BERLINISENCIE - ZASTÁVKY FILMOVÝM BERLÍNOM

BERLINISENCIE - ZASTÁVKY FILMOVÝM BERLÍNOM

článok



Slnečná nedeľa, pár minút pred dvanástou. Plná kinosála dotlieskala do titulkov bez sprievodnej hudby, diváci sa pomaly rozchádzajú, stavajú sa do radu na ďalší z filmov posledného festivalového dňa alebo mlčky mieria do ulíc. S niekoľkými stojím na priechode pre chodcov. Zamyslene mlčí párik dôchodcov, aj skupinka študákov s plátenými taškami na pleciach. V diaľke počuť kostolné zvony a ja sa musím nad absurdnosťou danej situácie pousmiať. Je akosi jasné, že si už dnes nič iné nepozriem, že takýmto filmom chcem ukončiť 64. ročník berlínskeho filmového maratónu.

Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom

V hlave si prehrávam jednu scénu za druhou, presne 14 zastavení školáčky Márie, 14 obrazov z jej života, 5- 10 minútové pasáže bez strihu, pri ktorých sme raz za radom pobúrene krútili hlavami, takmer nedýchali. O striebornom medveďovi za scenár pre KREUZWEG Dietricha Brüggemanna informovali tlačové správy z predošlého večera, 107 minút silného príbehu dokázalo ďalšie kvality mladého tvorcu. Krížová cesta hrdinky, nezlomne rozhodnutej obetovať sa pre chorého brata, pri ktorej zastávkach podľa vzoru Krista s čoraz väčšou istotou viete, ako to skončí, no neveríte, že naozaj. A potom naozaj a ešte klinec na to, jeden, dva. A ticho. Netušená hra s človekom, s veriacim a s neveriacim o to viac. Extrémy náboženstva, zvýraznené striktnou filmovou formou, komplexnosťou záberov a neuveriteľnými hereckými výkonmi. Posledný film, ktorý som tento rok v rámci tohoročného Berlinale videla a o ktorom, dúfam, budem ešte, nech už akokoľvek kontroverzne, (aj od slovenských divákov) veľa počuť.

Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom

Ani po filme BOYHOOD som si už iný film nepozrela. Niečo mi našepkalo, že by som mala Vlhké miesta Davida Wnendta (hoci údajne z nemožnej no extrémne predávanej predlohy vyťažil nemožné a po kvalitných Bojovníčkach nešliapol vedľa, ako sa mnohí obávali) oželieť. Po vzhliadnutí Linklaterovej novinky (strieborný medveď za réžiu) som mala pocit, že takých filmov by malo byť viac. Bez veľkých vzruchov a drám, nenápadne a pritom dojemne, umne vtipne a bez obáv z klišé. Asi najrealistickejší coming-of-age pod slnkom. A nebude to tým, že film a príbeh reálne s postavami (Ellar Coltrane, Patricia Arguette, Ethan Hawke) 11 rokov dospievali. Bez rodičov, ktorí nestihnú dobehnúť na besiedku svojich ratolestí, lebo majú veľa práce či milenku, bez alkoholových orgií a áut v priekope, keď dorazí puberta, bez bozku pred záverečnými titulkami. A pritom to tam všetko je, sklamanie z rozvodu mamy a otca, spory so súrodencami (mladá Linklaterová je v role sestry božská), výjazdy s partiou, problémy v láske... Inak. Lepšie. Hodné režiséra, ktorý (mňa) ešte nesklamal a ktorému namiesto osvedčených obrazov stačí jedna pesnička z rádia či narodeniny hlavného hrdinu, ku ktorým dostane od babky Bibliu, od dedka pušku a kedy si po rozkárajané torty rodina svorne zastrieľa. Aaach, skvelé.

Kým Linklater pod rúškom tajomstva dokončoval svoj dlhoročný projekt, chystala austrálska režisérka Sophie Hyde na podobnom princípe vystavanú drámu 52 TUESDAYS. Utorok čo utorok sa stretávala so svojimi protagonistami a zbierala materiál pre príbeh rodiny, ktorá síce s veľkou otvorenosťou, no nemalými problémami reaguje na zmeny, ktoré nastali a ktoré ešte len prídu. Matka 16-ročnej Billie sa rozhodla podstúpiť zmenu pohlavia a Billie má počas jedného roka bývať u svojho otca. Hoci má Billie s mamou veľmi blízky vzťah a jej rozhodnutie podporuje, nepáči sa jej, že ju mama, z dôvodu vyrovnávanie sa so sebou samou a premenami, ktorými práve prechádza, odsúva na druhú koľaj. Spoločné utorky majú byť kompromisom, no týždeň nepozostáva len s jedného svetlého bodu a Billie, ktorá takisto prechádza obrovskými zmenami, čo sa zvedavosti v sexualite týka, by mamu potrebovala častejšie. Vynikajúca práca s rôznymi druhmi kamery, so strihom a hudbou, mladí talentovaní herci a autentický pohľad na neľahký boj matky v koži Jamesa.

Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom

Berlinale nosí do Berlína okrem stoviek filmových nadšencov inú atmosféru. Všade je ešte viac ľudí ako zvyčajne, filmárov, študentov filmu, filmových fanúšikov alebo len ľudí, ktorí majú potrebu pod fotku na instagrame vyťukať #berlinale. Do ranných zástupov na lístky prídu mnohí rovno z párty, iní spia v spacákoch pred kasami v nákupných centrách, ďalší doletia z ďaleka a vo festivalovej eufórii nakoniec nevzhliadnu žiaden film. Ľudia sa stavajú do radov, hoci nevedia, na čo sa tam čaká, k zadným východom hotelov s pristavenými rebríkmi pre fotografov, lebo čo ak sa práve ich milovaná celebrita odtiaľ vynorí a nájde si na pár metroch cesty k autu čas na podpis či foto. V kinosálach nie je vedľa vás voľné miesto na kabát, popcorn a pivo sa už vďakabohu nenosí, triedy berlínskych škôl chodia za filmami v rámci exkurzie, po filme sa na viackrát tlieska a diskusie s tvorcami trvajú, až kým sa do kina nedobíjajú diváci, čakajúci na ďalšie premietanie.

Najdlhšiu diskusiu som zažila na ZAMATOVÝCH TERORISTOCH. Sála pred filmom sa zapĺňala veľmi pomaly, počas neho sa smiechom natriasal už oveľa väčší počet sedadiel a otázky v rámci Q&A nemali konca kraja. Šarmantnou angličtinou referovali tvorcovia (Ostrochovský a Kerekes; Pekarčík na tomto premietaní chýbal) zo zákulisia vzniku filmu, plusoch a mínusoch spolupráce v trojici, o výnimočnosti zrejme jediných troch teroristov, ktorých v rámci „Česko-Slovenska“ máme a o veselej polohe filmu, ktorá je nielenže tvorcom (a podľa všetkého a Ceny čitateľov TAGESSPIEGEL aj divákom) bližšia, ale má slúžiť aj na ochranu protagonistov, ktorých „extremistickú“ činnosť na plátne možno voľnou interpretáciou vždy označiť za inscenačne vyhrotený dokument či dokumentaristicky spracovanú fikciu.

Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom Berlinisencie - zastávky filmovým Berlínom

Berlinale je plné sklamaní a prekvapení. Nevidela som dokument o Nickovi Cavovi ani tohoročného víťaza Bai Ri Yan Huo, adaptáciu švédskeho bestselleru o Storočnom starčekovi, ktorý vyskočil z okna a zmizol som v programe prehliadla úplne a z päťhodinovej Nymfomanky tiež nič nebolo (a v mojom prípade ani z premiérovaného director´s cut). 

Už len nemecká kinematografia mala (aj v hlavnej súťaži) toľkých zástupcov, že som si nevedela vybrať (resp. sa lístky rozpredali skôr ako nový Clooney) a tak som siahla po osvedčenej sekcii GERMAN CINEMA- LOLA@BERLINALE, ktorá rok čo rok mapuje to najlepšie z nemeckých filmov za ostatný rok (kasy trhajúca komédia FACK JU GÖHTE, veľkovýpravný DER MEDICUS a nesmierne zaujímavý politicko-športový dokument DER IRAN JOB). Náhodný výber z francúzkej kinematografie však potešil. Rozkošná manželská dráma Sophie Filliéres ARRÊTE OU JE CONTINUE (If you don´t, I will), zábavný únos a la Guillaume Nicloux (ktorý na minulom ročníku zaujal v súťažnej sekcii s filmom La Religieuse) L´ENLÈVEMENT DE MICHEL HOUELLEBECQ (The Kidnapping of Michel Houellebecq), životopisný YVES SAINT LAURANT (réžia: Jalil Lespert), ešte aj nová Kráska a zviera LA BELLE ET LA BÊTE (Christophe Gans) má čo to do seba. Veľmi odporúčam nórsky kino-experiment BLIND Eskila Vogta, ako sa píše v programe, ktorý má sám v sebe napriek mätúcej forme hádam viac logiky a dramaturgickej zručnosti ako scenáre Syda Fielda a Chaumeilovu tragikomédiu A LONG WAY DOWN s nesmierne sympatickými postavami a výbornými dialógmi, ktorá síce čoskoro zavíta do kín, no u ktorej vstupné s festivalovou prirážkou neľutujem (ako u iných dlhoočakávaných premiér, ktoré by mi stačilo vidieť v bežnom kine po náročnom dni v práci či škole (napr. THE MONUMENTS MEN)).

S Wesom Andersonom som festival začala a túto rekapituláciu končím. THE GRAND BUDAPEST HOTEL treba každopádne vidieť. A v kine. A najlepšie by bolo, keby niekto každých pár sekúnd stlačil PAUSE, aby sme sa mohli vynadívať. Čo všetko ten režisér, ktorý vyzerá na dvadsať a pritom už presne toľko rokov zabáva fanúšikov svojimi filmami, dokáže napchať do jedného záberu?! A ako presvedčil všetkých veľkých hercov hrať tak malé role, že som sa po filme, sledujúc rolujúce sa titulky plné zvuľných mien, pýtala: Kde tam bol Owen? A spala som, alebo tam Bill Murray hral len pár minút?! Lebo inak stál Bill spolu s Wesom pred filmom na pódiu a chválil ho do nebies. Prisahal, že to je najlepší film, aký tento človek kedy urobil a celá sála Friedrichstadt-Palastu (1985 miest na sedenie) mu to po premiére (pre smrteľníkov; tlač a prominenti vzhliadli film už pár hodín pred nami) v prvý večer Berlinale veľmi rada uverila.


autor Anežka Guziarova 28.2.2014
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 50476
02 |
návšt. 11232
03 |
návšt. 6387
04 |
návšt. 5029
05 |
návšt. 4829
06 |
návšt. 3812
07 |
návšt. 4039
08 |
návšt. 2951
09 |
návšt. 1913
10 |
návšt. 1868
REBRÍČEK US
01 |
$82,0 mil.
02 |
$7,4 mil.
03 |
$3,9 mil.
04 |
$3,2 mil.
05 |
$3,2 mil.
06 |
$2,5 mil.
07 |
$2,1 mil.
08 |
$1,7 mil.
09 |
$1,4 mil.
10 |
$1,1 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.