FILMOVÝ MUZIKÁL

FILMOVÝ MUZIKÁL

článok



Filmový muzikál je typ hudobného filmu, v ktorom sú hudba, spev a tanec dramatickou súčasťou deja, z dialógov sa plynule prechádza do spevu, herecké akcie pokračujú tanečnými pasážami. Piesňami a tancom sa v príbehu pokračuje. Pieseň a zároveň aj tanec vyjadruje významný okamžik z hľadiska dramatického vývoja postavy alebo situácie. Tieto spievané časti určitým spôsobom zastavujú dramatický čas. Odohrávajú sa síce v tom istom priestore ako to, čo im predchádza, ale slúžia na vyjadrenie emociálneho sveta postáv, či atmosféry rozprávania. 

Filmový muzikál sa vyvinul z divadelného. Ten vznikal postupne okolo roku 1920 spojením operety s operou comique, minstrel show, ballad opera, vaudville, burlesque, revue s extravaganzou, ale aj kabaretom, estrádou, či džez-recitálom. Opereta sa vyvinula v Paríži, ale postupne sa presídlila do Viedne. Opereta ale aj opera najviac ovplyvnili muzikál. Opera comique je hra s komickým námetom, hovorenými dialógmi a hudobnými číslami. Objavila sa vo Francúzsku v 18. storočí. Paródia černošského života a zvykov belochmi je nazývaná minstrel show. Ide o polohudobnú a polodivadelnú formu, ktorá ma veľmi blízko k estráde. Ballad opera je prvým hudobne-divadelným žánrom, ktorý sa  v Amerike objavil, ale pôvodom je z Anglicka. Žáner bol zložený z motívov známych piesní, ktoré mali pozmenený text. Výraz vaudeville sa stal pomenovaním pre varieté. Vo Francúzsku sa výrazom vaudeville označovala jednoaktovka, celovečerná hra alebo fraška so spevmi. V burlesque išlo o paródiu klasického, alebo práve aktuálneho námetu. Základom extravaganzy je obrovská scéna so základným znakom žánru, ktorá mala ohromovať svojou pompéznosťou. Revue je posledným žánrom, ktorý predchádzal muzikálu. Je to žáner podobný varieté a hudobnej komédii s množstvom satirických výstupov, ale bez pevnejšieho deja. Z týchto malých divadelných foriem (ktoré môžeme nájsť v dnešnom muzikáli) sa do terajšej doby vyvinul samostatný žáner - muzikál. Divadelný muzikál hraničí medzi činohrou a operetou. Táto oblasť, ktoré aj hovorí aj spieva a dokonca aj tancuje existovala odjakživa, zatiaľ čo divadlo, ktoré iba hovorí a nespieva a divadlo, ktoré iba spieva a nehovorí vzniklo pomerne nedávno. Z divadla, ktoré hovorí, spieva a tancuje sa stal muzikál. V tomto prípade ide len o pomenovanie druhu divadla, ktoré tu bolo už v antike. Oproti hovorenému (činohernému) divadlu má toho divadlo, ktoré hovorí, spieva a tancuje k dispozícii oveľa viac: Má k dispozícii aj spev aj tanec a je povinné dodržovať formu, v ktorej sa spev a tanec s určitou pravidelnosťou striedajú.
    
Z filmového hľadiska sa žáner muzikál radí do širšieho žánrového zasadenia hudobný film. A každý film využívajúci hudbu je hudobný. V muzikáli však hudba preberá ilustratívnu i metaforickú funkciu. Filmový muzikál nie je jediný subžáner hudobného filmu - patrí doň i filmová opera, filmová opereta a iné. Hudobným filmom je napríklad Pink Floyd: The Wall od Alana Parkera, či filmy skupiny Beatles A Hard Day´s Night a Yellow Submarine, alebo speváka Princa Purple Rain, či z najnovších príkladov 8 Mile rappera Eminema. V týchto filmoch prevláda spevácka zložka. Piesne možno posúvajú dej dopredu, ale chýba tu tanečná zložka a hlbší dramatický podtext. Pod hudobné filmy spadajú aj filmy tanečné: Flashdance (1983), Horúčka sobotnej noci (Saturday Night Fever, 1977), Hriešny tanec (Dirty Dancing, 1987), Lambada (1989), Billy Elliot (2000) alebo Nežiadaj svoj posledný tanec (Save the Last Dance, 2001). Najvýraznejším tanečným filmom je Tančiareň (Le Bal, 1983), ktorá je bez jediného slova a predsa je žánrovo zaradená ako muzikál.
    
Ale ani jeden z týchto vymenovaných hudobných filmov nie je podľa mňa čistý muzikál, aj keď ich podľa niektorých odborných kníh medzi muzikálmi zaradené môžeme nájsť.
    
Lars von Trier, Baz Luhrmann a Rob Marshall posunuli muzikál o ďalší krok vpred. Každý z nich iným smerom. Podľa toho môžeme usúdiť, že filmový muzikál ešte nevyčerpal všetky možnosti. Ale postupujme pekne po poriadku.
    
Filmom Jazzový spevák (Jazz Singer, 1927), vyrobeným firmou Warner Brothers, sa začala éra zvukového filmu. O zvukovom filme sa neuvažovalo z dôvodov technických, ekonomických i umeleckých. Spoločnosť Warner Bros. sa však v druhej polovici dvadsiatych rokov ocitla vo finančnej kríze a všetko stavila na zvukový film. Don Juan (1926) je natočený ako nemý film s hudobným a spievaným sprievodom. Ale až Jazzový spevák vstúpil do dejín kinematografie ako prvý zvukový film, pretože bol ozvučený i hovoreným slovom. Prvé slová, ktoré šiesteho októbra 1927 zazneli z filmového plátna sú od Ala Jolsona, po jeho hudobnom čísle: "Wait a minute, wait a minute! You ain't heard nothing yet. Wait a minute, I've said, you ain't heard nothing yet. Wanna hear "Toot-Toot-Tootsie"?" (Počkajte chvíľu, počkajte chvíľu! Ešte ste nič nepočuli. To nič nebolo! Chcete počuť Toot-Toot-Tootsie?). Príbeh Jazzového speváka je prostý: Malý židovský chlapec Jakie Rabinowitz, obdarený nádherným hlasom, úplne prepadne čaru populárnych melódií. Jeho otec s pevnými tradíciami má celkom inú predstavu o synovej kariére a tak Jakie z rodného domu utečie. Netuší, že ako divadelný spevák to nebude mať o nič ľahšie. Realizácia príbehu zostala takmer tá istá ako v celom období nemého filmu, súčasťou sa však stala reč a  večer premiéry Jazzového speváka rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil ďalší vývoj kinematografie. Bolo jasné, že písané medzititulky, obvykle umiestňované medzi zábery, sa dlho neudržia. Diváci boli zo slov, plynúcich "z plátna", nadšení. Al Jolson si svoj úspech zopakoval vo filmoch Spievajúci blázon (The Singing Fool, 1928), V tanci s tebou (Go Into Your Dance, 1935), Spievajúci chlapec (The Singing Kid, 1936) a Rapsódia v modrom (Rhapsody in Blue, 1945). Jazzový spevák, nakrútený režisérom Alanom Groslandom, podnietil v roku 1953 a 1988 vznik ďalších rovnomenných titulov.

Filmový muzikál Filmový muzikál Filmový muzikál
Úspech filmu Jazzový spevák prinútil ostatné filmové štúdiá k rovnakému kroku. Štúdio MGM (Metro/Goldwyn/Mayer) prišlo s filmom Broadway Melody (1929), kde sa spievalo a tancovalo "o sto šesť" a stal sa z neho komerčný trhák. MGM predčila Warner Brothers filmami The Show of Shows (1928), Hollywood Revue (1929) a Kráľ Jazzu (King of Jazz, 1930). Muzikál (Music-hall) sa stal v 30-tych rokoch najlepším obchodom a filmové štúdiá ich vyrábali ako na bežiacom páse. Divákom však chýbala dramatická linka, ktorú zaviedli režiséri nemého filmu. Muzikál potreboval hviezdy, ktoré by vedeli  spievať, hrať a tancovať na profesionálnej úrovni. To bola pravá príležitosť pre nástup Freda Astairea a choreografa Busby Berkeleya do spoločnosti Warner Brothers. Busby Berkeley našiel špecifické prostriedky filmového mu- zikálu, ktoré previedol na plátno vo filmoch 42. ulica (The 42nd Street, 1932), Zlatokopovia z roku 1933 (Gold Diggers of 1933, 1933) a Prehliadka v záplave svetiel (Footlight Parade, 1933). V tomto období sa herci upisovali jednotlivým filmovým spoločnostiam. Spoločnosť RKO vlastnila Freda Astairea, kým neodišiel k MGM. Až v MGM našiel ideálnu partnerku Ginger Rodgersovú, s ktorou nakrútil v polovici tridsiatych rokov množstvo muzikálov: Letíme do Ria (Flying Down to Rio, 1933), Veselý rozvod (The Guy Divorcee, 1934), Páni v cylindroch (Top Hat, 1935), Svet valčíkov (Swing Time, 1936) a Smiem prosiť? (Shall We Dance?, 1937). Columbia vlastnila hercov Ritu Hayworthovú a Gene Kellyho - Modelka (Cover Girl, 1944). Štúdio 20th Century Fox nakrúcalo hudobné filmy s Shirley Templeovou, štúdio Paramount muzikály z vyššej európskej spoločnosti, Universal limonády s Deannou Durbinovou. Najvýpravnejšie, najrafinovanejšie a najzamilovanejšie muzikály natáčalo štúdio MGM, vlastniace viac hviezd, než samo nebo: William Powell, Luise Rainer - The Great Ziegfeld (1936), Robert Taylor, Eleanor Powellová - Broadway melódie 1938 (Broadway melody of 1938, 1938), Judy Garlandová - Čarodejník z krajiny Oz (The Wizard of Oz, 1939), Dievča od Ziegfelda (Ziegfeld Girl, 1941).
Filmový muzikál Filmový muzikál Filmový muzikál
MGM prosperovala hlavne vďaka producentovi Arthurovi Freedovi, ktorý od polovice štyridsiatych rokov muzikál doviedol až na hranicu jeho možností. V jeho produkcii vznikli slávne filmy Stretneme sa v St. Louis (Meet Me in St. Louis, 1944), Ziegfeld Follies (1946), Veľkonočná paráda (Easter Parade, 1948), Pirát (The Pirate, 1948), V meste (On the Town, 1949), Annie Get Your Gun (1950), Američan v Paríži (An American in Paris, 1951), Boat Show (1951), Spievanie v daždi (Singing in the Rain, 1952) a Gigi (1958). Na najznámejší muzikál Spievanie v daždi si Fred najal dvoch scenáristov, ktorí mali k hitom starým dvadsať rokov, vymyslieť dej. Spievanie v daždi je jedným z posledných úplne pôvodných filmových muzikálov. Spoločnosť 20th Century Fox spolupracovala s Richardom Rodgersom a Oscarom Hammersteinon II. - Oklahoma!   (1955),  Kráľ  a  ja   (King and I, 1956), Carousel (1956), South Pacific (1958).
    
V polovici päťdesiatych rokov však nastúpila televízia a na splátky si ju kúpilo deväťdesiat percent Američanov. Filmové náklady sa nevracali a tak štúdiá siahli po osvedčených broadwayských divadelných muzikáloch, ktoré boli zaručeným úspechom. Nielen diváckym, ale aj oceňovaným Filmovou akadémiou. Gigi (1958), West Side Story (1961), My Fair Lady (1964), Zvuky hudby (The Sounds of Music, 1965) a Oliver! (1968). Vyjadrovacie postupy divadelného muzikálu mali oveľa bližšie k vyjadrovacím prostriedkom filmu ako revue. Tieto postupy stáli na vypracovanom dramatickom príbehu, na hereckej akcii, atď. Muzikál sa rýchlo vyšpecifikoval na samostatný filmový žáner už koncom štyridsiatych a hlavne v päťdesiatych rokoch prežil obrovský rozkvet zameraný na, amerického diváka. Šesťdesiate roky priniesli návrat muzikálu do filmu. Či už ide o sfilmované verzie najúspešnejších divadelných muzikálov, alebo o pôvodné filmové muzikály. Na konci šesťdesiatych rokov sa vynikajúca Barbra Streisandová pokúsila o návrat muzikálu filmami Funny Girl (1968) a Hello, Dolly (1969), neskôr Yentl (1983).
    
Režisér a choreograf Bob Fosse sa rozhodol ísť úplne inou cestou. Brilantné prevedenie divadelného muzikálu Kabaret (Cabaret, 1972) a šou All That Jazz (1979) patria k tomu najlepšiemu, čo moderný filmový muzikál dokázal divákom ponúknuť. Iným smerom sa pokúsil ísť režisér Jim Sharman hororovým muzikálom The Rocky Horror Picture Show (1975), alebo Ken Russell rockovým muzikálom Tommy (1975) so skupinou The Who, či Norman Jewison filmom Jesus Christ Superstar (1973). Najväčší divácky úspech však zožali John Travolta a Olivia Newton-Johnová muzikálom Pomáda (Grease, 1978).
    
Formanove Vlasy (Hair, 1979), Parkerova Sláva (Fame, 1980) a Attenboroughov Chorus Line (1985) boli len ojedinelé úspešné pokusy vrátiť muzikál na výslnie. Po roku 1985 vznikli napríklad Malý obchod hrôzy (The Little Shop of Horrors, 1986) alebo The Phantom of the Opera (1990), ale nedočkali sa väčšieho diváckeho ani umeleckého ohlasu.
    
Alan Parker sa znovu pokúsil oživiť filmový muzikál. Písal sa rok 1996 a v kinách sa premietala Evita s Madonnou v hlavnej úlohe. Ani Madonne sa napodarilo prilákať davy divákov. O rok neskôr si žáner muzikál vyskúšal i Woody Allen. V jeho filme Všetci hovoria: Milujem ťa (Everyone Says I Love You, 1997) tancovali a spievali Edward Norton, Alan Alda, Drew Barrymorová, Goldie Hawnová či Julia Robertsová a dokonca aj samotný Woody Allen. Spracovanie diela nedosiahlo úroveň muzikálov tridsiatych rokov.
    
Shakespearovský obdivovateľ Kenneth Branagh, neustále sa snažiaci o nové a nové stárnenie dramatikových textov, uviedol v roku 1999 Márnu lásky snahu (Love´s Labour´s Lost, 1999) ako muzikál. Využil šlágre Jerome Kerna, George Gerschwina a Coul Potrera, aby docielil podobnosť s tridsiatymi rokmi. Spojil tanec, spev a shakespearovský text. Film však balancuje medzi poctou a urážkou presne v strede a taký je aj jeho ohlas.
    
Trey Parker a Matt Stone na to išli z iného konca a ich filmový South Park: Peklo na zemi (South Park: Bigger, Longer and Uncut, 1999) je vyvrcholením seriálu. Piesne skladajú spolu a že nie sú zlé, dokazuje aj nominácia na Oscara za jedinú pesničku, v ktorej sa nenadáva - Blame Canada. Na udeľovaní Oscarov  ju spieval  Robin  Williams spolu so stočlenným zborom.
    
Rok 2000 zaznamenal jediný muzikál Tanec v temnotách (Dancer in the Dark), ktorý sa úplne vymyká zo žánru. Ocitá sa na priesečníku muzikálu a malodrámy. Dánsky režisér Lars von Trier spolu s islandskou speváčkou Björk a francúzskou herečkou Catherine Deneuveovou, vytvorili príbeh pomaly slepnúcej ženy, ktorá sa v továrni snaží zarobiť peniaze na synovu operáciu očí. Muzikálové čísla vznikajú z jej predstáv okolitých zvukov v továrni, či idúceho vlaku. Záverečná pieseň nazvaná 107 steps (107 krokov) do kresla smrti je vyvrcholením pesimizmu a emocionálnej citlivosti zároveň. Texty piení napísal Lars von Trier, hudbu zložila Björk. Film vznikol v Dánsko-Francúzsko-Švédskej koprodukcii a na festivale v Cannes 2000 získal Zlatú palmu a Björk bola ocenená za ženský herecký výkon.

Za obnovenie žánru a jeho využitie v celkovej miere ďakujeme vizionárovi Baz Luhrmannovi a jeho modernému, výstrednému muzikálu Moulin Rouge (Moulin Rouge!, 2001), v ktorom spája populárnu hudbu s atmosférou parížskeho nočného podniku v rokoch 1899 - 1900. Režisér sa po úspechu filmu Rómeo a Júlia (William Shakespeare´s Romeo + Juliet) začal venovať tri roky starej myšlienka na film. Znovu spolupracoval s Craig Pearceom na filmovom scenári pestrého, rozmanitého a veľkolepého filmového muzikálu, odohrávajúceho sa na konci devätnásteho storočia. Dej je založený na orfeovskom mýte, inšpirovaný Pucciniho Bohémou a Dumasovou Dámou s kaméliami. Štedrý dizajn, pestrofarebné kostýmy a dynamické balenie s nespútanou fantáziou, hudobnými číslami a filmovými citáciami niektorí vychvaľovali, iní zatracovali kvôli jednoduchému príbehu. Pár sa ich pohoršovalo nad výkonom hviezd (Nicole Kidmanová, Ewan McGregor a Jim Broadbent spievali piesne vlastným hlasom), ale takmer všetci súhlasili s tým, že ak nič iné, Moulin Rouge pomohol oživiť skostnatelosť žánru. Vo filme Moulin Rouge Luhrman spojil oslnivé a pestré obdobie dizajnu a moderný populárny spev, aby vytvoril unikátny tragicko-komický filmový zážitok. Dej filmu by sa dal označiť za jednoduchý. Zakázaná láska je motívom až notoricky známym, ale u Luhrmanna v prípade Moulin Rouge nejde o to, ako dopadne príbeh (ten je známy od začiatku), ale o to, akým spôsobom bude prezentovaný. Film bol ocenený kritikou National Board, Zväzom Amerických producentov a tromi Zlatými Glóbusmi (najlepší film v kategórii muzikál/komédia, hudba Craiga Armstronga, najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe - Nicole Kidman). Z ôsmich nominácii na Oscara, vrátane najlepšieho filmu, získal dvoch. Za výpravu a kostýmy.
    
V tom istom roku prišiel John Camerom Mitchell s rockovým muzikálom, ktorý sa hral na Off-Broadwayi Hedwig & the Angry Inch (2001). Je o spevákovi, ktorý sníva o tom, že sa stane americkou senzáciou. Chlapec menom Hansel sa nechá preoperovať na ženu. Zakladá kapelu Angry Inch, s ňou prenasleduje populárneho speváka Tommyho Gnosisa, ktorému Hedwig pomohla k sláve.  Hudbu zložil Stephen Trask. John Camerom Mitchel film režíroval, hral v ňom hlavnú postavu a je autorom libreta.
    
27. 12. 2002 bola v Amerike premiéra zatiaľ posledného filmového muzikálu Chicago. Je adaptáciou úspešného divadelného muzikálu hraného na Broadwayi. Hlavné úlohy vytvorili Renée Zellwegerová, Catherine Zeta-Jonesová a Richard Gere. Chicago vznikol v roku 1926 ako divadelná hra spracovaná na základe skutočnej udalosti, ktorá sa stala v Cook Country. Divadelné predstavenie sa rok po uvedení dočkalo filmového spracovania v nemom filme. V roku 1942 sa v úlohe Roxie zaskvela Ginger Rogersová. Film mal názov Roxie Hart, režíroval ho William Wellman. Na javisko sa Chicago vrátilo v roku 1975, kedy ho do muzikálovej podoby previedli Bob Fosse, John Kander a Fred Ebb. Predstavenie sa stalo jednou z broadwayských legiend a v roku 1996 sa v pôvodnej podobe triumfálne vrátilo na divadelné dosky. Bolo len otázkou času, kedy sa z divadelného muzikálu stane filmový. Práva na spracovanie vlastnila spoločnosť Miramax, ktorá sa dlhú dobu snažila nájsť vhodný kľúč k prerodu divadelného muzikálu na muzikál filmový. Réžiu ponúkli Bazovi Luhrmannovi, ktorý v tej dobe dokončil svoj debut Tanec v srdci. Luhrmann však túto ponuku neprijal. Odmietol aj Stanley Donen (Spievanie v daždi) a Miloš Forman (Vlasy), ktorý nemal záujem režírovať ďalší muzikál. Až režisér Sam Mendes odporučil šéfovi štúdia Miramax svojho kolegu, choreografa Roba Marshalla, pre ktorého bolo Chicago jeho filmovým debutom. Spolu so scenáristom Billom Condonom prišiel Marshall na myšlienku nahradiť vaudevillovský charakter predstavenia vytvorením dvoch paralelných svetov - reálneho a vysnívaného, v ktorom Roxie prežíva svoj život ako veľké hudobné sólo. Príbeh kabaretných speváčiek Roxie a Velmy, ktoré sú uväznené za úkladné vraždy, sa stal diváckym trhákom. Porota udeľujúca Zlatý Glóbus vyhlásila Chicago za najlepší film v kategórii komédia/muzikál. Glóbus získali protagonisti hlavných úloh Richard Gere a Renée Zellwegerová. Z trinástich nominácií na Oscara ich Chicago premenilo šesť: najlepší film roku 2002, najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe, najlepšia hudba, strih, kostýmy a dekorácie. Oscara za najlepší film získal po tridsiatich piatich rokoch znovu muzikál.

Filmový muzikál Filmový muzikál Filmový muzikál
Zvláštnou, nepriehliadnuteľnou kapitolou je Disney a jeho animované filmy. Ťažko považovať jeho filmy za plnohodnotné muzikály, ale už film Sniehulienka a sedem trpaslíkov (Snow White and the Seven Dwarfs, 1937) spôsobil nemalý rozruch. Kráska a zviera (Beauty and the Beast, 1991) je historicky prvý animovaný film nominovaný na najlepší film v roku 1991. Leví kráľ (The Lion King, 1994) je desiatym najziskovejším filmom všetkých čias. Z ostatných "disneyoviek" spomeňme napríklad Dumbo (1941), Popoluška (Cinderella, 1950), Lady a Tramp (Lady and the Tramp, 1955), Kniha džungle (The Jungle Book, 1967), Malá morská víla (The Little Mermaid, 1989), Aladdin (1992), Pocahontas (1995) alebo Mulan (1998). Na úspech animovaných muzikálov sa pokúsilo naviazať štúdio 20th Century Fox filmom Anastázia (Anastasia, 1997). Film sa nedočkal úspechu a celé animačné štúdio priviedol takmer ku krachu. Väčší ohlas zaznamenalo malé štúdio Aristan svojim filmom Jonah: A Veggie Tales Movie (2002), kde spieva ovocie, zelenina a Jonah.


autor Matej Oravec 29.7.2003
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 16599
02 |
návšt. 8697
03 |
návšt. 5439
04 |
návšt. 3512
05 |
návšt. 2735
06 |
návšt. 3023
07 |
návšt. 1919
08 |
návšt. 1455
09 |
návšt. 1136
10 |
návšt. 1174
REBRÍČEK US
01 |
$35,0 mil.
02 |
$16,0 mil.
03 |
$9,3 mil.
04 |
$5,6 mil.
05 |
$4,3 mil.
06 |
$4,0 mil.
07 |
$2,7 mil.
08 |
$2,2 mil.
09 |
$2,2 mil.
10 |
$1,8 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.