In the Heights je idealistický muzikál plný vzrušujúcej hudby a choreografie

In the Heights je filmovým spracovaním úspešného muzikálu, ktorý sa na Broadwayi s obrovským úspechom uvádzal takmer tri roky. Príbeh Quiary Alegríe Hudes a hudba a piesne Lina Manuela Mirandu fungujú aj na striebornom plátne, kde ich režíruje Jon M. Chu, jeho zatiaľ najúspešnejším projektom je komédia Crazy Rich Asians/Šialení bohatí Aziati.

Mnohé kritiky však vychvaľujú jeho formálnu stránku, ktorá sa k živému a tanečnému muzikálu výrazne hodí. Snímke sa momentálne venujú aj filmové portály, tie sa zameriavajú skôr na negatívnejšie okolnosti, ako na počiatočné obviňovania z nedostatočnej diverznej reprezentácie latinskoamerickej komunity, ale upozorňujú aj na fakt, že snímke sa v kinách nedarí tak, ako sa očakávalo. Recenzie sú však viac než priaznivé, na portáli Metacritic si In the Heights drží pôsobivých 84 percent.

Rogerebert.com (100 %)

Stále je skvelým kino zážitkom len tak sa nechať unášať plných 145 minút. Tohto čísla sa ale vôbec nemusíte obávať, príbeh si pretancuje cestu a prenesie vás do vlhkého a sparného leta na ostrove Washington Heights. Rámcovanie príbehu – hlavná postava sedí na pláži a hovorí príbeh filmu deťom – je šikovná naratívna kotva, ktorá vedie k uspokojivému záveru.

The Wrap (95 %)

Scenár je dielom autorky originálnej predlohy muzikálu In the Heights, Quiary Alegríe Hudes. Pri adaptácií zmenila poradie piesní aj niektoré detaily. Odvážna réžia Jona M. Chua oslobodzuje príbeh limitovaný divadelnou produkciou a vnáša ho na filmové plátno, ktoré poskytuje dokonalú ilúziu rušného bloku. Chuova vízia premieňa Washington Heights na tancujúci zázrak, povyšuje obyčajné rána a vychádzky k bazénu na niečo zázračné a vzrušujúce.

IndieWire (91 %)

Je to muzikál tak magický a sebavedomý, že aj menšie chyby vás núti vnímať ako celkom dobré nápady. Aj ten, komu sa snímka nebude páčiť musí uznať zásluhy Hudesovej na scenári, ktorý sa nebojí a odvážne zdôrazňuje zmeny dané filmovou verziou, aj za cenu vystrihnutia niekoľkých postáv či nie úplnej aktuálnosti (čo je ironické vzhľadom na to, že pointou snímky sú časy, ktoré sa neustále menia.)

The Hollywood Reporter (90 %)

Aj keď materiál prezentuje Mirandove výnimočné kreatívne schopnosti v skoršom štádiu (jeho megaúspešný Hamilton uzrel svetlo sveta až niekoľko rokov po In the Heights), je nepopierateľné, prečo pôsobil muzikál na dominantne bielom Broadwayi, ako závan čerstvého vzduchu.  Už len obdivuhodná reprezentácia latino postáv pracujúcej triedy, čerpajúca z rôznych kultúrnych tradícií, ale aj z podstaty amerického sna, bola osviežujúca. Podobne tak hudobná zmes latino popu, hip-hopu, jazzu, salsy a merengue s tradičnými muzikálovými melódiami. Presne tieto kvality sú silnou stránkou filmu a prelomom v mainstreamovom Hollywoode.

TIME (90 %)

V In the Heights uvidíte skutočne veľa tancovania. Veľká časť sú masívne tanečné čísla s množstvom tanečníkov všetkých tvarov aj veľkostí. Tieto scény sú spočiatku zábavné, no prestávajú baviť len čo si uvedomíte, ako veľa ich je. 

Observer (88 %)

Muzikál In the Heights nie je zlý, jednoznačne naivný je ale prístup tvorcov k akémusi sociálnemu komentáru. Na to, že príbeh je oslavou latinskoamerickej komunity Washington Heights - je veľkým sklamaním fakt, že len ťažko nazvať obsadenie adekvátnou reprezentáciou tejto diaspóry. Na to, že sa film tak veľmi sústredí na diverzitu, je jej v ňom až zúfalo málo.

The Film Stage (83 %)

Snímka je vo svojom jadre tak veľkovýpravná, aká je veľkodušná. Muzikál je na vrchole svojich síl vždy, keď sa režisér Chu plne oddá svojim maximalistickým tendenciám. Väčšina z týchto scén je však v prvom dejstve, automaticky sa tak zvyšok stáva nudnejším a nezaujímavejším dodatkom (pričom tým vôbec nemyslíme, že horším). Výnimočná je aj montáž Myrona Kersteina, ktorý strih poňal ako hudobný doplnok.

Variety (80 %)

Režisér Jon M. Chu orientuje réžiu na mladšie publikum, správne sa ale rozhodol neprezentovať skrz film nič drsné. Volí si skôr mierne zastaralý štýl na spôsob muzikálov z dielne Disney Channel, s rýchlo prestrihávanými tanečnými číslami a trochu neohrabaným rámcovaním príbehu vyrozprávaným na pláži.

The Guardian (60 %)

Film je akoby uväznený v kontrolovanom prostredí skleníka, kde sa odparujú akékoľvek zlé pocity či čokoľvek negatívne – neexistuje rasizmus, ani rasové napätie. Je nesmierne ťažké namietať voči až takmer detskej nevinnosti filmu. Je to ale podivný život, ktorý určite lepšie fungoval na doskách, ktoré znamenajú svet.