Dvanásty ročník Fest Anče – skromnejší, ale stále dôležitý

Naša domovina má viacero významných festivalov. Spomedzi tých, ktoré sa špecializujú na konkrétny žáner patrí k tým najznámejším jednoznačne Fest Anča. Žilinský festival už roky dokazuje, že animované filmy nie sú len pre deti a ich rodičov. Avšak tento rok sa musel festival vysporiadať s nečakanou situáciou, ktorú nikto z návštevníkov a ani organizátorov nepredpokladal. Niekoľko týždňov pred začiatkom Anče začala horieť jedna z kľúčových premietacích sál festivalu, konkrétne sála S2 pod žilinským rondelom pri stanici Žilina – Záriečie.

V Záriečí, ktoré je dlhodobo hlavnou hosťujúcou platformou, sa pravidelne premietalo v dvoch vnútorných sálach, ako aj na stenu jedného z pilierov, podopierajúcich kruhový objazd. A práve otvorená scéna pod holým nebom sa stala miestom, kde sa festivaloví diváci zdržiavali najčastejšie – kde sa najviac žilo. V dvanástom ročníku sa hlavné centrum diania neplánovane presunulo do pôsobivej Novej synagógy v centre mesta, kde sa počas minulých ročníkov uskutočňovali „len“ otváracie a zatváracie ceremoniály či podujatie Game Days (podujatie, ktoré v posledných piatich ročníkov oboznamuje návštevníkov so súčasnou videohernou tvorbou). Aktuálne sa do synagógy presunulo takmer celé dianie – akreditácie, stánky s občerstvením či predaj reklamných a darčekových predmetov. Hoci sa festival s novovzniknutou situáciou vysporiadal bravúrne, nostalgiu za „staničkou“ bolo cítiť skoro na každom rohu. Fest Anča sa v aktuálnom ročníku zamerala na tému identity. V šiestich blokoch bolo na danú tému premietnutých približne šesť desiatok filmov z viac ako troch desiatok krajín, všetko pod kurátorským dohľadom teoretičky Elišky Děckej.

Osobne ma zaujala najmä pravidelná súťaž slovenských animovaných filmov ako aj medzinárodná prehliadka tých najlepších. V súťaži slovenských krátkometrážnych filmov festival premietol osem filmov v minutáži od 1 do 14 minút. Víťazným dielom sa stala snímka Šarkan slovenského režiséra Martina Smatanu. Smatana (absolvent bratislavskej Vysokej školy múzických umení a dvojročného magisterského stupňa na pražskej FAMU) zaujal už svojím predošlým dielom Rosso Papavero (2015), ktoré podobne ako Šarkan uviedol na prestížnom filmovom festivale Berlinale. Novinka rozpráva príbeh chlapca a jeho starého otca. Hoci je príbeh veľmi jednoduchý, na jeho pozadí režisér prináša témy pominuteľnosti a smrti, a to bez zbytočných apelov a moralizovania. Cely film dopĺňajú pôsobivé hudobné motívy. Sympatickým závanom sviežosti dýcha aj japonský animovaný film Moje kozliatko, ktorý prináša nový pohľad na známy príbeh o kozliatkach a vlkovi.

Okrem filmových blokov si diváci mohli užiť aj masterclassy, ktoré viedli samotní členovia festivalu poroty. Každý z nich prezentoval iný prístup k práci na animovaných dielach.

Režisér z Veľkej Británie Tim Webb odprezentoval svoj starší krátky film A is for Autism (1992), na ktorom spolupracoval aj s ľuďmi s autizmom. Snímka nenásilným spôsobom otvára rôzne uhly pohľadu na jednotlivé formy tejto diagnózy. Webbova vizuálna mozaika je vyskladaná z originálnych kresieb doplnených voiceoverom, ktorým sa vnára do hláv autistov. Vo filme počuť aj hlas Temple Grandin s vysokofunkčným autizmom, ktorá pomáhala napríklad aj Dustinovi Hoffmanovi pri príprave s jeho rolou vo filme Rain Man (1988).

Hoci festivalu presunutie zo Záriečia do synagógy mierne uškodilo, svoje renomé a štandard Fest Anča nestratila. Uvidíme, ako sa usporiadatelia so vzniknutou situáciou vysporiadajú v budúcnosti. Vynútená zmena môže byť aj príležitosťou začať inak. Festivalu prajem, aby jej trinástka v roku 2020 priniesla šťastie.