Avíza brexitu v našich filmoch?

Obnovená premiéra filmu Martina Šulíka Všetko, čo mám rád (1992) svedčí o príchode zvedavých cudzincov do východných teritórií dovtedy uzavretej časti Európy začiatkom deväťdesiatych rokov. Mladá Angličanka, ktorá sa rozhodla pobudnúť na Slovensku, reprezentovala v snímke postavu z iného, málo poznaného či zakúšaného sveta, ktorý sa dejinne otvoril a zasiahol do osobnej situácie hlavného hrdinu. Postava Angličanky bola vo filme vnímaná ako objekt zvonku pôsobiaci vo vnútri života krajiny.

Po včlenení sa Slovenska do zväzku EÚ iný Šulíkov film Cigán (2011) ukončuje rómsku lásku ústrednej dvojice odchodom domácej hrdinky do Anglicka. Nie zo zvedavosti či z túžby po nových skúsenostiach, ale podstúpením predaja svojej mladosti lukratívnejšej cudzine. Ešte predtým v Líštičkách (2009) sú postavy dievčat prichádzajúcich na britské ostrovy za prácou a novými vzťahmi zobrazené v bezprecedentne nemilosrdnej analógii s líškami, ktoré ohrozujú mesto nočnými nájazdmi na odpadky. Tento krutý obraz novodobého Východu, ktorý ohlodáva odpad solventného Západu, nevyniesol filmu divácku obľúbenosť. Autorská zodpovednosť voči obrazu súčasnosti však prenikla skutočnosťou a nastavila neľútostný pohľad novej filmárskej generácie na osídľovanie „novej“ cudziny našincami.

KINEMAVIDEO3963.

Postupné prenikanie východnej kultúry do demokratickej kontinuity Západu obnažovalo aj nelichotivý stret odlišných záujmov. Motivácia prosperitou má v Líštičkách rafinovane ženskú podobu „zbojníctva“. Keď sa hlavná mužská postava filmu čuduje, ako sa šikovným líškam podarilo podryť plot a preniknúť dnu do záhrady, netuší, že jeho nevôľa kopíruje obraz sestier, ktoré sa mu – nech aj s rozdielnou vitalitou a životným konceptom – nanominovali do súkromia s podružným následkom jeho rozvratu.

Nedávne britské nie tesnému európskemu spoločenstvu patrilo podľa väčšiny komentárov viac nesúhlasu konzervatívneho vnútra ostrovnej krajiny so zdieľaním spoločného priestoru s východnými časťami kontinentu než hrozbe aktuálnej utečeneckej drámy. Aj keď Líštičky nie sú nijak politickým filmom, stret otvoreného trhu so záujmami Východu odkryli dostatočne hlboko a príznačne, aby v umeleckom tvare predznamenali ich politicko-spoločenské následky. Nejde len o sústredenie sa na obraz východo-západnej nekompatibility či „barbarských“ nájazdov na zasľúbené „raje“. Citlivý a talentom podoprený autorský pohľad osvietil problém v takej intimite, ktorej chod sa ukázal v spoločensko-psychologickom vývoji motivačne určujúci.

KINEMAVIDEO3394.

Povaha bytostného autorstva mieriť dielom k stavu vecí nemá nič spoločné s negatívnym obrazom krajinky či so zbytočne pretriasanou témou o prevahe sociálnych drám v našich filmoch. Pár rokov po Líštičkách filmy Koza či Stanko pokračujú - akokoľvek každý výlučne vo svojom štýle a rukopise – v ich „urgentnej“ téme a nelichotivom nastavení sa našinca voči bývalému Západu.

Ak sa nášmu hranému filmu v zobrazení príčin a minulosti napriek snahe nie celkom darí, obraz následkov i nových motivácií obnažuje kľúčové identifikácie prítomnosti: dievčatá z Líštičiek spolu s ostatnými cudzincami „atakujú“ cudzie mesto, v Koze sa ochabnutý boxer nechá otĺkať na trhu prosperity, v Stankovi domáci lúzeri dopĺňajú najpodradnejšie miesta etablovanej zahraničnej mafie.

KINEMAVIDEO3879.

Nejde o kompletný a komplikovaný obraz dneška, ani o celostný obraz výpovede menovaných titulov, ale zachytenie istých prúdov zdola v niektorých našich súčasných filmoch dotvára aj predobraz istých aktuálnych exitových EÚ nálad.