|
CESTA ŽIVOTA |
CESTA ŽIVOTA |
Novinka a zároveň režisérsky debut Marianne Elliott prináša čerstvý príspevok do subžánru „walking simulátoru“ v divokej prírode. Cesta života sa ale napríklad výrazne líši od najvypuklejšej a najznámejšej žánrovky, ako je napríklad Útek do divočiny s Emilom Hirschom.
V prípade tripu manželov Ray (Gillian Anderson) a Motha (Jason Isaacs) tak nejde o dobrovoľné zbalenie kufrov a zamávanie komfortu a streche nad hlavou. V režisérkinom debute síce dominuje túžba po slobode, ale nie je definovaná snahou zažiť dobrodružné eskapády pod širákom, ale vychádza zo sociálneho rozmeru, ktorý uštedril poriadne za ucho ústrednej dvojici hrdinov.
Bez strechy, bez domova a 1000 kilometrov pred sebou
Dvojica protagonistov totiž odklepnutím nešťastného verdiktu súdu príde o všetok majetok vrátane svojho domova a (ne)dobrovoľne sa tak vydajú na tisíckilometrovú túru naprieč juhozápadným pobrežím Anglicka. Príbeh dvojice utýranej nespravodlivou legislatívou a nešťastným osudom vychádza z knihy popisujúcej kurióznu, no obdivuhodnú historku, ktorá kdekomu nadvihne obočie.
Ray a Mothe tak doslova prídu o všetko, no zbalia si ruksaky, deti pošlú do sveta a oni sami sa rozhodnú blúdiť púťou nasiaknutou soľou a prímorskými vetriskami. Sami úplne netušia, prečo sa rozhodli vybrať na existenciálnu túru s pár librami vo vrecku, no v duchu motta „bez domu, no s celým anglickým pobrežím pod nohami“ bivakujú pod britským nebom a skúšajú mantinely vlastných fyzických, ale aj psychických síl.
Cudzinci v cudzom svete
Cesta života je sympatickým malým veľkým filmíkom, z ktorého cítiť nielen ľudské trápenie, ale aj radosť zo slobody, maličkosti a autentický boj s veternými mlynmi úradov či divokým počasím. Je pretkaný príjemnou civilnou láskou v manželstve, ktoré nekoroduje rokmi či stereotypom ale explicitným fyzickým vzopretím sa prírode, spoločenskej komformite a prílivovým vlnám anglického pobrežia.
Na filme je zaujímavý najmä sociálny kontext, ktorý manželov vystrelil spoza múrov rodinnej farmy, na nepravdepodobný výlet, ktorý je zhmotnením starého dobrého klišé o ceste a cieli. Zaujímavým je práve sociálny rozmer snímky, pretože Ray a Mothe sa nepredierajú zabudnutými pralesmi Amazónie, vyľudnenými tundrami či neprebádanými pustinami. Manželia sa stávajú anonymnými cudzincami vo vlastnej krajine, kde sa nesnažia konfrontovať nové a vzdialené svety a kraje, ale porozumieť civilizácii, ktorej boli ešte donedávna súčasťou.
Nestretávajú tak kmene nových kultúr či exotické šelmy, ktorým sa musia postaviť. Práve kľúčovým presahom celého motívu a myšlienky je, že Ray a Mothe stoja zoči-voči tej najväčšej hrozbe. A to bežným ľuďom, ktorý si radi vychutnáju komfort kaviarne či menúčko v reštaurácii.
Cesta života chce rozpovedať dôležité ľudské témy rámcované turistikou až s očistným charakterom, no pri hlbšom zamyslení film neponúka väčšiu nadstavbu a pôsobí do istej miery až prázdno. Herci sa doslova snažia o dušu a snímka prihrá niekoľko zaujímavých momentov, no práve pre jej priamočiarosť a akýsi tunelový autopilot sa jej nedá nevytknúť určité moralizovanie.
„Cesta“ síce vie dojať a cítiť z nej autentický ľudský príbeh, no niekde v druhom pláne sa zakráda otázka: O čom to vlastne celé je? O kritike materiálneho sveta, o slobode, o izolácii nepohodlných jedincov na perifériu spoločnosti? O všetkom, všade a naraz?
The Salt Path (UK, 2024, 115 min.)
Réžia: Marianne Elliott. Scenár: Rebecca Lenkiewicz. Hrajú: Gillian Anderson, Jason Isaacs, James Lance, Hermione Norris, Lloyd Hutchinson, Marianne Elliott, Robbie O'Neill, Megan Placito