Z Equinoxu mohla byť vydarená napínavá chuťovka, výsledok je však sklamaním

Šesťdielna miniséria s názvom Equinox (Rovnodennosť) sa začína celkom sľubne. Tajomným príbehom, ktorý sa tvári, že nám ponúkne dobrodružstvo s mystickým nádychom a následným inteligentným rozuzlením. Má to však jeden háčik. Nestane sa to. Keď Netflix ohlásil, že na sklonku nezabudnuteľného roka 2020 pribudne do ponuky dánsky mysteriózny thriller, všetkým fanúšikom severu poskočilo srdce. Séria založená na známom podcaste s názvom Equinox 1985 mnohých zaujala už len svojim krátkym, no poriadne napínavým teaserom.

Pred dvadsiatimi rokmi zmizol autobus plný čerstvých maturantov. Traja z nich sa našli, ale po zvyšných 21 mladých ľuďoch, ktorým život práve otvoril svoje brány dokorán, akoby zľahla zem. Medzi nich patrila aj sestra deväťročnej Astrid (Viola Martinsen), jej milujúca Ida (Karoline Hamm). Táto záhadná udalosť pochopiteľne otriasla celou ich rodinou a s nevysvetliteľným javom sa každý z členov vyrovnával po svojom. Malú Astrid dlhé roky sužovali nočné mory a desivé vízie. Keď dej následne preskočí o niekoľko rokov dopredu, ocitáme sa v Bornholme, kde sa už ako dospelá žena (Danica Curcic) stará sa o svoju dcérku a popritom pracuje v rádiu.

Jej, po rokoch konečne usporiadaný život, je odrazu narušený momentom, kedy do živého vysielania zavolá zvláštny poslucháč. Tvrdí, že vie, prečo jej sestra zmizla a čo sa v onú noc skutočne stalo. Nepokojný hlas v prerušovaných útržkoch odkazuje na akúsi knihu povier a naliehavo spomína existenciu paralelnej reality. Krátky telefonát stihne staré rany traumatizovanej ženy opäť poriadne rozjatriť a tak sa Astrid rozhodne vycestovať do rodnej Kodane, za účelom rozuzlenia celého prípadu. Po celý čas skáčeme z prítomnosti do minulosti. Nazeráme do jej poznačeného detstva plného bolesti a živých snov, počas ktorých sa ocitáme v tajomnom lese odetom do zvláštnej oranžovej hmly.

Hneď prvá epizóda vytvára v divákovej mysli nespočetne veľa otázok, pričom odkrýva čoraz viac nových postáv, z ktorých je prakticky každá do určitej miery tajomná. Aj keď má seriál od začiatku pomerne pomalé tempo, spočiatku to neprekáža, pretože dokáže udržať túžbu diváka po poznaní. Zaujímavé je sledovať aj odlišné správanie členov postihnutej rodiny, v ktorej otec minulosť rázne uzavrel, no miestami sa tvári akoby jeho staršia dcéra ani nikdy neexistovala. Naopak život matky, ktorá mala s Idou pomerne komplikovaný vzťah a neustále ju chcela mať pod dohľadom, po jej zmiznutí doslova zastal v čase a bez zaváhania stále verí, že jej dcéra niekde žije.

Z Equinoxu mohla byť vydarená napínavá chuťovka s odkazmi na mytológiu, s možnosťou nazretia do zvláštnych rituálov súvisiacich s úkazom rovnodennosti. Seriál sa sprvu javil, že bude úzko kopírovať štýl nemeckého Darku. Z pocitového hľadiska mohol niekomu pripomenúť výborných The Leftovers, v ktorých taktiež sledujeme pozostalých bojujúcich s osobnou stratou (ani v tomto prípade nie je definitívna, pretože smrť sa nikdy nepotvrdila). Z hľadiska mystiky a rituálov by sa našli spoločné znaky so psychologickým hororom Midsommar (Slnovrat). Konfrontovať túto netflixovú novinku so spomínanými titulmi však možno vnímať skôr ako ich značnú urážku, pretože z hľadiska kvality ide o porovnávanie hrušiek s jablkami.

Za nápadom príbehu stojí Tea Lindeburg a sprvu sa v ňom naozaj darilo budovať celkom hutnú atmosféru s občasnými hororovými prvkami, no každou ďalšou epizódou nadšenie klesalo. Jedným z problémov seriálu je aj nevýraznosť postáv, na čele s dospelou Astrid, ktorá paradoxne za výkonom svojej mladšej predstaviteľky intenzívne zaostáva. Pomalé tempo vzhľadom na spleť žánrov časom začína prekážať. Obzvlášť, keď je najvyšší čas na gradáciu deja a jeho postupné objasňovanie. Tu sa naopak všetko len viac zamotáva, no diváka pred obrazovkou to už prakticky ani vôbec nezaujíma.

Preto, pokiaľ ešte stále niekto do finálnej epizódy veril, že ho tvorcovia predsa príjemne prekvapia šokujúcim odpalovým záverom, z ktorého sa mu až zatmí pred očami, dalo by sa hovoriť o pomerne veľkej naivite. Mnohé udalosti ostávajú aj pri záverečných titulkoch doslova nedotknuté a neobjasnené. Naopak, k niektorým pomerne nečakaným odhaleniam prichádza iba tak ledabolo a efekt prekvapenia takmer okamžite vyprcháva do stratena. Najmä posledné dva diely výrazne zrážajú kvalitu celého seriálu a logika deja sa spolu s našimi študentmi stráca v známej oranžovej hmle hlboko v tajomnom lese.

Ukončenie Equinoxu si týmito prehreškami doslova koleduje o nespokojných a frustrovaných divákov, ktorým práve došlo, že zabili niekoľko hodín svojho lockdownového času seriálom, ktorý sa im svojím záverom prakticky smeje do tváre a zanecháva za sebou iba mnoho nepríjemných otáznikov. Ak túžite po mystike a symbolike v inteligentom obale a s kvalitnými hereckými výkonmi, tentokrát budete musieť hľadať inde. Pokiaľ ste nevideli jeden z vyššie spomínaných titulov, dánskou minisériou ani nestrácajte čas a siahnite radšej po jednom z nich, určite neoľutujete.