8.0

Filmová recenzia

Neuplynuli ešte ani tri mesiace od doby, kedy z kómy prebraná Uma „nevesta" Thurman darčekom od majstra Hattori Hanza v „Dome modrých lístkov" nanovo vymaľovala podlahu na červeno a vytvorila tak nový rekord v porcovaní na reštauračný meter štvorcový, a už tu máme ďalší film, kde jedným z hlavných hrdinov je ostrý a chladný kus ocele, verbálne zabalený priam až do mysticky znejúceho slova „katana". A zatiaľ čo Tarantinov film je majstrovská zábava v dvoch dejstvách, posledný Kitanov režijný počin s názvom Samuraj je lahôdkou na jedno posedenie. A veľmi chutnou lahôdkou, treba podotknúť... .

Ústrednou postavou filmu je slepý pútnik Zatoichi (Takeshi Kitano pod pseudonymom Beat Takeshi), ktorý na svojich potulkách Japonskom v 19. storočí zavíta do nemenovanej horskej osady. Oficiálne sa predstavuje ako skvelý masér so slabosťou pre hazardné hry, no jeho skutočnou vášňou je narábanie s katanou. Ako sa počas filmu budeme môcť presvedčiť (našťastie „iba") na vlastné oči, tak v tejto záľube dosahuje vskutku vysoký stupeň majstrovstva. Na jeho (a divákove) potešenie nám to hlavne vďaka miestnemu zločineckému gangu, veľakrát dokáže. Do mesta totiž okrem Zatoichiho prišli ešte aj dve sestry - Okinu a Osei, ktoré sem dohnala vidina pomstiť smrť svojich rodičov. A čo čert nechcel, ale filmový scenárista určite áno, za ich fyzickú likvidáciu sú zodpovední práve členovia spomínaného gangu, ktorí vykazujú radostne veľké tendencie k bojovým aktivitám a ku ktorým budú mať ešte veľa príležitostí. Pravdepodobnosť, že sa s nimi Zatoichi, ktorý sa medzitým so sestrami spriatelil, nestretne v krvavom súboji je totiž oveľa menšia ako predpoklad, že najnovšia slovenská verzia Jánošíka bude niekedy v dohľadnej dobe úspešne dokončená a zaplatená... .

Na tomto mieste s vaším nevysloveným súhlasom preruším anotáciu deja hneď z dvoch dôvodov. Tým prvým je fakt, že v perexe zmienená spojitosť medzi Samurajom a Kill Billom nie je vôbec náhodná. Rovnako ako v tarantinovom filme, ani tu nie sú podstatné odpovede na otázky typu: „prečo?" a „o čom je príbeh?", ale dôležité je iba a hlavne „ako". Inými slovami, znova máme do činenia s filmom, kde síce forma viditeľne dominuje nad fabulou, ale kde to vôbec nevadí, pretože Kitano režisér od začiatku dáva jasne najavo, že účelom filmu bola zábava a nie snaha priniesť hlbokú, katarziou nasiaknutú myšlienku. Svoj zámer manifestuje nielen formálne (dokonalá súhra obrazu s hudobnou a zvukovou zložkou v jemne, parodicky a tanečne ladených scénach typu: „práca na poli", „práca na stavbe domu", ďalej takmer 3-minútová sekvencia ako vystrihnutá z muzikálu, atď.) ale aj peripetiami a zvratmi v samotnom príbehu („šokujúca" záverečná pointa). A aby zábava bola ešte väčšia, film je doslova prešpikovaný rôznymi odkazmi na iné filmy, ktoré mu dávajú jasne identifikovateľný status „nadsázky" (počnúc skvelými optickými filtrami až po naschvál preexponované a digitálnou technológiou „vylepšené" triky, ako napr. na všetky strany striekajúca krvička, odletujúce nôžky, ručičky, črievká...).

Tomuto zámeru sú podriadené aj takmer všetky herecké výkony. Na ich čele, samozrejme stojí Kitano herec, ktorý svojmu „chemlónkovému" do biela odfarbenému hrdinovi vtisol potrebnú dávku irónie s presvedčivosťou a ľahkosťou ostrieľaného profesionála. Takým Kitano, inak filmársky multitalent (okrem hrania a réžie, zvláda aj písanie scenárov, dramaturgiu, produkciu a strih) a v krajine svojho pôvodu jeden z najznámejších hercov, rozhodne je. Dôkazom toho je aj jeho kritikou cenená performácia vo filme Veselé Vianoce, pán Lawrence (Merry Christmas, Mr. Lawrence) z roku 1983, kde si zahral po boku popovej hviezdy Davida Bowieho. Z jeho režijných počinov sa okrem Samuraja (ktorý na tohtoročnom festivale v Benátkach získal štyri ocenenia) do povedomia širšej diváckej obce dostal hlavne film Ohňostroj (Fireworks, 1997), s ktorým, znova v Benátkach, vyhral pred šiestimi rokmi Zlatého medveďa.

Ale vráťme sa späť k Samurajovi. Druhým dôvodom, prečo nemá zmysel sa príliš rozpisovať o jeho príbehu je už trocha smutnejší fakt a síce, že Kitano spolu-scenárista príbeh mierne prekombinoval. Inak povedané, vzájomné interakcie medzi jednotlivými postavami filmu a tým pádom aj samotné smerovanie príbehu sa viackrát razantne zvrtne. To spolu už s aj tak pre európskeho diváka ťažšou identifikáciou jednotlivých postáv odohraných japonskými predstaviteľmi, robí sledovanie a hlavne ako také logické odvodzovanie diania na plátne značne ťažším, ba miestami až nemožným. S tým nakoniec súvisí aj fakt, že Kitano strihač, mohol na niektorých miestach nožnicami zaobchádzať častejšie. Skrátenie filmu o pár scén, by mu podľa mňa iba prospelo. Existuje tu síce možnosť, že to scenáristické prekombinovanie bolo iba ďalším prostriedkom ako diváka prinútiť k sústredeniu iba na formu, ale ja osobne som sa cítil trocha podvedený.

Samuraj je posledným tohtoročným filmom v našej kino distribúcii. Aj napriek vyššie zmienenému negatívu, ho ale rozhodne možno odporučiť a to ani zďaleka nielen iba tým, ktorým „chutil" Kill Bill. Je minimálne (ak nie viac) rovnako krvavý ako prvá polovica tarantinovho opusu. Tento zdanlivo bezvýznamný detail ale vzápätí hneď získava na intenzite a dôležitosti potom, čo si uvedomíme, že je na dlhšie obdobie zároveň jediným a posledným filmom s vysokým obsahom prezentovaného hemoglobínu na plátne. Teenagersky porcovací spin-off Freddy versus Jason do našich kín totiž s najväčšou pravdepodobnosťou ani nedorazí a premiéra druhej časti Kill Bill je slovenským distribútorom zatiaľ odsunutá až na začiatok septembra 2004. O dôvod viac, prečo Samuraja vidieť.

Zatoichi (Japonsko, 2003, 115 min.)
Réžia: Takeshi Kitano. Scenár: Kitano - podľa poviedky Kana Šimozawu. Kamera: Kazumi Janagijima, Hitoši Takaja. Hudba: Keiči Suzuki. Hrajú: Takeshi, Tadanobu Asano, Mičio Ogusu, Jui Nacukawa, Guadalcanal Taka, Daigoro Tačibana, Juko Daike