Krátky slovenský film, ktorý vybudoval slušné napätie

Jeden muž, jedna žena, jeden krkolomný plán cesty za lepším životom. Hlboký les, nekonečné močiare, neustále obzeranie sa cez rameno. A na konci? Happy end? Alebo skôr..? Stredometrážny počin Michala Blaška Atlantída, 2003 sa tento rok blysol na festivale v Cannes v súťažnej sekcii Cinéfondation. Ak ste ho ešte nevideli a máte tú možnosť, určite neváhajte.

Michal Blaško, talentovaný študent VŠMU, ktorý to už stihol dotiahnuť až na pozývaciu listinu z Cannes, nakrútil film Atlantída, 2003 ako svoj bakalársky projekt. Inšpiroval sa skutočnou udalosťou – novinovým článkom o dvojici mladých Ukrajincov, ktorých ilegálna cesta na vysnívaný Západ nabrala po prechode slovenských hraníc nečakaný spád. No kým filmár sa o celej udalosti dozvedel všetko podstatné letmým prebehnutím niekoľkých riadkov v novinách, diváci jeho filmu to také ľahké zďaleka nemajú.

Blaško vo svojom filme na veľmi skromnom priestore dokázal vybudovať nefalšované napätie. Spočiatku o postavách – Denisiji a Martinovi - netušíte vôbec nič. Len pozvoľna zisťujete, že to sú cudzinci a zrejme tvoria pár. Až v niekoľkom dialógu začnete šípiť, že odniekiaľ niekam utekajú – a že to, čo robia, asi nebude úplne legálne. Strasti aj radosti ich cesty s nimi prežívate krok za krokom bez toho, aby ste boli schopní predpokladať, čo príde ďalej.

A takýmto tajnostkárskym tempom film dávkuje svoj dej až prekvapivého konca. No napriek tomu, že divák neustále tápe, ani na chvíľu to neomrzí. Neistota a napätie tu, skrátka, fungujú celkom prirodzene. Nie sú umelo vytvárané dlhými pohľadmi, nedopovedanými vetami či scenáristickým zmätkom.

Vo vzduchu sa neustále vznáša mrazivý prísľub drámy, ku ktorej sa už-už schyľuje. Pripomína sa v kradmých pohľadoch postáv v okamihoch, keď sa ten druhý nedíva, tušíte ju v náznakoch nervozity, ktorá hrdinov opantáva aj v zdanlivo banálnych, či dokonca príjemných situáciách.  Na tom, ako dobre to v praxi funguje, majú, nepochybne, podiel aj šikovní hereckí predstavitelia – Elizaveta Maximová a Levan Mania. Film vznikol v slovensko – česko – poľsko - ukrajinskej koprodukcii a k jeho autenticite a pôsobivosti prispel aj dôkladný výber lokácií.

Hoci samotná zápletka je v podstate veľmi jednoduchá, režisér a scenárista v jednej sobe sa neuspokojil  s jej priamočiarou líniou a do krátkeho, len tridsaťminútového, priestoru vtesnáva aj zaujímavý vnútorný vývoj jednej z postáv. Zručne zachytáva pochybnosti, výčitky, odhodlanie, ale aj zbabelosť, naivnosť a oportunizmus. Bolo by veľmi zaujímavé vidieť, ako by tento príbeh pod Blaškovou taktovkou ustál dlhometrážny formát. Ale veď hádam nás o tom – hoci aj s celkom iným príbehom – režisér už čoskoro presvedčí aj sám...

Hodnotenie: 8/10