KRIŽIACI VO SVÄTEJ ZEMI

Pri postupe na východ sa stalo prvým prirodzeným cieľom mesto Nikája - akési správne centrum regiónu. Nikájski obranci vedení skúsenosťou s "vojskom" Petra Pustovníka podcenili situáciu a keď zistili, že majú proti sebe odhodlaných a najmä skúsených a dobre vyzbrojených bojovníkov bolo už neskoro. Križiaci Nikáju (pomerne ľahko) dobyli.

Hneď na to však vypukli prvé problémy, ktoré prezrádzali čo to o vnútorných motívoch výpravy. Jednotlivý vodcovia sa začali sporiť kadiaľ ďalej, pričom ich cieľom bolo získať ďalšiu bohatú korisť. O tom, že by sa územia vrátili Byzancii sa ani nehovorilo.    

Časť križiakov sa jednoducho odtrhla, pokračovala ďalej na východ, dobyla územie a stvorila grófstvo Edessa. Podstatná časť vojska však pokračovala ďalej na juh k Jeruzalemu. Následkom namáhavého transportu cez polopúšť (predstavte si že je 30 stupňov a viac a máte na sebe kovové brnenie) a neustálych výpadov moslimov sa pochod mimoriadne sťažil. Nakoniec križiaci dorazili k najväčšiemu mestu oblasti k bohatej Antiochii (tu by som len poznamenal, že väčšina týchto miest mala tradíciu už z dôb antického Grécka).  Antiochiu mal potajomky sľúbenú Bohemund Tarentský a tak kým sa vojská rozbíjali o vysoké múry on tajne rokoval s tureckým veliteľom jednej z brán Firúzom. Tak sa aj stalo, že keď začal rozhodujúci útok, Firúz otvoril bránu, Bohemundovi Normani vtrhli dnu a obsadili mesto. Bohemund ho vyhlásil za vlastnú dŕžavu, za Antiochijské kniežatsvo. Nasttali ďalšie spory a vnútorné boje, ale nakoniec bola Antiochi ponechaná Bohemundovi za prísľub, že bude pokračovať ďalej v ťažení na Jeruzalem.

Nakoniec križiaci dorazili k jeruzalemským bránam, ale mnoho z ich ideálov bolo už vopred demaskovaných. Jedným z najsilnejších motorov celej kampane bola túžba po moci a majetku. Kresťanské správanie sa v zásade nijak nelíšilo od nekresťanského.

"Toto je deň Pánov, radujme sa!"

Boj o Jeruzalem sa zmenil na tvrdé dobýjanie. Moslimský obrancovia vyhnali z Jeruzalema kresťanských Arménov, pretože sa báli ich sabotáži, ale tým vlastne len pomohli križiakom. Tí sa jednak dozvedeli o presnej štruktúre mesta, jednak o otrávených studniach, ktoré boli pripravené ako pasca. Niekoľkodňový neúspech spôsobil v radoch dobyvateľov narastajúcu nervozitu. "Ak je naozaj úmyslom božím, aby sme oslobodili Jeruzalem, prečo sa to nedarí?" pýtali sa stále viacerí? "Naozaj chce boh, aby sme tu boli?"

V tom čase plnom pochybností a zmätkov (vraj) vystúpil jeden z pátrov so svojím vešteckým snom. V sne sa mu zjavil posol boží a odkázal: "Urobte pokánie a zvíťazíte." Celé vojsko prijalo túto správu s nadšením a začala sa pripravovať procesia.

Moslimským obrancom sa naskytol prečudesný obraz. Rytieri i obyčajní vojaci, vyzlečení iba do spodnej bielizne a bosí kráčali procesiou okolo celého Jeruzalemu. Moslimovia sa im posmievali, kričali na ich, oblievali ich vodou.

Medzitým ale vojaci Bohemunda konečne našli vhodné drevo a začali stavať obliehacie veže. Keď skončila procesia, križiaci opäť zaútočili aj za pomoci veží a … Jeruzalem padol. Vtedy nastal pravdepodobne najsmutnejší a najohavnejší moment celej epochy. Rozbesnení križiaci vbehli do mesta a zabíjali všetko čo sa pohlo. Dokonca aj nemoslimov. Napríklad židom, ktorí sa stiahli do svojej synagógy (aby bolo jasné, že nie sú moslimovia) zapálili strechu nad hlavou.  Jeruzalemom tiekla krv potokom. Mnohí boli týmto momentom znechutení a vrátili sa do Európy, mnohí však zostali.

Kráľovstvo latinov

Výsledkom prvej križiackej výpravy bol vznik tzv. latinských panstiev. Grófstvo Edesské, kniežactvo Antiochia a Tripolis boli formálne podriadené Jeruzalemu a dohromady tvorili Jeruzalemské kráľovstvo. V skutočnosti každé panstvo fungovalo nezávislo a postava Jeruzalemského kráľa bola veľmi nevďačnou úlohou. Toto kráľovstvo vytvorilo akýsi ochranný val medzi Byzanciou a arabským svetom, ale vďaka tvrdohlavosti západňárov sa vlastne nikdy nestali spojencami a každý si bojoval za svoje.

Ďalším dôsledkom vojny bolo "objavenie" orientu. Západ čerpal z východu mnohé poznatky. Nielen na bojovom poli (konfrontácia ťažkej jazdy s ľahkou lukostreleckou jazdou) ale najmä v obchode, vo vedách a vo filozofii.

Ďalším dôsledkom, ktorý mal zohrať obrovskú úlohu bol vznik bojových mníšskych rádov. Najskôr Johanitov, potom Templárov a neskôr nemeckých Križiakov. Táto abnormalita (priame spojenie cirkvi a armády) vznikla z potreby chrániť pútnikov, ale veľmi rýchlo začala ašpirovať (najmä v prípade templárov) na najvyššie mocenské ambície. Práve spojenie medzi Templármi - pápežom (skrz hlavu cisterciánov Bernarda - jedného z najvplyvnejších ľudí tej doby) - a jeruzalemskými kráľmi budilo pozornosť. Privilegovaný rád získaval stále silnejšie pozície a pritom si dobre strážil tajomstvo okolo seba (rozhodne zabudnite na nedávny film s N. Cageom).