Dokument Stratený domov očami klubového diváka

Mosul je dvojmiliónové mesto v severnom Iraku, tretie najväčšie mesto v krajine po Bagdade a Basre. V júni 2014 bolo mesto obsadené islamistickými militantmi z hnutia Islamský štát. V októbri 2016 začal Irak veľkú ofenzívu s cieľom vyhnať Islamský štát z mesta.

Na pozretie dokumentu Juraja Mravca ml. nemusíte vôbec byť historicky a geograficky zdatní, aby ste zistili, že jeho snímka je vyjadrením jeho pocty ľuďom žijúcim a bojujúcim v Iraku, všetkým záchranárom, lekárom, ktorí v ohrození vlastného života zachraňujú zranených bez rozdielu na vek, pohlavie a príslušnosť.

Hlavným motívom nie je Islamský štát alebo vojna, ale skôr rodina, ako základná bunka spoločnosti. Spoznávame rodinu slovenskú, ktorej (zjednodušene povedané) najväčším stresom v predvianočnom období je výber vhodného vianočného stromčeka, na druhej strane vidíme ženy s deťmi utekajúce z irackého Mosulu, rodiny, ktorých deti prišli pri streľbe a bombardovaní o život alebo sú ťažko zranené.

V oboch odlišných svetoch veľmi výrazne cítiť túžbu po lepšom živote. Avšak to nie je jediná vec, ktorú majú spoločnú. Je to (žiaľ) aj plač nad stratou milovanej osoby. Či už je to slovenský záchranár, ktorý odchádza od rodiny a na letisku necháva manželku a srdcervúco plačúceho syna, alebo je to rodič nariekajúci nad stratou dieťaťa, ktoré podľahlo zraneniam.

Je treba povedať, že z dokumentu sa nedozvieme nové skutočnosti, ktoré by neboli známe zo správ a z dostupných strojov na internete, ale aj napriek tomu dokáže človeka zasiahnuť. Civilisti, vojaci a záchranári dostanú ľudskú podobu, majú tvár a hlas a nie sú to už len čísla zo správ. Spolu s nimi prežívame aj chvíle veselé, aj udalosti tragické, smutné.

Určite treba vyzdvihnúť náročnosť natáčania a podmienky, v ktorých Juraj Mravec existoval a fungoval. Z toho dôvodu je možné ospravedlniť aj miestami nestabilnú kameru a pohyby, ktoré v podstate dodali filmu ešte väčšiu autenticitu. Akonáhle vytesníme tento zo začiatku nepríjemný zážitok a sledujeme udalosti, zistíme, že dokument celkom rýchlo plynie a titulky sa dostavia skôr než sme očakávali. Áno, pokojne by diváci zvládli aj dlhšiu stopáž.

Čo nebolo možno najšťastnejšie zo strany distribútora? Dokument sa dostal do kina v podobe určenej pre zahraničných divákov. Arabčina dostala anglické titulky, anglické dialógy nemali titulky žiadne. Jazykovo málo zdatní diváci rozumeli len slovenskej časti filmu. Snáď im tak nevadil nádych exotickosti a sústredili sa viac na zábery zničenej krajiny.

Určite by som znížila vekovú dostupnosť z 18 rokov na 15, aj napriek vulgarizmom a niekoľkým záberom nevhodným pre citlivé povahy, hlavne z dôvodu narastajúcej sily extrémistických organizácií, ktoré na vekový limit nehľadia a formujú aj mladšiu generáciu.