DVE VEŽE POD LUPOU

Základná skladba knihy je väčšine veľmi dobre známa. Tretia kniha sleduje príbeh Merryho a Pipina a ich záchranu troma lovcami. Ide o veľmi dynamickú a akčnú časť, ktorá vrcholí návratom Gandalfa, bitkou o Rohan a porážkou Sarumana. Štvrtá kniha je omnoho pomalšia, pochmúrnejšia, občas takmer statická. Popisuje blúdenie Froda a Sama pustinou, ich osudové stretnutia s Golumom, Faramirom a nakoniec s Odulou. Atmosféra i dej, podobne ako závažie  Prsteňa hustne a oťažieva.

Film celkom pochopiteľne túto štruktúru rozbíja a pohybuje sa v osvedčenom trojuholníku dejových línii, ktoré navzájom strieda. To, čo bolo ponechané na fantázii, alebo poctivosti čitateľa (uvedomiť si, ktoré udalosti Froda sú paralelné s tými Aragornovými) teraz dostáva divák ako na tácke. Na druhú stranu, nová štruktúra si žiada nové vypointovanie, tým skôr, že podobne ako v predošlom filme, Jackson niektoré udalosti odsúva do tretieho filmu. Dočkáme sa tak zmien, ktoré sú výrazné, ale i pochopiteľné. Bitka o Helmov žľab sa zo stredu knihy posúva na do finále filmu a mnohé iné udalosti sa minorizujú v prospech iných (napríklad enti).
 
Nepovažujem za dôležité porovnávať rozsah priestoru, ktorý dostali dvaja malí hobitci, a ich takmer zostromovatení ochrancovia. Dokonca, ani splnenie Legolasovho sna („čo by som dal, Gimli, za stovku mojich bratov s lukmi a šípmi" ) nie je zmenou fatálnou. Z jednoduchého dôvodu. Adaptácia filmu nie je mechanický prepis slova na obraz. Je to tvorčia činnosť, ktorá sa musí vyrovnať nielen s prísne danou dejovou líniou, ale najmä s posolstvom, atmosférou a duchom príbehu. V tomto atribúte považujem prácu na TTT za úspešnú. Či už oživenie Gimliho, Legolasa i Aragorna citmi, iskrenie medzi trpaslíkom a elfom, ale i vnútorná neistota a zraniteľnosť Theódena a Éowyn. Film si vyžaduje vlastné prostriedky pre vyjadrenie citov a nálad, a tak sa nemožno čudovať niektorým výjavom. (Éowyn, váhajúca či pristúpiť k zachránenému Aragornovi, Aragorn objímajúci Éowyn, povzbudovanie: pridaj, Gimli!) Žiaľ, pravdou je, že niektoré z týchto výjavov môžeme smelo označiť za premrštené, až patetické. (Prebudenie  Aragorna „virtuálnym" bozkom Arwen by snáď pripomenulo Nea a Trinity, keby nešlo o jedno z najstarších rozprávkových klišé)
 
Vážnejšie pripomienky možno v zásade sústrediť na tri momenty. Odchod elfov, neústupčivosť Faramira a pomaly už notorické: kde je Andúril? Zatiaľ čo, odchod elfov slúži ako eskalácia napätia v Aragornovi a náznak tragického podtónu vojny o Prsteň, zásadná zmena Faramira núti klásť množstvo otázok. Prečo bolo nutné ťahať Froda do Osgiliathu? Prečo Faramir tak dlho nechápal dôležitosť Frodovej misie? Prečo bol tak podobný bratovi, keď mal byť jeho opakom? Možných odpovedí je niekoľko. Jackson chcel plasticky ukázať rast moci, ktorou Sauron naťahuje svoje ruky k miláčikovi. Možno chcel dopriať Frodovi a Samovi viac dialógov a scén, po tom, čo boj s Odulou odsunul na neskôr. Tak či tak je toto riešenie málo šťastné a predstavuje asi najväčší (snáď jediný vážny) omyl autorov filmu. Mlčanie okolo Andúrilu dostáva podobne chmúrne kontúry ako Stredozem pred vojnou. Zatiaľ sa o ňom vytrvalo mlčí a prvé fotografie z RoK ukazujú Aragorna so svojím starým mečom. Zdá sa, že Jackson si nechal skutie Andúrilu ako pompézne finále, ktoré však bude v hlbokom protiklade k literárnej predlohe. Väčšina ďalších možností nie je o nič priaznivejších.

Film a Film:

Porovnanie TTT a FOTR je rovnako zaujímavé ako porovnanie filmu s knihou. Rozdiely medzi oboma časťami sú totiž markantné a človeka mimovoľne popadne pochybnosť, či majú obe deti rovnakého otca. Veľmi dobre vieme, že majú a že dokonca boli „počaté" v rovnakej dobe. Výrazová, ale i obsahová zmena je tak z časti flexibilným vývojom režiséra a jeho štábu a z časti hraním veľkej hry.

Základný rozdiel medzi FOTR a TTT vychádza zo samostatnej štruktúry kníh. Zatiaľ čo v prvom dieli ide o „road movie" v klasickom prevedení (skupina neohrozených putuje z bodu A do bodu B), druhý diel je skladaním viacerých dejových línii. Zatiaľ čo v prvej časti sa dej neustále rozvíja, takmer nie je čas na dokresľovanie postáv, v druhej časti sa „nič nedeje". Postavy majú čas na vtip, na plač, na krik. Sú plastickejšie, reálnejšie. Napriek množstvu bitiek sú Dve veže trochu pomalšie, temnejšie a (subjektívne) s kvalitnejšou hudbou. V Spoločenstve je rozdielov medzi knihou a filmom menej, no chýba práve duch knihy. Vo Vežiach je to práve naopak. Mnohé zmeny, mnohé víťazstva (aj Pyrhove), ale atmosféra, duch a posolstvo Tolkienovho príbehu zostávajú. Omnoho viac ako jeden na druhý sa filmy podobajú na svoju knižnú predlohu. Aj keď každý úplne inak.

Film a divák:

Veľmi ťažko objektivizovať subjektívne pocity miliónov. Možno to môžu urobiť rebríčky návštevnosti, alebo (ne)odovzdané Oscary. Pre mňa osobne (jediný divák, za ktorého môžeme hovoriť) je jeden aj druhý film veľkou radosťou. Nikdy by som ich neuprednostnil pred knihou, ak by som si musel vybrať, ale som veľmi rád, že žijem dobu, kedy táto kniha bola sfilmovateľná, a že sa tejto úlohy ujal veľký novozealandský hobbit.