Finančne podporil

NOVINKY

RECENZIE

SCREENER

Trendy: FILMOVÁ ŠKOLA SERIÁLY NAJLEPŠIE FILMY TELEVÍZNE TIPY SLOVENSKÉ FILMY PRÁVE V KINÁCH

SNUFF, SKUTOčNOSť ALEBO FÁMA?

článok

KEĎ FILM PRESTÁVA BYŤ FILMOM (SNUFF)

Zobrazenie násilnej smrti vo filme nie je ničím novým, aspoň nie od doby režiséra Louisa Jeana Feuilladea a jeho Fantomasa (1913). Film pracuje so žánrom smrti na niekoľkých úrovniach a naučil nás ju vnímať svojimi výpovednými a citovými kvalitami, a apaticky svojou kvantitou. Rozdielne spôsoby zobrazovania smrti, definujú aj osobitosť žánrov a tvoria tak ich historicky zlomové okamihy (za zmienku stojí westernová idealizácia činov fiktívnych "okoltovaných" hrdinov aj ich neskoršia deidealizácia v anti-westernoch).

Zdá sa, že asi žiadne umenie nedokáže tak efektne využiť smrť ako kontrapunkt svojho rozprávania. Každá mŕtvola znamená možnosť lukratívneho zisku. Sú filmové žánre, ktoré by bez minimálne jednej mŕtvoly, už neboli žánrom. Perfektne mŕtve telo, sprevádzané invenčným spôsobom usmrcovacieho aktu, je podmienkou biznisu a film, z neho dokáže profitovať. Film je ale stále len fikciou, výmyslom s ambíciami diváka neustále prekvapovať. O to to má ale ťažšie. Nie je jednoduché zaujať diváka, pre ktorého je filmová smrť len akousi konvenciou. Aj pri sebe vierohodnejšom vizualizovaní smrti, divák rozmýšľa, ako danú udalosť nakrúcali a koniec koncov určite vie, že každá mŕtvola, sa po ukončení záberu s úľavou zodvihne. Tvorcovia majú preto náročnú pozíciu, pretože divák nekompromisne sleduje každý detail a smrť je tak odkázaná na mieru vierohodnosti - len s jej pomocou sa dá dosiahnuť maximálne ohromujúceho zážitku.(1)

Všetko záleží na súhre pravidiel a na tom, ako dokáže divák prijať filmovú fikciu, respektíve nakoľko ho tvorcovia dokážu "oklamať". Film je podvod" - povedal svojho času slávny Federico Fellini. Napriek tomu, stoja tvorcovia pred čoraz ťažším stvárnením nielen smrti, ale aj autenticity scén. Trikoví maskéri a efektoví špecialisti sú čoraz viac nútení k bezchybnej štylizácii scén. Nie všetko je ale možné a filmová smrť, je stále len filmovou smrťou. Pokiaľ sa nenájdu autori, ktorí sa vzpriečia klišé, a vydávajú sa cestou maximálnej vierohodnosti. Vierohodnosti prežitia - "bolesť, tá skutočná a naozajstná bolesť sa zahrať nedá, tá sa musí jednoducho prežiť. Ďalšie klišé, ktoré vytvorila televízia, je v tom, že všetko dopadne dobre - nedopadne. Nasimulovať sa dá množstvo vecí, ale prečo simulovať niečo, čo sa dá nakrútiť v skutočnosti? Prečo teda nepoužiť mŕtvolu skutočnú, respektíve prečo nezabiť priamo pri nakrúcaní?".(2)

Priesečníkom všetkých doposiaľ zmienených rovín smrti, sú filmy s označením Snuff. Podľa anglického slovníka ide o slangové označenie filmového žánru explicitnej pornografie vrcholiaceho skutočnou násilnou smrťou účastníka sexuálneho aktu. Ide o žáner, ktorého jediným obsahom je zabitie nejakej osoby, presnejšie bezbranného dievčaťa. Dochádza tu ku klasickému hororovému kontrastu živej krásy a jej brutálneho zničenia. Snuff patrí medzi najbizarnejšie výstrelky spoločenskej diskusie, a je ho možné považovať za extrémny jav. Zároveň predstavuje aj vrchol anonymného voyuerismu, keďže ilegálne šírené celuloidové kotúče či videozáznamy, sú určené k osamotenej percepcii, čiže tak popierajú princíp kolektívneho zážitku.

Do zaradenia snuff filmov spadá mylne prakticky akýkoľvek film zobrazujúci autentické mučenie, znásilňovanie a smrť, dôležitá je hlavne anonymnosť materiálu, aura ilegality a čo najvernejší efekt záznamu. Vedomie, že je niečo zakázané a ide o spoločenské tabu, spoľahlivo láka, ako prakticky ktorékoľvek "zakázané ovocie". Snuff ale nie je len autentickým záznamom šokujúcej udalosti. Zachádza oveľa ďalej ako rôzne talianske mondo filmy (pseudodokumenty o častokrát nepochopiteľných zvykoch primitívnych a exotických národov. V našich požičovniach sa dajú nájsť len neskoršie mondo filmy - ako Šokujúca Ázia, Kanibali.), či už spomínané náhodné - väčšinou - amatérske záznamy smrteľných nehôd a popráv s označením Gore video. Pravým snuffom nie sú ani záznamy určené na zastrašovanie oponentov, a vybavovanie si účtov medzi mafiánmi, teroristami, či vojakmi.

Snuff sa od všetkých zmienených formátov odlišuje predovšetkým druhom svojho cieľu a zámeru. V tomto filme sa umiera len pre prítomnosť kamery, čiže nejde o náhodné zachytenie odohrávajúcej sa udalosti. Snuff je dopredu pripravený, patologicky komponovaný rituál určený neľútostnému mechanickému pohľadu kamery. Nakrúca sa až do chvíle, kým sa mučený objekt - mladé dievča, premení v hromadu skrvaveného mäsa. Snuff je extrémna návnada pre zadosťučinenie divákovej sexuálnej deviácie, prinášajúca dobre utajeným tvorcom veľký finančný zisk. Snuff smrť nielen zaznamenáva, ale vytvára jej choreografiu.(3)

Smrť zobrazená v snuff filmoch nemá žiadny hlbší rozmer a pôsobenie. Prekračuje hranice znesiteľnosti, hranice, kedy má zobrazenie smrti poetický účinok. Jedným z jeho pravidiel, odvolávajúcim sa na absolútnu autentickosť záznamu, je absencia strihu a koncentrácia deja do jediného - v prevažnej miere - statického záberu. Neochota a neschopnosť uhnúť objektívom kamery, dáva priestor sile perverzie, odkázanej na techniku. Pevne postavená kamera, je len náhradou za diváka, túžiaceho byť priamo pri akte. Divadelný spôsob snímania, tak má nie len silu neštylizovanej autenticity, ale aj intenciu média, schopného priniesť presnú náhradu neprítomného konzumenta. Sledovanie snuff filmov už samo o sebe znamená prekročenie zákona. Vraždenie ľudí za účelom jej filmovej prezentácie netoleruje žiadny vyspelý režim a častokrát tvrdo postihuje aj jeho malý náznak. Vražda v snuffe je len obyčajná oslava divákových úchylných túžob, vďaka ktorým sa stáva spoluvinníkom tvorcov. Zvlášť v prípade ak si nakrútenie takéhoto filmu súkromne objedná a nechá tak pre svoje libido zabiť človeka z krajín tretieho sveta, či spoločenského suterénu.

Tvorba snuff filmov je výsadou veľmi úzko vymedzeného okruhu ľudí so špecifickými záujmami. Môže ísť o skupinu pedofilov, sadistov, satanistov a iných podobne špecializovaných komunít. Do úvahy pripadá aj klub veľmi bohatých dekadentov, ktorí si nelegálny film, môžu dovoliť financovať. Väčšina snuff filmov sa údajne vyrába v krajinách tretieho sveta, kde je ľudské telo tak lacným "materiálom", že na snuffe sa nedá prerobiť. Nezriedka sa tiež stáva, že obeť sa dobrovoľne prihlási, a honorár za účinkovanie si herec môže vyzdvihnúť dopredu.

Snuff filmy pracujú s využitím dokumentárnosti, o ktorú sa opiera videoformát a 8 mm amatérsky film. Spôsob, akým je v týchto filmoch dosiahnutý dojem maximálnej autenticity, má evidentnú spriaznenosť s pornografiou. Úlohou bežnej pornografie je primárne atak pohlavného pudu, na rozdiel od snuffu, oslovujúceho oveľa temnejšiu stránku nášho podvedomia - pud deštrukcie. Jedným z dôvodom záujmu o filmy s extrémne násilnou sexuálnou tematikou, je nedostatočná možnosť vyplavovania hormónov šťastia - ako sa endorfíny nazývajú. Tieto hormóny sú ľudskému telu "udeľované" až po výraznejšom intenzívnom výkone. Ľudia závislí od endorfínov, hľadajú stále nové s silnejšie podnety, keďže ich tie súčasné už dostatočne nevzrušujú.(4) Človek je totiž v prapodstate naprogramovaný na iný životný štýl - bojovať o jedlo, územie, ženu alebo dokonca o život. Súčasný životný štýl predbehol našu fyziologickú vybavenosť a tak, keď už nie sme nútení bojovať o život, bojujeme čoraz častejšie pri extrémnych mentálnych či fyziologických zážitkoch.

Okrem už spomínaných mondo a gore produkciách zasahuje snuff, ako špecifická odnož sadistickej a sadomasochistickej pornografie, aj do oblasti slasher a splatter hororov. Slasher je odnož hororu v ktorej sa zabíja sečnou alebo bodnou zbraňou. Vo filmových dejinách sa objavuje od konca 50. rokov a najviac ju spopularizoval Hitchcock so svojim Psychom. Ústrednou atrakciou splatteru je obraz deštruovaného ľudského tela, jeho otváranie a trhanie, výtok vnútorností, oddeľovanie údov, obracanie tela na ruby, a ďalších motívov v zásade groteskných a realizujúcich odcudzujúci efekt, redukcie postáv na figuríny. Snuff však na rozdiel od nich stojí na úplnej absencii naratívnosti a groteskne podvratného humoru. Dezintegrácia krásy ženského tela neslúži žiadnemu ďalšiemu účelu, neexistuje druhý plán. Rozkrájanie trupu a oddelenie končatín je čisto samoúčelné, bez akejkoľvek snahy o grotesknosť, či o hru vysokého a nízkeho umenia béčkovej kategórie.

Transgresívne prepojenie násilia a sexuality v okamihu najvystupňovanejšej slasti je znakom snuffu ako podoby najtvrdšej formy hard-core pornografie, čiže sexuálnej prezentácie s absolútnym potlačením fantázie, kvôli nezastieraniu žiadneho detailu nahého ženského tela. Bežne dostupná pornografia je postavená na podobných princípoch a znakoch - fragmentovanie tela, detailný fetiš ľudských orgánov a celkové predstavenie ženských postáv ako bez osobnostných figúrok a objektov mužského pohľadu, slúžiacich len na vykorisťovanie a ponižovanie. Žena je len nástrojom sexuálneho ukojenia, jej prítomnosť na scéne nemá žiaden iný význam. V porovnaní s pornografiou sa pri snuffe nejedná len o nereproduktívnu, ale priamo deštrukčnú sexualitu.(5) Dochádza k búraniu základných fyziologických bariér. Ľudská koža stráca obmedzenia a už nestačí len jej vonkajšia krása. Vnútro živej schránky je zaujímavejšie. Zmienená pornografická fragmentarizácia, nie je v snuff filmoch prevádzaná strihom a veľkosťou záberu (snuff strih nepozná), ale priamo nejakým rezným nástrojom. Prienik do útrob dostáva skutočné kontúry. Explicitná prezentácia je nad akoukoľvek fantáziou, nepriamym zobrazením a náznakom. Ako keby neplatilo, že diváka najviac fascinuje nevidené, kedy si musí sám participáciou vytvárať vlastnú predstavu. Mnohé výklady dejín umenia, nás presvedčujú o tom, že k napodobneniu života musia byť dodané ďalšie rozmery umožnené fantáziou tvorcov a divákov. To pri snuffe neplatí.

Zámer "byť pri tom", podnecovanie pocitu "toto sa skutočne stalo" speje k docieleniu najrealistickejšej reality - k pornografii. Tradičné porno, už nie je len reálne, je hyperreálne a stále si zachováva hlavnú silu - priehľadnosť. Pri sledovaní obrazu na projekčnej ploche, podvedome potláčame existenciu rámovania, zámerného výseku skutočnosti. Realizmus je tak najväčšou ilúziou kvôli svojej zámernej transparentnosti. Nevieme a nechceme totiž vidieť v dokonalej reprodukcii, stopy obrazovej štylizácie a konvencii. Snuff napriek tomu, že je pokračovateľom tendencii pornografie, svojou obsahovou stránkou prekonáva hranicu priehľadnosti. Dôvodom špecifického spôsobu vnímania snuffu nie je len krvavosť a odpudivosť kontrastujúca so sterilitou bežnej porno produkcie. Úlohou klasického filmu, je podporovať pasivitu diváka, jeho pozabudnutie na vlastné "ja" a rozplynutie na ploche vysoko presvedčivých pohyblivých obrazov. Divák chápe umelosť filmu, uvedomuje si že je to len film a udržuje si tak dostatočnú dištanciu. Snuff ale podobne ako pornografia, vyvoláva v publiku interaktivitu a zapojenie diváka do celého vnímacieho procesu.

Schopnosť interakcie pri sledovaní niekoľkominútových beštialít snuff produkcie, neobíde nikoho. Nie je dôležité či ide o diváka ukájajúceho si vlastnú sadistickú predstavivosť, alebo o náhodného majiteľa zakázaného ovocia. Je prakticky nemožné, vyhnúť sa pri sledovaní snuffu - uvedomeniu si vlastného tela, vlastnej zraniteľnosti a pocitom odporu. Aj realizmus má paradoxne svoje hranice a snuff prestáva byť pre akéhokoľvek diváka len obyčajným filmom. Ide o radikálne perverzný druh "filmu o filmovaní", pri ktorom si uvedomíme, že k hotovému záznamu, bolo nutné pozmeniť realitu. Neprerušovaný záber tejto špecifickej popravy nás neustále upozorňuje na prítomnosť kamery a na proces výroby. Vo chvíli percepcie odpadá bežná dištancia známa z iných žánrov a prichádza k snahe vypátrať pozadie vzniku záznamu a uvedomenie si, že cena za takéto využitie filmového média, je príliš krutá a nezmyselná.

SNUFF SKUTOČNOSŤ, ALEBO LEN FÁMA?

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa o snuffe pomerne dosť písalo aj v našich médiách. Pomaly sa z neho stala legenda, o ktorej všetci vedia, ale málokto vie, ako skutočne vyzerá. Podobná legenda sa o ňom vytvorila aj v západnom svete už koncom sedemdesiatych rokov. Zaužívalo sa tvrdenie, že cez všemožný ohlas sa nakoniec existencia žiadneho snuff filmu nepreukázala. (6) Že by ale bola existencia snuffu len výplodom dohadov a fikcie?

Americká FBI napríklad vo svojich vyjadreniach tvrdí, že v priebehu dvadsaťročného pátrania na žiadny dôkaz o existencii snuff filmov nenarazila. To isté tvrdí aj anglická polícia. Podľa týchto orgánov jednoducho skutočné snuff filmy neexistujú. Problém týchto tvrdení je možno v tom, že snuff nie je materiál, zohnateľný na každom rohu. Podľa zdrojov, ktoré existencii snuffu veria, sú filmy tohto zamerania nielen nesmierne drahé (výroba by sa mala pohybovať v čiastkach okolo 250 tisíc dolárov, a samotný predaj v desiatkach tisíc dolárov), ale možnosť ich obstarania je závislá od pohybovania sa v určitých kruhoch. Dealer musí svojho zákazníka dôverne poznať, pretože miera rizika je veľká. Možno aj to je dôvod, prečo nie je existencia týchto filmov doposiaľ riadne vyšetrená a podložená. O získanie dôkazov existencie snuff produkcie sa pokúšal aj časopis Screw, ktorý vypísal odmenu 25 tisíc dolárov tomu, kto predloží kópiu takéhoto filmu. Výzva ostala bez ohlasu. Miera rizika nebola asi stále dostatočne finančne vykompenzovaná.

Na rozsiahlejšie pátranie sa vydal investigatívny novinár Yaron Svoray, autor knihy Gods of Death. Snuff filmy ho doviedli do rôznych kútov sveta a sám konštatuje, že ich videl na vlastné oči. Najľahšie sa podľa neho dajú kúpiť v Bankoku, kde nie je vďaka vysokej hustote prostitútok problém za pár dolárov zohnať nič netušiacich aktérov. Svoray upozorňuje však na to, že vysoké percento snuff filmov, na ktoré je možné eventuálne naraziť, je podfuk - fake.

Osobne nevidím jediný dôvod, prečo by mali byť snuff filmy len fikciou. Verím, že dopyt existuje v bohatej miere a ponuka na seba nenechá dlho čakať. O tom, ako rozsiahly môže byť trh, nemá zrejme nikto predstavu. Potvrdením môjho názoru môže byť aj rozhovor s Rainerom Richardom - hlavným kriminálnym komisárom pracujúcim v mnichovskom komisariáte, uverejnený v týždenníku Stern. Jeho prácou je pátranie po zákazníkoch a predajcoch detskej pornografie. Redaktorovi týždenníka verne popísal niekoľkosekundový film, ktorý pred určitou dobou podrobil spolu so svojim tímom dôslednému prešetreniu. V špinavej miestnosti ležalo na zemi mladé dievča, nehýbalo sa, na stehnách malo podliatiny a ticho chrapčalo od bolesti. Do obrazu vkročil muž, bolo vidieť len spodnú časť jeho tela a ťažkú zbraň. Postavil sa medzi nohy ležiaceho dievčaťa, namieril zbraň na jej hruď a vystrelil. Jej telo za tlakom nadvihlo a mŕtve padlo späť na zem. Rainer Richard bývalý spracovateľ informácii o tragických nehodách, vie čo videl. Podľa neho išlo o autentický a nie digitálne upravovaný záznam.

Ako však objektívne zhodnotiť, že záznam prezentuje skutočnú vraždu, a nie len jej konzekventnú napodobeninu? Väčšina ľudí (na rozdiel od komisára Rainera Richarda) nemá toľko skúseností a málokto videl na vlastné oči skutočnú vraždu. Dejiny kinematografie väčšinou preukázali, že snímky na indexe "zakázaných filmov" pre svoje prílišne vierohodné stvárnenie násilia a smrti, omylom považované za snuff, sú len veľmi prepracovanou fikciou silne približujúcou sa realite.(7) Medzi vraždou ako štylizovaným umením a zabitým pre uspokojenie divákovho zvráteného libida, existuje len veľmi tenká hranica.

SNUFF VO FILME

Prítomnosť snuff záznamov vo filmoch by som rozdelil na dve skupiny. V jednej ide o reflexiu snuff problematiky formou umeleckého spracovania a vymysleného príbehu a druhá je snahou o vernú prezentáciu skutočnej snuff produkcie. Najvýraznejším a pravdepodobne najznámejším zástupcom prvej skupiny je thriller režiséra Joela Schumachera - 8 MM (1999), ktorý upozornil na výrobu a trh s nelegálnym filmovým materiálom. Každopádne o o chorobnej potrebe diváka stať sa svedkom detailných záberov vrážd, hovorí už oveľa starší, fenomenálny horor Peeping Tom (1959) Michaela Powella. Hlavný hrdina príbehu, skúma ľudský strach a zachádza až tak ďaleko, že na prednú časť svojej kamery inštaluje ostrý hrot, pomocou ktorého pri zapnutom snímaní, zabíja mladé ženy.

Dôkazom záujmu Hollywoodu a tabuizovanú tému nie je len snímka 8MM, ale aj oveľa pôsobivejšia dráma režiséra Paula Schradera Hardcore (1979) zobrazujúca príbeh zúfalého otca pátrajúceho po svojej stratenej dcére, ktorej smrť videl v lacnom shote miestneho pornokina. Dôkazom že táto téma nie je cudzia ani európskej kinematografii, môže byť zaujímavý debut španielskeho režiséra Alejandra Amenábara - Thesis (1996) o študentke píšucej diplomovú prácu na tému násilie v audiovizuálnom priemysle. Pri svojom pátraní po dôkazoch existencie snuff filmov nečakane zisťuje, že jeden z jej profesorov je sám tvorcom zvrátených video záznamov.

Diskutabilnej téme sa nevyhol ani známy experimentátor s ľudskou zvrátenosťou Michael Haneke. V jeho šokujúcej dráme Benny's video (1992) zobrazuje príbeh malého chlapca zmanipulovaného násilníckymi filmami a hlavne domácim videozáznamom porážky prasaťa. Fascinovaný smrťou tak stráca rozum a za prítomnosti videokamery zabíja vo svojej izbe vlastnú kamarátku. Pravdepodobne však najlepšie filmové spracovanie témy obchodu so zakázanými emóciami ponúka znepokojivá, futuristická sci-fi kriminálka americkej režisérky Kathryn Bigelow - Strange Days (1995). Film je príbehom bývalého policajta, ktorému sa podarí náhodne získať záznam brutálnej vraždy prostitútky. Púšťa sa do pátrania a sám sa ocitá v zmäti vrážd a znásilnení.

Programového riaditeľa súkromnej káblovej televízie Civic TV, fascinuje možnosť komerčného využitia programu, založeného výsadne len na násilnom mučení. Odhalí tak spoločnosť špecializujúcu sa na produkciu tvorenú iba z autentického mučenia. Toľko premisa sci-fi hororu Videodrom (1983) kultového režiséra Davida Cronenberga. Zaujímavosťou je, že Cronenberga k nakrúteniu Videodromu inšpiroval jeden z najkontroverznejších filmov par excellance Emanuelle in America (1977). Taliansky film určený na export, obsahuje niekoľko minút materiálu, ktorý bol dlhú dobu považovaný za ukážku snuffu. Kontroverzný experimentátor Joe D'Amato do svojho filmu napríklad vložil scény odrezávania prsníkov a zvárania tela autogénom. Kultúrny šok z doposiaľ nevidených nechutností, bol ako sa neskôr ukázalo ideálnou reklamou. Neskôr totiž vyšlo na povrch, že extrémne realistické zábery, boli len inscenované a z filmového experimentu, so snahou dokázať, kam až je možné v legálnom filmovom priemysle zájsť, zostalo len miesto na poličke videopožičovne.

Druhou skupinou filmov s témou zachytenia reality sú diela so snahou o dokázanie existencie čistého snuffu. Zakladateľom žánru sa stal horor The Slaughter (1976), známejší pod svojom alternatívnym názvom Snuff. Lacný príbeh nakrútený niekoľkými rôznorodými režisérmi vznikol v roku v roku 1997 v Argentíne, uverejnený bol však až po štyroch rokoch dohadoch a úpravách (čo ho samozrejme divácky ešte viac zatraktívnilo). Film o pašovaní drog a znásilňovaní mladých dievčat, bol upravený do použiteľnej formálnej podoby - filmu o filme. Napriek tomu v ňom zostala (aj keď ako posledná scéna filmu) dnes už preslávená scéna brutálne zabitej ženy pri nakrúcaní porno snímku. Základný problém autenticity filmového zakladateľa žánru bol nielen v tom, že sú známi jeho autori a že mal verejnú reklamu postavenú na fakte, že pri jeho nakrúcaní boli skutočne zabité nejaké dievčatá, ale hlavne na skutočnosti, že sa preukázalo, že ide o podvod - fake.

Od doby šikovného producentského triku s filmom The Slaughter sa ukazuje, že snuff produkcia nemá nič spoločné s autentickými záznamami vraždiacich teroristov, či ukážkami verejných popráv. Koncom sedemdesiatych rokov sa na svetovom trhu objavili desiatky dokumentárnych záberov nehôd, pitiev, vrážd v priamom prenose, lekárskych záberov, policajných akcii, rituálnych popráv a pod. Dokonca aj v našich požičovniach sa dajú nájsť lacné americké zostrihy nehôd pod názvami ako Tváre smrti, Tresty smrti a dá sa zohnať aj trojdielna mondo séria nemecko-japonskej produkcie Šokujúca Ázia. Pravý snuff nie je legálnym tovarom a šikovní producenti sa snažili a snažia jeho "nezohnateľnosť" nahrádzať bizarnými dokumentmi tvorenými z archívov štátnej správy a televízneho spravodajstva. Skutočná smrť, aj keď sa vymyká žánru snuff, je divácky silne atraktívna. Je len otázkou, nakoľko sú tieto mondo a gore videa určené pre divákovu rozkoš a nakoľko ide o odstrašujúce varovanie.

Zo skupiny pravých snuffov je možné vylúčiť aj legendárnu deväťdielnu japonskú sériu Guinea Pig (1985 - 1991) u ktorej sú taktiež známi autori. Epizóda z tejto série pod názvom Flower of Flesh Blood (1985) vystrašila herca Charlieho Sheena, ktorý ju mal možnosť náhodne vidieť, natoľko, že ju kópiu odovzdal na vyšetrenie FBI. Neskôr sa preukázalo, že niekoľkominútová scéna vraždy mladého dievčaťa, bola len - trikovo špičkovo zvládnutou - fikciou.

Prehľad najznámejších filmov údajne obsahujúcich snuff

Faces of Death (1978) - šesťdielna séria dokumentárnych záberov toho najhrubšieho razenia. Nakoniec sa ale prevalilo, že nie všetky zábery sú autentické. V Japonsku tak vznikla štvordielna séria Death Files a Death Press, ktorú už tvoria 100 percentné autentické zábery.

The Last House on the Dead End Street (1977) - jeden z najklaustrofobickejších hororov so značne amorálnym podtextom. Partia kamarátov si pozve do opusteného domu nič netušiace obete, s ktorými plánuje nakrútiť ten najdrsnejší snuff. Film bol vo svojej dobe tak odvážny, že sa jeho tvorcovia radšej ukryli pod exotickými pseudonymami.

Emauelle in America (1977) - dielo kráľa talianskeho nízkorozpočtového filmu, priekopníka pornografie a hororu Joe Damata. Najdlhšia verzia tohto filmu obsahujúca nechutné snuff scény vyšla iba vo Venezuele. U nás je oficiálne nedostupná.

Cannibal Holocaust (1980) - jeden z najkontroverznejších filmov zakázaný v mnohých krajinách a bývalá Československá republika bola pritom jednou z mála krajín, kde tento film vyšiel v nezostrihanej forme na videu. Skupina reportérov sa rozhodla nakrútiť škandalózny dokument o kanibaloch priamo v ich autentickom prostredí v Amazónii. Keď ich ale nenájdu, vyprovokujú domorodcov ku krvavej pomste a v záujme filmu sú nakoniec skonzumovaní. To však zistí až druhá výprava, ktorá u rituálneho totemu nájde iba kamery s nevyvolaným záznamom. Podobný námet a reklamnú kampaň, využila o pár rokov neskôr aj dvojica Daniel Myrick a Eduardo Sanchez so svojim filmom The Blair Witch Project (1999). V ňom skupinka študentov nehľadala kanibalov ale čarodejnice a podobne po nich zostali len videokamery s materiálom.

INTERNET A POČÍTAČOVÉ HRY

Jednou z možností ako sa dostať k rôznym gore videám (popravy, vojenské hrôzy a pod.) je aj internetová sieť. Práve vďaka nej sa medzi ľudí rozšírila poprava Dimitrija Gasanova, štyridsaťšesťročného ruského vojaka v Čečensku, umiestnená na známej a populárnej adrese zvrhlostí www.stileproject.com. Samotný film, dokumentujúci čin mladého teroristu, ktorý svojej obeti najprv podrezal krk a potom odsekol hlavu, sa nedá považovať za snuff pre zmysel svojho určenia. Nie je totiž vytvorený ako extrémna návnada pre diváka, ale splňuje varovný a zastrašujúci efekt. V podstate ide o akýsi dokument, ktorý vznikol pre zaznamenanie danej situácie a nie pre komerčné využitie či inú publicitu.

Dá sa povedať, že internet napriek ponuke množstva extrémnych bizarností, nemôže vyhovieť požiadavke po skutočnom snuffe. Ide o záležitosť natoľko nebezpečnú a drahú, že jej virtuálna existencia nie je možná. Zato sa jej dostalo úplne inej virtuálnej pozornosti. Počítačová hra Manhunt určená pre konzolu PS2 vás iniciuje do sveta snuff produkcie. Vašou úlohou ako hráča, je zabíjať ľudí a to hlavne tak, aby to dobre vyzeralo v hľadáčiku kamery. Manhunt je hra pre dospelých, podľa odborníkov je fantasticky hratelná a ešte viac zábavná, kontroverzná, násilnícka, neuveriteľne brutálna, eticky určite zvrátená, v niektorých krajinách zakázaná, u nás však nie. Zabíja sa v nej, zakráda a zabíja, nič viac, a cieľom je zabíjať, čo najefektnejšie, oku i sluchu lahodiaco.(8)

ZÁVER

Analýzou a vysvetlením jednotlivých zložiek radikálne perverzného filmového záznamu, ktoré determinujú divácke zameranie a určenosť, prichádzam k záveru variability využitia filmovej smrti a umierania. Žáner filmu snuff sa však vymyká všetkému, na čo kedy bol vynález kinematografie využitý. Myslím, že má zmysel analyzovať a upozorňovať na pravdepodobnú existenciu filmového žánru pozmeňujúceho ilúziu za tú najvyššiu možnú cenu.

Voľným prístupom médií a ich lacnej obhajoby (divák má právo k slobodnému prístupu k informáciám) sa denne vytvára apatia k zobrazovanému autentickému utrpeniu. Ľudský život stráca v klipoch televíznych reportáží hodnotu. Aj vďaka nim je ďalšia existencia extrémnych záznamov a ich rýchle šírenie určite zabezpečené.

Zobrazenie pozmenenej reality za účelom šokovania, či naplnenia predstáv diváka je smer, ktorým sa film bude možno uberať aj vo svojej legálnej podobe. Vysoká sledovanosť rôznych reality show dáva možnosť vzniku fúzii filmu a neštylizovanej pravdy.

Samostatná kapitola venovaná spochybneniu existencie žánru snuff produkcie, apeluje na základné východisko mojej práce. Nie je totiž ani tak dôležité, či snuff filmy patria len k mnohým mestským legendám (podobne ako napríklad obrovský aligátor v kanalizačnom systéme veľkomesta), alebo ich niekto skutočne nakrúca. Zásadné je, že tu vôbec existuje snaha niečo také vyrobiť, či nasimulovať a hlavne neustála túžba to vidieť.

1 Martin Jiroušek: Snuff. Živel 2003, č. 22, s. 74-77.
2 Autentické vyjadrenie člena štábu tvorcov extrémnych pornografických fimov
3 Kamil Fila: Když film přestává být filmem: Snuff. Cinepur 2003, č. 28, s. 38-39.
4 MUDr. Pavel Malovič: Neverte úľave po bungee jumpingu. Express 2004, č. 21, s. 56-57.
5 Kamil Fila: Když film přestává být filmem: Snuff. Cinepur 2003, č. 28, s. 38-39.
6 Presne rovnaký názor má na existenciu snuff produkcie aj rozsiahla esej Scotta Aarona Stinea - The Snuff Film/Making of an Urban Legend. - https://www.csicop.org/si/9905/snuff.html
7 Martin Jiroušek: Snuff. Živel 2003, č. 22, s. 74-77.
8 Juraj Malíček: Zabi ho krajšie, Cash. Recenzia videohry na PS2 Manhunt. - https://www.inzine.sk/article.asp?art=10795