PREVIEW: PURURAMBO

PREVIEW: PURURAMBO

článok



O FILME PURURAMBO

Nová Guinea je najväčší tropický ostrov sveta. Pod nepreniknuteľným zeleným závojom pralesa aj v dobe satelitov sa ukrýva zem tajomstiev, povier, a neobjavených záhad. V labyrinte neprívetivých močiarov žijú ľudia vysoko na stromoch v primitívnych podmienkach tak, ako v dobe kamennej. Títo ľudia ešte nestretli bieleho človeka, dokonca ani neprišli do styku s výdobytkami našej civilizácie. Vstup na ich územie je nebezpečným dobrodružstvom. Sú to miesta, o ktorých sa hovorí potichu a s rešpektom. Tam podľa misionárov žijú kanibali...


O EXPEDÍCII KOMBAI 2005

Minulosť sa u nich ešte neskončila, prítomnosť tak skoro nezačne! Ich svet sa nikam neponáhľa. Netušia, že tam kdesi, za pomyselnými hranicami ich územia, existuje čosi, čomu hovoríme civilizácia. Prírodní ľudia, žijúci vysoko na stromoch, obývajú tie najdivokejšie miesta západnej časti ostrova Nová Guinea. Prežívajú len s prostriedkami doby kamennej. Zabudnutí, izolovaní, nebezpeční. Kombajovia! „Keď sa náš domorodí sprievodca dopočul, kam máme namierené, zmizol...,“ vraví Pavol Barabáš.

Preview: Pururambo Preview: Pururambo Preview: Pururambo

Väčšina ľudí si Novú Guineu spája s kanibalizmom. Na dnešnú dobu je tento jav nevídaný a najmä atraktívny. Pre tamojších domorodcov je tabu! Pojedaniu ľudí sa venovali ich predkovia. Naberali tak silu a energiu. Dnes o tom neradi hovoria. Dohady sa však šíria rýchlejšie ako skutočnosť. Tobôž o kmeňoch panenských končín Západnej Papuy. Nenájde sa veľa tých, ktorí sa tam odvážia. Skúšali to aj misionári, ale niekde nepochodili vôbec. Príbeh o bohu a biblické slová o chlebe a víne, z úst bieleho muža, domorodci neraz pochopili po svojom. „Toto je moja krv, toto je moje telo...“ vzali doslova a prvých misionárov zjedli. V ich mysliach vznikol zmätok. A svet mal o čom rozprávať. Nová Guinea však v tomto smere nie je žiadnou atrakciou. Snáď len mementom, že v dnešnom svete sa neskryje nikto. A predsa... „V čase satelitných fotografií a máp existujú miesta, ktoré si právom zaslúžia označenie starých kartografov: hic sunt leones – Tu sú levy!“ tvrdí svetaskúsený cestovateľ Rudo Švaříček. Nová Guinea mu učarovala a pozná ju ako málokto. Tento izolovaný kút našej planéty navštívil už mnohokrát.

Cesta z územia Asmatov viedla proti prúdu rieky Baliem, hlbšie do vnútrozemia. Niekoľkodňová plavba v obrovskom kanoe mala jediný cieľ. Priblížiť sa k územiu prírodných ľudí, do oblasti kmeňa Kombajov. Územie, ktoré obývajú, sa na mape dá vyznačiť len približne. Vie sa len, že existujú kdesi uprostred neprebádanej močaristej džungle, neďaleko hraníc, ktoré rozdeľujú ostrov Nová Guinea. Vzdialení sú niekoľko dní pochodu naprieč dažďovým pralesom, ktorý ako pijak prijíma „všetky slzy sveta“, prirovnáva Paľo Barabáš.

Motorový čln uviazol v rieke. Bolo preňho málo vody. Ďalej museli ísť dobrodruhovia pešo, miestami až po pás v močariskách. Po niekoľkých dňoch naďabili na malé osady prírodných Kombajov. „Prvý muž, ktoré ho sme stretli sa volal Kuriare. Na sebe mal iba luk a násadu na pohlavie zo zobáku vtáka zoborožca. Na nose mal prišitý gombík ako ozdobu. Spolu s dvomi ženami žil pár dní pochodu od misijnej stanici, poslednej široko-ďaleko. Mal chorého syna. Keďže má v pralese všetko svoju príčinu, obávali sme sa, či jeho chorobu nepripíše našej návšteve. Chcel, aby sme odišli. Po dlhom vyjednávaní nám dovolil prespať. Ráno sme boli svedkami mystického liečenia. Kuriare držal v ruke šíp a vyháňal ním zlých duchov z otvorov chlapcovho tela,“ opisuje Paľo predstavu domorodcov o medicíne. 

Preview: Pururambo Preview: Pururambo Preview: Pururambo

Na druhý deň sa dostali do poslednej väčšej osady. Vymenili nosičov za nových, ktorí boli ochotní ísť hlbšie do močaristého pralesa. Domorodci nie sú zvyknutí cestovať, boja sa v cudzom teritóriu. Najďalej boli väčšinou len v susednej osade. A to je v týchto končinách tak jeden deň cesty, čiže pekelne ďaleko. Civilizácia tam stratila vplyv. Nemala silu ísť ďalej. Zastavil sa tam aj čas. Vytvoril tichú hranicu pralesa, ktorú sa odváži prekročiť len málokto. Ďalej sa nechodí! Najvzácnejšia a najnedotknuteľnejšia časť Kombajov však žije hlboko za ňou. Hovorí sa o nich potichu a s rešpektom. Sú roztrúsení v dažďovom pralese. „Našim cieľom bolo nájsť ľudí, na ktorých nenájdeme žiadne stopy civilizácie. Spolu s neistými domorodými nosičmi sme sa rozhodli ísť ďalej...,“ naznačuje Paľo Barabáš.

„Nevedeli sme, čo nás čaká. Nedobytný prales však čosi naznačoval,“ vravia. Čosi nevídané! Cítili, ako im mokrá tropická džungľa kradne energiu. Dotieravý hmyz, zradné močariská, vysoká vlhkosť a nehybný vzduch boli peklo. Cez deň vyše štyridsať, v noci tridsaťpäť stupňov Celzia. Voda sa stala otázkou prežitia. Dehydratácia ich vyčerpávala. Poruke mali len vodu z močiarov, ktorú prevárali. Horúcu vodu skôr vypotili, ako uhasila smäd. Pojem času sa postupne strácal. Zostávali len dva orientačné body. Tma a svetlo. „Džungľa nepozná žiadne iné tempo pohybu, len chôdzu,“ spomína Rudo na krkolomnú cestu cez nížinný prales, krížom cez močariská, bujnú vegetáciu a hnijúce stromy. Vytvárali dokonalý labyrint prekážok. Každý krok bol neistý. Aj ten, pri ktorom Paľovi uviazla noha kdesi hlboko v riedkom bahne, ktoré ho začalo nenásytne pohlcovať. „Začal som sa prepadávať. Konal som rýchlo a inštinktívne. Odnieslo si to koleno, ktoré mi takmer vyskočilo z kože. Môj výkrik bolesti urobil prekvapivú ozvenu do ticha,“ spomína na okamih, kedy začal hltať tabletky proti bolesti. Zákony džungle vycítia každú slabosť. Nesmiete ukázať, že máte problémy. Treba ísť ďalej.

Čím išli ďalej a hlbšie do pralesa, tým viac sa im otváral nepoznaný a mysteriózny svet Kombajov. Nemal nič spoločného s tým naším. Žasli, až mlčali. Tomu, čo videli, prestávali veriť. Jediným odevom čiernych mužov bola ratanová obruč okolo pásu, na konci pohlavia im trčal zelený list. Nahí, jednoduchí ľudia. „Oblečenie“ väčšinou dopĺňal luk a deväť šípov, každý na inú zver, vrátane šípu na človeka. Ten mali „nabitý“ vždy, keď na ich územie vstúpili votrelci. Neznámi a nepoznaní bieli ľudia, o ktorých nemali ani potuchy. „Deti sa báli, ich oči neklamali. Muži sa správali inštinktívne. Bránili sa, nervózne pobehovali a mierili na nás šípmi. Ja som mieril kamerou. Raz mi ju dokonca palicou vyrazili z rúk,“ rozpráva Pavol Barabáš, ktorému už v hlave dozrieva ďalší dokumentárny film. 

Preview: Pururambo Preview: Pururambo Preview: Pururambo

Svetlo v pralese bolo predzvesťou čistinky, ktorú urobili Kombajovia. Vyklčovali stromy, aby mohli bývať. Žijú vysoko v obydliach posadených na stromoch. Bez povrazov a klincov dokážu zavesiť svoju chyžu z ratanu a sága do výšky viac ako desať metrov. Utekajú tam pred bahnitou džungľou, malarickými komármi a nepriateľmi.

Žijú v primitívnych podmienkach, ako v dobe kamennej. Nepoznajú svoju vlastnú podobu, snáď len odraz na hladine vody. Nepoznajú písmo, koleso, hrniec. Peniaze sú im nanič. Nevedia vyhrávať, nepotrebujú súťažiť. Aj napriek tomu im nechýba zmysel pre rovnováhu a dokonalú spätosť s prírodou. „Oblečení“ chodia rovnako – muži majú zelený lupeň na pohlaví, ženy palmové vlákna. Nepoznajú farby, ktoré nezapadajú do prostredia džungle. Všade je poriadok, žiaden odpad. Nič po nich nezostáva. Vstávajú, keď príde svetlo. Spať idú, keď sa na nich nalepí tma. Vodu z mokrade si nosia v dutine bambusu. Obyčajná fľaša by tam dozaista spôsobila revolúciu. Oheň vyrábajú trením ratanu. Sú to ozajstní lovci, úchvatne narábajú s lukom. Jedia to, čo ulovia. Železné nástroje by im boli zbytočné, prežrala by ich vlhkosť pralesa. V dobe, keď sa uvažuje o vesmírnej turistike, sú pre nich najtrvácnejšie bambusové nože a kamenné sekery. Kombajovia nepoznajú nič z nášho sveta, a predsa majú všetko.

 „Rozmýšľal som na tým, čo môžeme takýmto ľuďom ponúknuť. Doteraz ma nenapadlo nič, čo by potrebovali, snáď okrem liekov proti tropickým chorobám,“ vyriekne Pavol Barabáš. Možno ich raz niekto „poľudští.“ Urobia z nich akýchsi krížencov kultúr. Budú ich učiť vzývať boha, nútiť obliekať sa, pracovať za peniaze, namiesto toho, aby sa od nich niečo naučili. Vedia totiž všetko, čo je potrebné k prežitiu v pralese. Žijú z prírody. Čistotu myšlienok im môžeme len závidieť.

„Neviem sa spamätať z toho, čo sme zažili. Snažím sa to pochopiť. Videl som už mnoho domorodých kmeňov a pôvodných obyvateľov, ale títo jednoduchí ľudia ešte stále žijú v praveku, len tak ako ich stvorila príroda, výlučne z toho, čo im poskytuje,“ vraví Pavol Barabáš o skúsenostiach a pocitoch, ktorým sám nevie uveriť. „Spoznali sme svet, o ktorom sme si možno mysleli, že už neexistuje,“ priznáva Rudo Švaříček.

(úryvky z článku PURURAMBO, Plus 7 dní, autor: Juraj Sedlák)

 


autor press kit 16.1.2006
  • DVD Pururambo (21.06.2006 1:28:51)
  • Meno:
    ODOSLAŤ
    :)
    REBRÍČEK SK
    01 |
    návšt. 50476
    02 |
    návšt. 11232
    03 |
    návšt. 6387
    04 |
    návšt. 5029
    05 |
    návšt. 4829
    06 |
    návšt. 3812
    07 |
    návšt. 4039
    08 |
    návšt. 2951
    09 |
    návšt. 1913
    10 |
    návšt. 1868
    REBRÍČEK US
    01 |
    $82,0 mil.
    02 |
    $7,4 mil.
    03 |
    $3,9 mil.
    04 |
    $3,2 mil.
    05 |
    $3,2 mil.
    06 |
    $2,5 mil.
    07 |
    $2,1 mil.
    08 |
    $1,7 mil.
    09 |
    $1,4 mil.
    10 |
    $1,1 mil.
    SOCIÁLNE SIETE
    KOMENTÁRE
    Kinema.sk - filmy, seriály

    sector logo
    network
    ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.