8 ŽIEN |
8 ŽIEN |
Na osamelom vidieckom sídle sa schádza rozvetvená rodina na oslavu sviatkov, tá sa však nekoná, pretože milovaného otca rodiny ktosi zavraždil! Situácia je o to háklivejšia, že vrahom môže byť len niektorá z prítomných, ktoré sú s nebožtíkom nejako spriaznené. Prekvapujúci príchod sestry obete začne deň plný hystérie, rivality a podozrievania. Je vrahyňou manželka, švagriná, alebo nebodaj svokra? Mohla to byť nová komorná, ale i stará slúžka. Čo ak to však bola niektorá z dvoch mladých dcér? Počas dramatických i humorných situácií sa začnú odhaľovať rodinné tajomstvá, okorenené hudobnými vsuvkami. Osem krásnych, vášnivých, inteligentných a nebezpečných žien, jedna z nich je vinná. Ale ktorá?
Zoznam podozrivých:
Mamy, stará mama - vidiecka žena, strhnutá chodom udalostí. Sníva o svojich akciách a pohodlí. Nasťahovala sa do domu svojej dcéry, miluje svoju rodinu (aspoň tak hovorí).
Gaby, matka - krásna žena. Elegantná, vychovaná a dokonale buržoázna. Nadovšetko miluje svoj komfort, už menej svoje dcéry a úplne najmenej svojho manžela.
Augustine, Gabina sestra - stará panna, ktorá sa na všetko sťažuje. Márne i hľadala muža a teraz jej rodina platí za jej sklamanie.
Pierrette - zvodné krivky, široký úsmev a rýchly úsudok. „Bývalá exotická tanečnica", vravia dámy. „Čistá ako sneh a obeť mužov", vraví pani Chanelová...
Suzon, staršia dcéra - pekná, svieža, šarmantná, študuje v Anglicku. Veľmi šik!
Catherine, mladšia dcéra - nezbednica, stelesnenie francúzskej New Wave mládeže. Celé noci číta kriminálne príbehy, je rodinným klaunom. Nesmie sa ocitnúť v istých spoločenských kruhoch!
Pani Chanelová, slúžka - šarmantná dáma. Vychovala deti, takže je vlastne členom rodiny. Pozná mnoho malých tajomstiev, ktoré nikdy nevyzradí. Dobrá žena (možno).
Louise, nová komorná - krásna mladá žena s náznakom nehanebnosti a perverzity. Nenechá si od nikoho skákať po hlave. Výbušná.
Režisér Francois Ozon o svojom pozoruhodnom filme hovorí:
„Už dlhý čas som mal v mysli zámer nakrútiť film len s viacerými herečkami. Po tom, ako som videl film George Cukora „Ženy", som si overil práva divadelnej hry, podľa ktorej film vznikol a zistil som, že ich už pred niekoľkými rokmi kúpili hollywoodske hviezdy Julia Robertová a Meg Ryanová. Tak som opustil zámer nakrútiť francúzsku verziu „Žien", ale vďaka pomoci Dominique Besnehardovej som objavil kriminálnu divadelnú hru zo 60.rokov s názvom „8 žien", ktorú napísal Robert Thomas, trochu zabudnutý autor, ktorý však mal svoje momenty slávy vo francúzskom divadle 70.rokov a ktorý si aj dobre zarobil, keď práva na jednu z jeho hier kúpil samotný Alfred Hitchcock. (Film bohužiaľ nikdy nebol nakrútený kvôli majstrovej smrti).
Hra „8 žien" okamžite vyzerala ideálne pre môj ženský filmový pojekt. Nechal som si z nej prostredie a trochu zjednodušenú verziu príbehu. Chcel som posiľniť humor, prehĺbiť postavy a pridať komplexnosť a modernosť rivalite a rodinným problémom medzi ôsmimi ženami. Chcel som nakrútiť komédiu, spájajúcu klasický kriminálny triler s intrigami ako od Agathy Christie a uzavretým prostredím, v ktorom je medzi zúčastnenými vrah. Pod týmto povrchom som však chcel dodať ľahký a zábavný prvok ženskosti, herectva, triedneho boja a rodinných tajomstiev.
Tak ako „Kvapky vody na rozpálených kameňoch", aj „8 žien" je anti-naturalistický film, ktorý sa sústreďuje na štylizáciu a umelosť, aby zvýraznil ženskú krásu a pôvab. Všetky herečky museli mať takú krásu, ktorá prinúti divákov snívať, aby krutosť a hrôza udalostí bola ešte farebnejšia, zmysluplnejšia a zvláštnejšia.
Zasadenie príbehu do 50.rokov dodáva dôveryhodnosť extravagantnosti situácie ôsmich žien a divokým zvratom príbehu, a takisto umelým efektom filmu. Francúzske filmy z 50.rokov, často čiernobiele, boli však pre mňa menšou inšpiráciou. Tou väčšou boli skôr technicolorové muzikálové komédie Vincenta Minelliho a okázalé melodrámy Douglasa Sirka.
Piesne vo filme „8 žien", spievané súčasnými herečkami, ale zaranžované v štýle 50.rokov, pomáhajú určiť časové obdobie príbehu, a umožňujú každej postave odhaliť jej vnútorný svet, sú vlastne ich dojímavými i komickými monológmi."
Kameramanka filmu Jeanne Lapoirieová vraví:
„Technicolorová filmová technológia sa nedá reprodukovať. Bola vo svojej dobe vytvorená oddelením troch základných fariebna tri rozličné filmové pásy. Na dokončenie filmu bolo potrebných mnoho skúšok v rámci komplikovaného laboratŕneho procesu pod dohľadom špecialistov na farby, mojim úmyslom bolo nájť a použiť ako inšpiráciu skôr nasvieťovanie týchto filmov. Bola som si vedomá, že budem miešať súčasné a minulé techniky, aby som výsledku dodala osobitosť i modernosť.
Nikdy som preto nepoužila priame osvetlenie tvárí, ako sa to robilo v 50.rokoch. namiesto toho som použil nasvecovanie zozadu cez vlasy alebo takmer predné nasvietenie, hlavne pri Catherine Deneuveovej a Fanny Ardantovej. Pri oboch to výborne fungovalo a ešte to zvýraznilo ich hviezdnu kvalitu, čo sa Francoisovi veľmi páčilo. Tieto osvetľovacie postupy sú priamym návratom k estetike 50.rokov a zvýrazňujú krásu herečiek. Pri Ludivine Sagnierovej, Virginie Ledoyenovej a Emanuelle Béartovej som využila modernejšie postupy s bočným nasvietením, ktoré viac formuje tvár.
Spolu s Francoisom sme sa rozhodli nasvietiť spievané scény úplne iným spôsobom ako zvyšok filmu. Prišlo mi to na um, keď som videla tancovať Fanny Ardantovú - sledoval ju kužeľ svetla a zvyšok záberu bol tmavý. Použili sme to aj pre iné piesne okrem scén mladých dievčat a Danielle Darieuxovej, pretože k nim sa to nehodilo.
Pri tvorbe scén a dekorácií sme si povedali, že začiatok filmu by mal zvýrazniť štýl a časové obdobie príbehu. Museli sme začať s dobre nasvietenou scénou, aby sme zvýraznili farbu kostýmov a dekorácií, pretrože sme chceli niečo hravé a odlišné od toho, čo dne zvyčajne vídame. Potom, kúsok po kúsku s postupom filmu, je nasvietenie viac cítiť, pozadie je osvietené menej, a kontrolu naberá samotný príbeh.
Chceli sme sa hrať aj s umelosťou dekorácií. Napríklad sme sa vôbec nepokúšali, aby exteriér v pozadí vyzeral realisticky. Je to evidentne namaľovaný obraz so stromami a umelým snehom pred ním. Vôbec sme to nechceli zakryť, skôr naopak. Gigantické rozmery celej scény napomohli menej realistickému výzoru filmu, a tak sme sa sústredili na interiérové efekty, ktoré pôsobia menej realisticky, ale viac pripomínajú ducha klasických hollywoodskych filmov.
Návrhárka kostýmov Pascaline Chavanneová :
„Spolu s Francoisom sme si najskôr pozreli niekoľko klasických francúzskych filmov z 50.rokov, ale zdali sa nám trochu nudné, pokiaľ ide o kostýmy. Ideálne kostýmy tej doby a nám zdali byť v technicolorových filmoch Douglasa Sirka a Alfreda Hitchcocka. Už od 30.rokov Hollywood idealizoval Haute Couture, a práve kostýmy boli skutočnými umeleckými dielami, ktoré vytvárali hviezdy. Bližší pohľad na kostýmy v Cukorovom filme „Ženy" ukazuje, že nezodpovedali spoločenskej realite 30. a 40. rokov, sú také bohaté a neobyčajné. Kostýmy pre náš film však nemali byť o historickej vernosti, tak sme si dopriali dosť slobody. Postava Fanny Ardantovej by napríklad vôbec nemohla chodiť v snehu v takých topánkach. Naše rozhodnutia ohľadne kostýmov bol ovplyvňovaný povahami žien, a ich kostýmy mali byť brané ako zbrane v rámci ženskej rivality.
Na zdôraznenie technicolorovej kvality ma Francois požiadal dať dôraz na farby. Nechcela som však, aby diváka pohľad na plátno unavoval, pretože farby stien scény kostýmy ešte viac posúval do popredia. Ale v klasických filmoch som si všimla, že kostýmy majú svoj význam, prispievali dôveryhodnosti postavy , a Francois chcel zachytiť ich pôsobivosť ako v „Kvapkách vody na rozpálených kameňoch", kde aj kostýmy boli „dramatické". V tomto filme preto môžeme povedať, že máme modrú postavu, ružovú postavu či zelenú postavu.
Päťdesiate roky boli dobrým časom pre módu. V roku 1947 Christian Dior zrevolucionarizoval módu svojim „new look", novým výzorom. V povojnovom čase ženy museli opäť objaviť svoju ženskosť, a Dior si to uvedomoval. Oživil vkus pre strihy zo začiatku storočia a zabudnuté módne prvky, ako napríklad korzet - a práve ten sme použili pre jednu postavu. Hoci mi základom bola francúzska móda, hlavnou inšpiráciou zostal Hollywood. V roku 1947 Diorova prehliadka v New Yorku vyvolala rozruch, a je neuveriteľné, že prvý sa módy francúzskych návrhárov chopil práve Hollywood.
S Francoisom sme sa pokúsili pripomenúť niektoré americké klaické filmy. Imidž postavy Catherine Deneuveovej bola inšpirovaný melodrámami Lany turnerovej, postava Firmine Richardovej slúžkou v Sirkovom filme „Imitation of Life", stará mama Danielle Darrieuxovej zasa svokrou z filmu Davida Lowella Richa „Madame X". Pri Fanny Ardantovej sme boli zasa inšpirovaní Avou Gardnerovou vo filme Johna Hustona „The Barefoot Contessa".
„Pri tvorení kostýmov herečky vždy najskôr videli moje nákresy, a diskutovali me o nich predtým, ako sme kostýmy ušili. Catherine Deneuveová miluje filmové kostýmy a venovala mi mnoho času. Bola veľmi uznalá i náročná.
Postava Fanny Ardantovej je na scéne stále. Je bývalá kabaretná tanečnica a ako hviezda priťahuje na seba pozornosť napríklad tým, že má na hlave šálu, pod ktorou skrýva vlasy, nakoniec sa však odhalía ukáže svoje tesné červenočierne šaty. Francois dokonca odo mňa chcel, aby som zúžila jej kostým tak, že nakoniec si Fanny nemohla pod šaty obliecť žiadne spodné prádlo!
Emmanuelle Béartová má zasa priam neuveriteľnú uniformu komornej, v ktorej je v korzete tiahnutá do veľmi sexy kriviek, a s vysokými topánkami pripomína erotiku Bunuelovho filmu „Denník komornej", a jej sexy imidž ju priam predurčuje k tomu, že je milenkou pána domu. Emmanuelle súhlaila s touto štylizáciou, a vlastne ona sama navrhla tie vysoké topánky.
Pretvoriť Isabelle Hupertovú na tvdú starú pannu dalo najviac práce. Šlo hlavne o to zachytiť to jednoduchým spôsobom - strihom jej účesu a farbou kostýmu, ktoré mali vyjadriť strohoť jej postavy. Zvolili sme pre ňu zelenú, ktorá vraj nosí smolu, a chceli sme zvýrazniť jej trochu sadistickú stránku. Isabelle sa veľmi páčil jej kostým a ihneď sa zžila so svojou postavou. Musela sa stať rivalkou pre všetky ostatné ženy. Jej kostým pred ňou akože nosila jej staršia sestra Gaby, čo ešte zvýrazňovalo jej zatrpknutoť, pretože lepšie vyzeral na Gaby. Tú žiadna z nich nedokáže zatieniť, a ona sa začudovane sama seba pýta, prečo všetky kradnú jej šaty."
Návrhár scény Arnaud de Moléron vraví :
„Francois mi najskôr ukázal francúzsky film z roku 1959 s názvom „Marie Octobre", ktorý je rovnako ako „8 žien" nakrútený celý v interiéri. V istej scéne jeden herec prejde cez celú izbu, a ja om spočítal jeho kroky a vypočítal si, že tá scéna musí mať dĺžku asi šestnásť metrov. V našom filme však máme osem herečiek, a s tým musíme počítať. Francois chcel, aby film mal filmovú kvalitu, ale udržal si aj divadelný aspekt. Našťastie, pretože v štúdiu je ťažké zachovať raelizmus. Najskôr som vytvoril malý model domu, skúšal rôzne farby stien, Jeanne skúšala osvetlenie a robili sme si z toho fotografie. To isté sme urobili aj s exteriérom, potrebovali sme získať pocit celej scény, aby bolo možné vytvoriť tú izoláciu tých ômich žien na jednom mieste. Mal som k dispozícii scénu o veľkosti 1300 metrov štvorcových, na ktorú sa muselo vmestiť všetko - pohyb hercov, nasvietenie, rekvizity, dekorácie. Nakoniec som bol ohromený rozmermi scény, a bolo obtiažne naozaj zmysluplne ju zaplniť nábytkom, ak sme ho nemali postaviť priamo do stredu miestnosti. Museli sme dosiahnuť tú správnu proporčnosť, ktorú už nebolo treba meniť, pretože Francois nakrúca veľmi rýchlo.
Ako dekoratér sa cítim priam ako herec, ktorý hrá tak, ako si to režisér želá. S Francoiom sme sa dohodli, že chceme dostať do popredia herečky a ich kostýmy. Musel som mať prehľad o ich farbách a látkach, než som mohol navrhovať dekorácie či farby stien, aby som naplnil náš základný cieľ - výsledok musí byť potešením pre oko diváka. Mal som trochu obavy, veď si to predstavte - zelené steny, biele rámy, žlté sofa, červený koberec... Pripadalo mi to trochu príliš farebné, ale vlastne to len zvýrazňovalo ten želaný technicolorový aspekt imidžu celého filmu.
Pri nábytku som sa inšpiroval anglickými sídlami z 19.storočia. Nebolo nutné, aby dom bol typicky francúzsky, provensálsky či provinčný. Zvolil som skôr štýl írskych a britských zámkov, hoci nie sú na francúzskom vidieku práve obvyklé.
Choreograf Sébastien Charles vraví:
„Tanečné scény boli veľmi dôležité, pretože sú integrálnou časťou príbehu, a každá z nich je vlastne kabaretným číslom. Ich vyznenie je určované pohybom každej z herečiek a odhaľujú charaktery ich postáv. Jednou z mojich hlavných inšpirácií boli tanečné čísla Marilyn Monroeovej a Jane Russellovej vo filme „"Páni majú radšej blondínky", veď ak už máme hviezdy prinútiť tancovať, prečo sa neinšpirovať hollywoodskmi legendami? Pri choreografii som chcel posunúť gýčovú kvalitu nadnesenej ženkosti výrazu skôr smerom ku kráse než ku karikatúre. Francois ma ešte požiadal, aby som vymyslel choreografiu, ktorú by aj on sám dokázal zvládnuť doma, pretože potom by nemal byť problém ponúknuť to aj ôsmim slávnym herečkám. Použil som piesne a scenár ako inšpiráciu, a musel som brať do úvahy playback a dôležitosť textu, ale pamätať, že choreografia nesmie ísť proti textu alebo ho zatieniť. Nekôr som sa stretol so všetkými herečkami, ukázal som im, čo od nich chcem, a potom sme na choreografii spoločne pracovali.
Isabelle Huppertová spieva najsmutnejšiu pieseň, tak sme sa sústredili na jej ruky a tvár, a ona si svoj výstup sama upravila. Pri Fanny Ardantovej sme našli správnu polohu až na druhý pokus a zvýraznili sme senzuálnu stránku jej postavy. Pieseň Ludivine Sagnerovej pôvodne spievala známa popstar Sheila a choreografia sa vymýšľala veľmi ľahko v štýle Supremes, takže sme ako krovie použili aj Catherine Deneuveovú a Virginie Ledoyenovú! Catherine bola ohľadne svojho výstupu najskôr trochu neistá, ale nakoniec sa do toho vrhla s odvahou a cítil som sa pri nej naozaj ako choreograf. Emmanuelle Béartová mala presnú predstavu o tom, čo chce tancovať, takže ja som bol ten, kto počúval jej návrhy. Chcela svojmu výstupu dodať istú zvieraciu kvalitu, a mala na to aj potrebnú fyzickú energiu. Bola naozaj pôsobivá. Jej komorná na konci odhalí svoju hru, je to dvotvárna postava, a toto odhalenie je znázornené aj tým, keď nakoniec rozpustí svoje bujné vlasy. Postave Suzon som rozumel najmenej až do chvíle, keď som stretol Virginie Ledoyenovú. Mueli sme nájsť čisté a milé gestá mladej dievčiny. Chcel som niečo ľahké a nevinné, čo by dopĺňalo aj jej kostým. Nakoniec sme zvolili tie pohyby mechanickej bábiky, a bola z toho najosobnejšia choreografia filmu, vyjadrujúca aj nevinné panenské prvky jej postavy.