vedenie kamery a neuveriteľný vtip, tryskajúci z každého jedného okienka celuloidového pásu - to sú typické znaky celej Ozovej doterajšej tvorby, preto je úplne pochopiteľné vzrušenie, ktoré som pred filmom pociťoval.

Dokáže Majster zopakovať to, čo zatiaľ vždy? Dokáže naše očakávania nielen naplniť, ale aj predčiť, tak ako zatiaľ vždy? A dokáže nás, tak ako zatiaľ vždy, svojím dielom priviesť až k hranici nirvány? To boli otázky, ktoré mi už niekoľko týždňov pred vymodlenou premiérou nedali spávať.

Po prvých piatich minútach som zostal zhrozený sedieť s otvorenými ústami. Majster na plátne predvádzal niečo, čo nik nečakal; na staré kolená sa nezhoršil, práve naopak. Akokoľvek sa to zdá nemožné, Majster sa ešte zlepšil, a to tak rapídne, až sa musím sám seba pýtať: od ktorého momentu je prekročená hranica ľudského a nastáva božské? Pretože po zhliadnutí Stepforských paničiek nemôže nikto normálny povedať, že ich natočil človek, každému musí byť jasné, že na Zem zostúpil Boh aby natočil tento Film, Film s veľkým F.

Som príliš malý a bezvýznamný na to, aby som si mohol dovoliť písať čokoľvek bližšie o tomto Veľdiele, preto končím svoju recenziu príkazom: Choďte si to pozrieť do kina! Mňa tento film hlboko ľudsky zmenila som si viac než istý, že zanechá výraznú brázdu aj na vašej duši.

Hodnotenie: 10/10

Približne tak by vyzerala recenzia na Paničky, keby sme žili vo svete Stepfordskí filmoví kritici. Našťastie v ňom ale nežijeme, takže sa môžeme pozrieť realite na prehnitý zúbok.

V poslednom čase mám čoraz častejšie čoraz silnejší pocit, že filmové adaptácie knižných bestsellerov by mali byť trestné. Pokiaľ totiž nejde práve o nejakú fantasy trilógiu, je tu vysoká pravdepodobnosť (cca 80%), že budeme vystavení filmu na rozmedzí hovadiny a bullshitu.

O tom, že Rosemary má dieťa ste už určite počuli. A že je to dieťa až diabolsky neposlušné, tiež nie je nejakým tajomstvom. Tieto informácie nám poskytol jediný človek - Ira Levin, chlap, ktorý si Rosemary vymyslel a napísal o nej román. Áno, skutočne ide o fikciu, napriek tomu, že niektoré skupiny ľudí tomu odmietajú uveriť (asi najsilnejšie je v tomto smere postihnutá rodina Charlesa Mansona;-).

Levin napísal aj román Stepfordské paničky. V ňom podáva informácie o podivných udalostiach v Stepforde s trefnosťou, na ktorú sa nechytajú ani všetky Schusterove Správy o stave republiky dohromady. Jeho (Levinov, nie Schusterov:-) veľký talent pre pomalé, postupné posúvanie atmosféry od rodinnej skoro-komédie až ku konečnému hororu je pre čitateľov atraktívny už celé desaťročia, preto sú tieto knihy celosvetovo tak populárne. Rosemary bola navyše aj veľmi úspešne sfilmovaná a aj my máme konečne možnosť vidieť adaptáciu Paničiek. Frank Oz ale nie je Roman Polanski, a Paničky sú bohužiaľ úplne inde než Rosemary.

Sledujeme príbeh Joanny, úspešnej televíznej producentky, ktorá po nervovom kolapse musí opustiť rušný Manhattan. Spolu so svojím manželom sa presťahuje do vidieckeho mestečka Stepford, v ktorom ako keby sa čas zastavil niekedy v 50. rokoch. Mestečko je napohľad krásne, ale takým zvláštnym, nie celkom prirodzeným spôsobom. Všetky ženy sú v ňom neustále dokonale upravené, vždy v dobrej nálade a kedykoľvek k dispozícii svojím manželom. S ich inteligenciou je to už poslabšie, vyzerajú, že v IQ testoch by ich porazili aj Dievčatá za milión. Ale na rozdiel od rôznymi diagnózami postihnutých husičiek vystupujúcich v tzv. reality show sú Stepfordské paničky okrem vyššie spomenutých príznakov aj dokonalé gazdinky s perfektne upravenou domácnosťou. Niečo s nimi ale nie je v úplnom poriadku a Joanna čoskoro zisťuje čo.

Prvý (a najzásadnejší) kameň úrazu tohto filmu je v scenári a spôsobe adaptácie. Scenárista Paul Rudnick zvolil k predlohe značne nešťastný prístup, keď si zmyslel, že kniha je (hlavne v Amerike) dostatočne známa, preto podľa nej nemá zmysel nakrúcať ďalší horor. A tak napísal čiernu komédiu. Dúfam, že za toto hlúpe rozhodnutie mu umrela aspoň jedna obľúbená izbová kvetina. Z nenápadnej a inteligentnej kritiky zadubenej americkej spoločnosti sa stala okatá a zadubená kritika zadubenej spoločnosti. Zatiaľ čo knižná predloha sa odohrávala v 50. rokoch minulého storočia a zrovnoprávňovací podtón bol opodstatnený, vo filme je násilný a nelogický. Navyše žijeme dobu politickej korektnosti, takže množstvo zásadných, a zbytočných zmien čakalo aj na postavy (napr. z voľnomyšlienkárskej priateľky hlavnej hrdinky sa stal gay milujúci elfov, atď.). Okrem toho sa Rudnick z rovnakého dôvodu prílišnej známosti originálu rozhodol, že nebude z pointou, podstatou stepfordskej premeny, robiť pred publikom veľké tajnosti a chápavejším divákom ju predostrie hneď na začiatku. Za toto nech mu umrie ďalšia kvetina, alebo aj dve. To, čo čitateľ spolu s hlavnou hrdinkou len tušil, divák na sto percent vie. To by čisto teoreticky nemuselo až tak zásadne prekážať, keby scenár ponúkol ďalšie zaujímavé nápady, ale tie si Rudnick asi odložil pre iný film. Zato nás obdarí niekoľkými viacnásobnými twist efektmi, ktoré si pre zmenu zase mohol nechať zamknuté na dne "šuflíka".

Druhý kameň úrazu spočíva v neschopnosti inak kvalitných hercov (Walken, Close, atď.) vytrieskať zo svojich plochých postáv viac než nič. A čo je horšie, nikto zo zúčastnených hercov sa to nič, ktoré im ponúkal scenár ani len nesnažilo zahrať, všetci prehrávali ako začiatočníci (čo som ochotný akceptovať u postáv paničiek, ale u ostatných nie) a väčšina postáv sa chová presne podľa scenára - nelogicky a nenormálne. Všetko nasvedčuje tomu, že film dosť utrpel pri strihu, výslednou stopážou sa zaraďuje medzi animáky pre najmenších, a v pôvodnej verzii vraj bolo viac vedľajších dejových línií. Otázkou zostane či by filmu aspoň trochu pomohli (asi nie :) ).

Film Stepfordské paničky je prekvapivo ako Stepford sám - na prvý pohľad ľúbivý, ale čím dlhšie ho sledujete, tým ďalej si od neho želáte byť.

P.S. Práve v súvislosti s Paničkami je viac než príznačné pôvodné povolanie Franka Oza - bábkar.

P.P.S. Ak sa divíte, prečo teda film dostal až tri hviezdičky, tu je vysvetlenie: rozhodol som sa Paničky obdariť jednou hviezdičkou za každý podarený vtip.

The Stepford Wives (USA, 2004, 93 min.)
Réžia: Frank Oz. Námet: Ira Levin - román. Scenár: Paul Rudnick. Kamera: Rob Hahn. Hudba: David Arnold. Hrajú: Nicole Kidman, Bette Midler, Matthew Broderick, Christopher Walken, Faith Hill, Glenn Close, Roger Bart, Jon Lovitz